Benedikt XVI. v katechéze: Aj neveriaci môžu vidieť Božiu tvár

papa in audiencia XXXVII.

 Veľkou novinou o príchode Ježiša je, že Božia tvár, predtým skrytá, je viditeľná pre všetkých, aj pre tých, ktorí neveria. Aj takto sa dnes prihovoril Benedikt XVI. veriacim, ktorí sa dopoludnia zišli v Aule Pavla VI. na pravidelnej generálnej audiencii:



Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - napriek hriechu, napriek arogancii človeka, ktorý sa chcel postaviť na miesto Stvoriteľa - ponúka novú šancu svojho priateľstva, predovšetkým prostredníctvom zmluvy s Abrahámom a prostredníctvom putovania malého národa, Izraela, ktorý si Boh vyvolil nie podľa pozemských kritérií sily, ale jednoducho z lásky. Je to voľba, ktorá zostáva tajomstvom a ukazuje nám „štýl“ Boha: on povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých. V dejinách izraelského národa môžeme vidieť etapy dlhého putovania, počas ktorého sa Boh dáva spoznať, ukazuje sa, vstupuje do histórie svojimi slovami a činmi. Pre túto svoju činnosť používa prostredníkov – ako Mojžiša, prorokov, sudcov – ktorí ľudu oznamujú jeho vôľu, pripomínajú nevyhnutnosť vernosti zmluve a udržiavajú živé očakávanie úplného a konečného naplnenia Božích prisľúbení. 



A práve uskutočnenie týchto prísľubov sme kontemplovali na Vianoce: Božie Zjavenie prichádza k svojmu zavŕšeniu, k svojej plnosti. V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). 



Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“. Svätý Ján nám vo svojom evanjeliu hovorí o jednej dôležitej veci – práve teraz sme to počuli. Keď sa blížia dni utrpenia, Ježiš uisťuje svojich učeníkov a pozýva ich, aby sa nebáli, ale mali vieru; hovorí s nimi o Bohu Otcovi (por. Jn 14, 2-9). V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi. 



V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. Hebrejský termín „pānîm“, ktorý znamená „tvár“, sa v Starom zákone nachádza viac než 400-krát a z toho 100-krát sa vzťahuje na Boha - stokrát vyjadruje túžbu vidieť Božiu tvár. Avšak hebrejská viera zakazovala všetky zobrazovania Boha, pretože Boha nemožno stvárniť - ako sa o to pokúšali ostatné národy, keď si vyrábali a uctievali idoly, preto je tento zákaz zobrazovania v celom Starom zákone - teda táto viera celkom vylučovala možnosť „videnia“ Boha - tak v kulte ako aj v zbožnosti. Čo teda pre veriaceho Izraelitu znamená hľadať Božiu tvár, vo vedomí, že neexistuje nijaký obraz, ktorý by ju mohol ukázať? Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu, nie je zavretý kdesi vo svojom nebi, aby len z výšky pozeral na ľudí. Boh je určite nad všetkými vecami, ale obracia sa na nás, počúva nás, vidí nás, hovorí, uzatvára zmluvu, je schopný milovať. Dejiny spásy sú dejinami Boha s ľudstvom, dejinami tohto vzťahu Boha, ktorý sa postupne ukazuje človeku, necháva sa spoznať, odhaľuje svoju tvár. 



Práve na začiatku roka, 1. januára, sme v liturgii počuli nádhernú modlitbu požehnania ľudu: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni. Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý. Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Nm 6,24-26). Jas Božej tváre je prameňom života, a to, čo jeho prostredníctvom vidíme, je pravá skutočnosť; svetlo jeho tváre je sprievodcom života. V Starom zákone je jedna postava, na ktorú sa zvláštnym spôsobom viaže téma „Božej tváre“; je to Mojžiš - ten, ktorého si Boh vyvolil, aby oslobodil jeho ľud z egyptského otroctva, aby mu odovzdal Zákon zmluvy a zaviedol ho do zasľúbenej zeme. V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive... Hľa, neďaleko mňa je miesto... uvidíš ma odzadu. Ale moju tvár nesmie nik vidieť!“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu. 



Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. V ňom sa napĺňa putovanie za poznaním Boha, ktoré sa začalo povolaním Abraháma; On je plnosť tohto poznania a Zjavenia, pretože on je Božím Synom, je „prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (Dogm. konštitúcia Dei Verbum, 2); v ňom sa stretávajú obsah Zjavenia a ten, ktorý sa zjavuje. Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. V kňazskej modlitbe pri poslednej večeri hovorí svojmu Otcovi: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta... Ohlásil som im tvoje meno“ (por. Jn 17,6.26). Výraz „Božie meno“ vyjadruje Boha ako Toho, ktorý je prítomný medzi ľuďmi. Mojžišovi Boh odhalil svoje meno pri horiacom kríku - dovolil mu, aby ho mohol volať po mene, teda dal mu konkrétny znak svojho „bytia“ medzi ľuďmi. Toto všetko v Ježišovi nachádza vyvrcholenie a plnosť: on novým spôsobom uvádza Božiu prítomnosť do dejín, pretože kto vidí jeho, vidí Otca, ako to on sám hovorí Filipovi (por. Jn 14,9). Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“ (Hom. super missus est, IV, 11: PL 183, 86B). V patristickej a stredovekej tradícii sa používa osobitná formula na vyjadrenie tejto skutočnosti. Hovorí sa: Ježiš je „Verbum abbreviatum“ (por. Rim 9,28 vo vzťahu s Iz 10,23), „skrátené Slovo“, hutné, zjednodušené, podstatné vyjadrenie Otca, ktoré nám o ňom hovorí to najdôležitejšie. V Ježišovi je celé toto slovo prítomné. 



V Ježišovi nachádza svoju plnosť aj prostredníctvo medzi Bohom a ľuďmi. V Starom zákone je viacero postáv, ktoré mali túto úlohu - predovšetkým Mojžiš, osloboditeľ, vodca, „prostredník“ zmluvy, ako ho definuje aj Nový Zákon (por. Gal 3,19; Sk 7,35; Jn 1,17). Ježiš je ale pravý Boh a pravý človek, nie je len jeden z prostredníkov medzi Bohom a človekom, ale je „Sprostredkovateľ“ (s veľkým S) novej a večnej zmluvy (por. Hebr 8,6; 9,15; 12,24); „jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5; por Gal 3,19-20). V ňom vidíme a stretávame Otca, v ňom môžeme vzývať Boha menom „Abba, Otče“; v ňom je nám darovaná spása. Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. Je však dôležité, aby sme nasledovali Krista nielen vtedy, keď ho potrebujeme a keď dokážeme nájsť kúsok priestoru uprostred každodenných starostí, ale aby sme ho nasledovali celým naším životom ako takým. 



Celá naša existencia musí byť orientovaná na stretnutie s Ježišom Kristom, na lásku k nemu; a v nej, v tejto láske, musí mať centrálne miesto aj láska k blížnemu, tá láska, ktorá nám vo svetle Ukrižovaného, dáva spoznať Ježišovu tvár v chudobnom, slabom, trpiacom. To je možné len vtedy, ak sa nám Ježišova tvár stala známou - v počúvaní jeho Slova, v duchovnom rozhovore, vo vstupovaní do tohto slova tak, aby sme ho skutočne stretli v tajomstve Eucharistie. V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním. Zároveň nás učí dvíhať zrak k poslednému okamihu dejín, keď nás Boh sám prežiari svetlom svojej tváre. Tu na zemi kráčame k tejto plnosti, v radostnom očakávaní uskutočnenia Božieho Kráľovstva. Ďakujem. 



zdroj: www.radiovaticana.org