Beatifikácia Alojza Chmeľa na Kongregácii pre kauzy svätých

alojz chmeľ

 Vatikán 27. októbra (RV) - Beatifikačný proces slovenského rodáka Andreja Alojza Chmeľa z Rehole bosých augustiniánov v Ríme sa na diecéznej úrovni už skončil. Nadobudnuté dokumenty boli v piatok 26. októbra slávnostne zapečatené na Rímskom vikariáte za účasti viacerých spolubratov z rehole, ako aj za prítomnosti veľvyslanca SR pri Svätej stolici Jozefa Draveckého spolu s manželkou, a následne odoslané na Kongregáciu pre kauzy svätých. Proces beatifikácie na diecéznej úrovni nebol jednoduchý, potvrdzuje to aj Gabriele Ferlisi, generálny postulátor kauzy: „Vyžadovalo si to mnoho času od obdobia zahájenia k uzavretiu. Najväčšou ťažkosťou bola jazyková stránka, pretože brat Alojz písal po slovensky, česky, poľsky. Dnes sme ale spokojní, že sme to uzatvorili.“ Ako dodal, preskúmal mnoho dokumentov a listov: „Boli to všetko dokumenty písane ručne. Všetky duchovné poznámky, niektoré písané drobným písmom, takže sme tomu ťažko rozumeli, ale potrebné bolo preložiť všetko. A tiež listy, ktoré napísal a potom všetko to, čo bolo napísané o ňom, listy, ktoré mu napísali iní. Vypracovali sme súhrn s rozsahom viac ako tisíc strán dokumentov.“


Alojz Chmeľ, vlastným menom Andrej, pochádzal zo Spišskej Starej Vsi. V roku 1935 vstúpil do Rehole bosých augustiniánov a krátko na to odišiel do noviciátu do Ríma. Zomrel ako 25-ročný v roku 1939 na rakovinu štítnej žľazy. Počas choroby a v čase najväčších bolestí sa nikdy nesťažoval. Vyznačoval sa veľkou zbožnosťou a pokorou, ako aj úctou k Cirkvi. Podľa generálneho postulátora bol Alojz Chmeľ „človekom, ktorého si ešte skôr, než vstúpil do rehole, vážili všetci: v rodine, medzi spolužiakmi, kdekoľvek sa nachádzal“. Bol známy svojou nadpriemernou morálnou vznešenosťou: „Keď k nám v roku 1935 vstúpil, rýchle si vybudoval hodnotné vzťahy, pretože budil úctu svojou osobnosťou a verným dodržiavaním pravidiel rehole. A potom v spolužití s ďalšími spolubratmi. Choroba bola skúškou veľkého hrdinstva. Znášal ju bez sťažovania sa. V tom čase neexistovali upokojujúce prostriedky, ktoré máme dnes. Ak sa niekto pozrie na jeho fotografiu, ako na chorého ležiaceho na posteli, je vidieť ako bol strhaný bolesťou. Je to však on, ktorý vždy hovoril: Ježiš, všetko pre teba!. Mladý človek, ktorý má veľa čo povedať aj dnešným mladým.“








( TK KBS, RV mf; ml ) 20121027003