1 Sam 25-27, Ž 44

1Sam25

 

XXV.  Dávid a Abigail. - 1 Samuel zomrel. Vtedy sa zhromaždil celý Izrael, nariekal nad ním a pochovali ho v jeho domove v Ráme.

            Potom Dávid vstal a odišiel na púšť Máon. 2 Na (púšti) Máon bol istý človek, ktorý mal majetok v Karmeli. Ten človek bol veľmi bohatý, mal tritisíc oviec a tisíc kôz. Bol práve na strihaní oviec v Karmeli. 3 Meno toho človeka bolo Nábal, meno jeho manželky Abigail. Žena bola veľmi rozumná a pekná, ale muž drsný a zlomyseľný. Bol Kalebovec.

            4 Dávid sa na púšti dopočul, že u Nábala je strihanie oviec, 5 preto Dávid poslal desať mladíkov. Dávid povedal mladíkom: „Choďte do Karmelu, zájdite k Nábalovi a pozdravte ho v mojom mene! 6 A povedzte mu toto: „Buď zdravý! Pokoj tebe, pokoj tvojmu domu a pokoj všetkému, čo máš! Počul som, že je u teba strihanie. 7 Tvoji pastieri bývali totiž pri nás. Neublížili sme im a nič im nechýbalo po celý čas, čo boli v Karmeli. 8 Spýtaj sa svojich sluhov, povedia ti: Nech teda (títo) mladí ľudia nájdu milosť v tvojich očiach, veď prichádzame v dobrý deň. Daj, čo môžeš svojim sluhom a svojmu synovi Dávidovi!“

            9 Dávidovi mladíci šli a všetko to povedali v Dávidovom mene Nábalovi. Potom čakali. 10 A Nábal odpovedal Dávidovým sluhom: „Kto je Dávid? A kto je Izaiho syn? Dnes je množstvo sluhov, ktorí odišli od svojich pánov! 11 Mám teda vziať chlieb, vodu, zvieratá, ktoré som zarezal pre svojich strihačov, a mám ich dať chlapom, o ktorých neviem, odkiaľ sú?“ 12 Nato sa Dávidovi mládenci vydali na cestu a vrátili sa a keď prišli, všetko mu rozpovedali. 13 Tu Dávid povedal svojim ľuďom: „Nech si každý opáše meč!“ A každý si opásal meč. Aj Dávid si opásal meč a za Dávidom vystupovalo asi štyristo mužov a dvesto ich ostalo pri batožine.

            14 Ktorýsi zo sluhov však oznámil Nábalovej žene Abigail: „Hľa, Dávid poslal z púšte poslov, aby blahoželali nášmu pánovi, ale on sa na nich vyrútil. 15 A tí ľudia boli k nám veľmi dobrí, neublížili nám a nič nám nechýbalo po celý čas, čo sme chodili s nimi, keď sme boli v poli. 16 Múrom nám boli i v noci, i vo dne po celý čas, čo sme boli s nimi, keď sme pásli ovce. 17 Preto uváž a rozmysli si, čo urobíš, lebo skaza nášho pána a celého jeho domu je hotová vec, on však je grobian, nemožno s ním hovoriť.“

            18 Abigail vzala rýchlo dvesto chlebov, dva mechy vína, päť pripravených oviec, päť seí pražených zŕn, sto strapcov hrozienok a dvesto figových koláčov a naložila to na osly. 19 A sluhom povedala: „Poďte predo mnou, ja idem za vami!“ Svojmu mužovi Nábalovi to však neoznámila.

            20 Ako zostupovala na oslici, krytá vrchom, Dávid a jeho ľudia schádzali proti nej, a tak sa s nimi stretla! 21 Dávid hovoril: „Tak teda zadarmo som strážil všetko, čo je tu na púšti, a nič nechýbalo z toho, čo mu patrilo. Odplatil sa mi zlým za dobré. 22 Toto nech urobí Boh Dávidovým nepriateľom a toto nech pridá, ak zo všetkého, čo má, nechám do ranného svitu čokoľvek mužského.“

            23 Len čo Abigail zazrela Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred Dávidom na tvár a uklonila sa až po zem. 24 Potom mu padla k nohám a vravela: „Na mne nech je vina, môj pane! Nech smie tvoja služobnica hovoriť pred tebou. Vypočuj slová svojej služobnice! 25 Nech sa môj pán netrápi pre toho naničhodného človeka, pre Nábala, veď je taký ako jeho meno! Nábal (blázon) sa volá a je bláznivý. Ale ja, tvoja služobnica, nevidela som sluhov svojho pána, ktorých poslal. 26 A tak teraz ako žije Pán a ako žiješ ty, môj pane, Pán ťa zachránil, že si sa nepoškvrnil krvou a nezjednal si si právo vlastnou rukou. Nech sú ako Nábal tvoji nepriatelia a tí, čo zamýšľajú zlo proti môjmu pánovi! 27 A teraz nech tento dar, ktorý tvoja služobnica doniesla svojmu pánovi, dostanú tvoji ľudia, ktorí kráčajú za mojím pánom. 28 Odpusť svojej služobnici vinu! Veď Pán určite založí môjmu pánovi trvalý dom, lebo môj pán vybojúva boje Pánove a nič zločinné sa na tebe za celý tvoj život nenájde. 29 A ak sa niekto zdvihne, aby ťa prenasledoval a číhal ti na život, nech je život môjho pána zaviazaný do zväzku tých, čo žijú s Pánom, tvojím Bohom, a životy tvojich nepriateľov nech vyhodí z praku! 30 A keď Pán urobí môjmu pánovi všetko dobré, čo ti prisľúbil, a ustanoví ťa za knieža nad Izraelom, 31 nech ťa vtedy neznepokojuje a nech netrápi môjho pána srdce, že daromne prelial krv a môj pán si sám zjednal právo. A keď Pán preukáže môjmu pánovi dobro, spomeň si na svoju služobnicu!“

            32 Dávid odpovedal Abigail: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý mi ťa dnes poslal v ústrety! 33 Nech je požehnaná tvoja múdrosť a nech si požehnaná ty, lebo si ma dnes zachránila, že som sa nepoškvrnil krvou a nezjednal som si právo vlastnou rukou. 34 Ako žije Pán, Boh Izraela, ktorý ma zdržal, že som ti neurobil krivdu: Keby si sa nebola poponáhľala a nebola by si mi prišla naproti, do ranného svitu by Nábalovi nebolo zostalo nič mužského rodu.“ 35 Potom jej Dávid vzal z ruky, čo mu doniesla, a povedal jej: „Choď v pokoji domov. Vidíš, vyslyšal som tvoj hlas a mal som na teba ohľad.“

            36 Abigail išla k Nábalovi a on usporiadal vo svojom dome hostinu podobnú hostine kráľovskej. Nábalovo srdce bolo veselé a bol veľmi opitý, preto mu až do ranného svitu nepovedala nič. 37 Ale ráno, keď víno z Nábala vypáchlo, jeho žena mu toto všetko porozprávala. I odumrelo v ňom srdce a ostal celý skamenený. 38 Asi o desať dní Pán zasiahol Nábala, takže zomrel.

            39 Keď sa Dávid dopočul, že Nábal zomrel, povedal: „Nech je zvelebený Pán, lebo sa ma zastal pre pohanenie, ktorého sa mi dostalo od Nábala, a svojho služobníka zdržal od zla. Nábalovo zlo však Pán vrátil na jeho hlavu.“ Potom Dávid poslal Abigail odkaz, že si ju chce vziať za ženu. 40 Dávidovi sluhovia prišli k Elbigail do Karmelu a povedali jej: „Dávid nás poslal k tebe, chce si ťa vziať za ženu.“ 41 Ona vstala, uklonila sa tvárou až po zem a vravela: „Hľa, nech je tvoja služobnica tvojou otrokyňou, ktorá bude umývať nohy sluhov svojho pána.“ 42 Potom sa Abigail rýchlo vybrala, sadla na osla, jej päť služobníc ju sprevádzalo, išla za Dávidovými poslami a stala sa mu ženou.

            43 Dávid si vzal aj Achinoam z Jezraelu. Obidve sa teda stali jeho manželkami. 44 Svoju dcéru Michol, Dávidovu manželku, dal Šaul Faltimu, synovi Laisa z Galimu.

 

 

1Sam26

 

XXVI.            Dávid v tábore Šaula. - 1 Zifania prišli za Šaulom do Gabay a hovorili: „Dávid sa schováva na kopci Hachila na okraji púšte.“ 2 - Šaul sa vybral a šiel na púšť Zif a s ním tritisíc mužov vybraných z Izraela, aby na púšti Zif zajal Dávida. 3 Šaul sa utáboril na kopci Hachila, ktorý je na kraji púšte pri ceste. Dávid sa zdržoval na púšti a videl, že Šaul prišiel za ním na púšť. 4 Dávid vyslal stopovateľov a zistil, že Šaul prišiel do jeho blízkosti. 5 Nato sa Dávid vybral a šiel na miesto, kde táboril Šaul. A Dávid videl miesto, kde sa zdržoval Šaul a jeho vojvodca, Nérov syn Abner. Šaul sa totiž zdržoval v ohrade z vozov a mužstvo táborilo okolo neho. 6 Vtom sa ozval Dávid a vravel Hetejcovi Achimelechovi a Abisaimu, synovi Sarvie, Joabovmu bratovi: „Kto zíde so mnou k Šaulovi do tábora?“ Abisai odpovedal: „Ja zostúpim s tebou.“

            7 Dávid a Abisai zostúpili k mužstvu v noci a hľa, Šaul ležal a spal v ohrade z vozov, kopiju mal konča hlavy zabodnutú v zemi. Abner a mužstvo spalo okolo neho. 8 Abisai povedal Dávidovi: „Dnes ti Boh vydal tvojho nepriateľa do ruky. Zaraz ho jedným bodnutím pribodnem kopijou k zemi. Druhé nepotrebujem!“ 9 Ale Dávid odpovedal Abisaimu: „Nezabíjaj ho! Veď ktože by smel beztrestne siahnuť rukou na Pánovho pomazaného?“ 10 A Dávid hovoril: „Ako žije Pán, buď ho porazí Pán, alebo dôjde jeho deň a zomrie, alebo pôjde do vojny a zahynie. 11 Nech Pán odvráti odo mňa, aby som ja siahol rukou na Pánovho pomazaného! A teraz vezmem kopiju, ktorú má konča hlavy, a krčah na vodu a poďme!“ 12 A tak Dávid vzal kopiju a krčah na vodu spopri Šaulovej hlavy a odišli. Nik nevidel, nik nezbadal a nik sa neprebudil, lebo všetci spali; dopadol na nich Pánov sen.

            13 Potom Dávid prešiel na druhú stranu a stál obďaleč na hrebeni vrchu, medzi nimi bol veľký priestor, 14 a Dávid volal na mužstvo a na Nérovho syna Abnera: „Neozveš sa, Abner?!“ Abner odpovedal: „Kto si ty, čo voláš na kráľa?“ 15 Dávid povedal Abnerovi: „Si predsa muž a kto ti je v Izraeli podobný? Nuž prečo si nestrážil svojho pána, kráľa? Veď ktosi z mužstva prišiel zabiť kráľa, tvojho pána! 16 Nie je dobré, čo si urobil. Ako žije Pán, ste synmi smrti, lebo ste nedávali pozor na svojho pána, na Pánovho pomazaného! A teraz pozri, kráľova kopija a krčah na vodu, ktorý mal konča hlavy!“

            17 V tom Šaul poznal Dávidov hlas a povedal: „Je to tvoj hlas, syn môj, Dávid?“ Dávid odpovedal: „Môj hlas je to, môj kráľovský pane!“ 18 A hovoril: „Prečo môj pán prenasleduje svojho sluhu? Čože som urobil a čo zlé mám u seba? 19 Teraz nech vypočuje môj pán, kráľ, slová svojho sluhu: Ak ťa Pán popudil proti mne, nech sa mu dostane vôňa obety. Ale ak sú to ľudia, nech sú prekliati pred Pánom, lebo ma dnes vyhnali, aby som nemal účasť na Pánovom dedičstve, a povedali mi: „Choď, slúž iným bohom!“ 20 Ale nech moja krv nevytečie na zem ďaleko od Pánovej tváre! Veď kráľ Izraela vytiahol hľadať jediný život, ako prenasledujú prepelicu na vrchoch!“

            21 Šaul na to odpovedal: „Previnil som sa! Vráť sa, syn môj, Dávid, neurobím ti už nič zlé, lebo dnes bol môj život drahý v tvojich očiach. Áno, konal som nemúdro a veľmi som poblúdil.“ 22 Dávid odpovedal: „Hľa, kráľova kopija! Nech prejde niektorý zo sluhov a nech ju vezme! 23 A Pán odplatí každému podľa jeho spravodlivosti a vernosti. Lebo dnes ťa Pán vydal do (mojej) ruky, ale nechcel som siahnuť rukou na Pánovho pomazaného. 24 A akým veľkým bol dnes tvoj život v mojich očiach, takým veľkým nech je môj život v očiach Pánových a nech ma vyslobodí z každej úzkosti!“ 25 Šaul odpovedal Dávidovi: „Požehnaný si, syn môj, Dávid! Vo svojom konaní budeš mať istotne úspech!“

 

 

1Sam27

 

XXVII. Dávid u Filištíncov. - 1 Nato Dávid odišiel svojou cestou a Šaul sa vrátil domov.

            Dávid si povedal: „Jedného dňa ma Šaulova ruka predsa len zmárni. Niet pre mňa nič lepšieho ako ujsť do krajiny Filištíncov. Šaul ma prestane hľadať po celom izraelskom území a vyslobodím sa z jeho ruky.“ 2 S tým sa Dávid , vybral a išiel - on i šesťsto mužov, ktorí boli s ním - k Maochovmu synovi Achisovi, kráľovi Gétu. 3 Dávid sa usadil pri Achisovi v Géte, on i jeho mužovia, každý so svojou rodinou, Dávid so svojimi dvoma ženami, Jezraelitkou Achinoamou a ženou karmelského Nábala Abigail. 4 Keď Šaulovi oznámili, že Dávid utiekol do Gétu, neprenasledoval ho viac.

            5 Ale Dávid povedal Achisovi: „Ak som našiel milosť v tvojich očiach, nech mi dajú miesto v niektorom okolitom meste, aby som sa tam usadiť. Prečo by mal zostať tvoj služobník v kráľovskom meste s tebou?“ 6 A Achis mu dal v ten deň Sikeleg. Preto patrí Sikeleg júdskym kráľom až po dnešný deň. 7 Počet dní, za ktoré Dávid býval v okolí Filištíncov, bol rok a štyri mesiace.

            8 Dávid a jeho mužovia sa vybrali a napadli Gesurcov, Gerzitov a Amalekitov, lebo oni obývali krajinu, ktorou sa od pradávna chodilo do Šúru a až do egyptskej krajiny. 9 Kedykoľvek Dávid vtrhol do krajiny, nenechal nažive ani mužov, ani ženy, zobral ovce, dobytok, osly, ťavy a šatstvo, a potom zase išiel k Achisovi. 10 Keď sa ho Achis spýtal: „Koho ste dnes napadli?“ Dávid odpovedal: „Júdsku rovinu“ alebo: „Rovinu Jerameel,“ alebo: „Rovinu Kinejcov.“ 11 Dávid nenechal nažive ani mužov, ani ženy, aby ich nemusel priviesť do Gétu. Vravel si: „Aby nerozprávali proti nám: „Dávid robil to a to.“ Tak to robil celý čas, čo býval v krajine Filištíncov. 12 Achis teda dôveroval Dávidovi, mysliac si: „Úplne sa zošklivil svojmu ľudu, Izraelu, bude mi večne sluhom.“


Pohromy národa

Ž44 (43)

 

 

            1 Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.

 

            2 Bože, na vlastné uši sme počuli,

            naši otcovia nám rozprávali

            o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.

            3 Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil,

            zničil si národy, a našich otcov si rozmnožil.

 

            4 Veď nie svojím mečom získali krajinu,

            nepomohlo im vlastné rameno,

            ale tvoja pravica, tvoje rameno

            a jas tvojej tváre,

            lebo ich máš rád.

 

            5 Ty si môj kráľ a môj Boh,

            ty pomáhaš Jakubovi.

            6 Len s tebou sme zahnali nepriateľov

            a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.

 

            7 Nespolieham sa veru na svoj luk,

            ani môj meč ma nezachráni.

            8 Ty si nás zachránil pred utláčateľmi

            a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.

            9 V Bohu sa budeme chváliť celý deň

            a naveky budeme velebiť tvoje meno.

 

            10 Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil,

            už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.

            11 Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi

            a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.

            12 Vydal si nás ako ovce na zabitie

            a roztrúsil si nás medzi pohanov.

 

            13 Svoj ľud si predal bez zisku

            a neobohatil si sa jeho predajom.

            14 Vystavil si nás na potupu susedom

            a na posmech i pohanu nášmu okoliu.

            15 Urobil si z nás príslovie pre pohanov

            a národy krútia hlavou nad nami.

 

            16 Celý deň mám pred očami svoju potupu

            a rumenec hanby mi pokrýva tvár,

            17 keď počúvam potupné a posmešné hlasy,

            keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.

 

            18 Toto všetko nás postihlo, hoci sme nezabudli na teba

            a neporušili sme zmluvu s tebou.

            19 Naše srdce sa neodvrátilo od teba,

            ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,

            20 a predsa si nás ponížil v kraji líšok

            a zahalil tôňou smrti.

 

            21 Keby sme zabudli na meno nášho Boha

            a vzpínali ruky k bohu cudziemu,

            22 či Boh na to nepríde?

            On predsa pozná tajnosti srdca.

            23 Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň,

            pokladajú nás za ovce na zabitie.

 

            24 Prebuď sa, Pane, prečo spíš?

            Vstaň a nezavrhni nás navždy.

            25 Prečo odvraciaš svoju tvár?

            Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?

 

            26 Veď naša duša je pokorená až do prachu,

            naše telo je pritlačené k zemi.

            Vstaň, Pane, pomôž nám

            a vykúp nás, veď si milosrdný.