Dan 13-14, Ž 131

Historické dodatky hl. 13 - 14

Dan13

 

XIII.   Príbeh Zuzany. - 1 V Babylone býval istý muž, menom Joakim. 2 Vzal si za manželku Helkiášovu dcéru Zuzanu, ktorá bola veľmi pekná a bohabojná. 3 Keďže jej rodičia boli spravodliví, vychovávali svoju dcéru podľa Mojžišovho zákona. 4 Joakim bol veľmi bohatý a v susedstve domu mal ovocnú záhradu; a pretože bol váženejší ako ostatní, schádzali sa k nemu Židia. 5 V tom roku ustanovili z ľudu za sudcov dvoch starcov, ktorí zdanlivo spravovali ľud. 6 Oni sa zdržiavali v Joakimovom dome a všetci, ktorí mali spory, prichádzali k nim. 7 Keď potom ľud cez poludnie odchádzal, vošla Zuzana prechádzať sa do záhrady svojho muža. 8 Starci ju každý deň videli vchádzať a prechádzať sa, i zahoreli žiadostivosťou k nej. 9 Rozvrátili si myseľ, odvrátili si oči, že nevideli nebo, a nepripomenuli si spravodlivé rozsudky. 10 Oboch teda zranila láska k nej, ale svoj bôľ si vzájomne neprezradili, 11 lebo sa hanbili prezradiť svoju žiadosť, že sa chcú s ňou stretnúť, 12 iba zo dňa na deň žiadostivejšie sa usilovali vidieť ju. I hovorili si: 13 „Poďme domov, je čas obeda! A keď vyšli, vzdialili sa od seba. 14 Keďže sa však vrátili, stretli sa, a keď sa vzájomne dopytovali na dôvod, priznali sa k svojej žiadostivosti a spoločne si ustálili čas kedy ju môžu nájsť samu. 18 Ako striehli na príhodný deň, vošla raz - ako včera i predvčerom - len s dvoma slúžkami a chcela sa v záhrade kúpať; bola totiž horúčosť. 16 A nebolo tam nikoho okrem dvoch starcov ktorí sa schovali a pozorovali ju. 17 I povedala slúžkam: „Doneste mi olej a masti, ale dvere zatvorte, okúpem sa.“ 18 Urobili podľa rozkazu, zatvorili dvere záhrady a zadnými dvierkami odišli doniesť, čo rozkázala; nevedeli, že sú dnu schovaní starci. 19 Keď však slúžky odišli, dvaja starci vstali, pribehli k nej a vraveli: 20 „Pozri, dvere záhrady sú zatvorené, nik nás nevidí a my sme žiadostiví po tebe, nuž pristaň a oddaj sa nám! 21 Ak by si nechcela, budeme proti tebe svedčiť, že bol s tebou nejaký mladík a preto si poslala slúžky preč.“

            22 Zuzana zakvílila a povedala: „Úzkosť ma zviera z každej strany: veď ak to urobím, bude mi to smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašim rukám! 23 Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk než zhrešiť pred Pánovou tvárou.“ 24 Vtom Zuzana zvolala veľkým hlasom, ale zvolali proti nej aj starci. A jeden bežal k dverám záhrady a otvoril. 26 Keď sluhovia domu počuli zo záhrady krik, vbehli cez zadné dvierka pozrieť, čo sa deje. 27 Keď im starci rozpovedali svoje reči, sluhovia sa veľmi hanbili, veď o Zuzane sa nehovorilo nikdy nič podobné.

            28 Keď na druhý deň prišiel ľud k jej manželovi, prišli aj dvaja starci, plní zločinného úmyslu proti Zuzane, aby ju mohli zabiť. 29 Hovorili pred ľudom: „Pošlite po Helkiášovu dcéru Zuzanu, Joakimovu manželku!“ Hneď aj poslali. 30 I prišla s rodičmi, dietkami a všetkými svojimi príbuznými. Zuzana však bola veľmi nežná a pekného výzoru. 32 Nehanebníci rozkázali, aby sa odhalila - bola totiž zahalená -, aby sa aspoň takto nasýtili jej krásou. 33 Jej príbuzní i všetci, čo ju poznali, plakali.

            34 Vtedy uprostred ľudu povstali dvaja starci a položili ruky na jej hlavu. 35 Ona s plačom pozdvihla oči k nebu, veď jej srdce bolo plné dôvery k Pánovi! 36 Starci však vraveli: „Keď sme sa my prechádzali po záhrade, vošla táto s dvoma slúžkami, zatvorila dvere záhrady a poslala slúžky preč. 37 Vtom k nej prišiel mladík, ktorý bol ukrytý, a zhrešil s ňou. 38 My sme boli v rohu záhrady, a keď sme videli zločin, pribehli sme k nim a videli sme ich spolu hrešiť. 39 Jeho sme nemohli chytiť, pretože bol mocnejší ako my, otvoril dvere a vyskočil von. 40 Keď sme dolapili túto, spytovali sme sa jej, kto je ten mladík, ale nechcela prezradiť. Toto dosvedčujeme!“

            41 Zástup im ako starcom a sudcom uveril a odsúdil ju na smrť.

            42 Zuzana však zvolala veľkým hlasom: „Bože večný, ktorý poznáš skryté veci, ktorý vieš všetko skôr, ako sa stane, 43 ty vieš, že svedčili proti mne falošne; pozri, umieram, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne svedčia proti mne.“

            44 A Pán vyslyšal jej hlas. 45 Keď ju viedli na smrť, vzbudil Pán svätého ducha v istom mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel, 46 i zvolal veľkým hlasom: „Ja som čistý od krvi tejto (ženy). 47 Všetok ľud sa obrátil k nemu so slovami: „Čo je to za reč, čo hovoríš?“ 48 On si stal doprostred nich a povedal: „Takí hlúpi ste, synovia Izraela? Bez súdu, bez stopovania pravdy ste odsúdili dcéru Izraela! 49 Obnovte súd, pretože falošne svedčili proti nej! 50 Ľud sa v náhlosti vrátil a starší mu povedali: „Poď, sadni si medzi nás, pretože ti Boh dal vážnosť starca! 51 Nato im Daniel povedal: „Oddeľte ich ďaleko od seba, ja ich rozsúdim! 52 Keď ich teda od seba oddelili, zavolal jedného z nich a povedal mu: „Ty, čo si zostarel v zločinných dňoch, teraz došli tvoje hriechy, ktoré si predtým páchal, 53 keď si vynášal nespravodlivé rozsudky, utláčal nevinných a prepúšťal vinných, hoci Pán riekol: „Nevinného a spravodlivého nezabiješ!“ 54 Nuž teraz, ak si ju videl, povedz, pod akým stromom si ich videl zhovárať sa?“ Ten odpovedal: „Pod lentyškom. 55 Nato Daniel povedal: „Krásne si luhal proti vlastnej hlave; hľa, Boží anjel dostal od Boha výrok a rozsekne ťa na dvoje. 56 Keď ho odviedli, rozkázal, aby prišiel druhý; i povedal mu: „Semä kanaánske, a nie júdske, krása ťa zviedla a žiadostivosť ti rozvrátila srdce. 57 Takto ste robievali dcéram Izraela a ony sa zo strachu dali s vami do reči; Júdova dcéra však nestrpela vašu neprávosť. 58 Teraz mi teda povedz; pod akým stromom si ich dochytil zhovárať sa?“ On povedal: „Pod dubom. 59 Daniel mu však odpovedal: „Krásne si luhal aj ty proti vlastnej hlave. Boží anjel totiž čaká s mečom, aby ťa preťal napoly a usmrtil vás.“

            60 Nato celý zástup zvolal veľkým hlasom a dobrorečil Pánovi, ktorý zachraňuje tých, čo v neho dúfajú. 61 I pozdvihli sa proti dvom starcom, lebo ich Daniel z vlastných úst usvedčil, že vydali falošné svedectvo a naložili s nimi, ako oni zločinne nakladali so svojím blížnym; 62 aby sa všetko konalo podľa Mojžišovho zákona, usmrtili ich a nevinná krv sa v ten deň zachránila. 63 Helkiáš však a jeho žena chválili Boha za svoju dcéru Zuzanu spolu s jej mužom Joakimom a všetkými príbuznými, pretože sa na nej nenašlo nič podlého.

            64 A od toho dňa i naďalej ostal Daniel veľký v očiach ľudu.

            Bél a drak. - 65 Kráľa Astyaga uložili k jeho otcom a jeho kráľovstvo prevzal Peržan Kýros.

 

 

Dan14

 

XIV.   1 Daniel bol kráľovým hosťom a váženejším než ostatní jeho priatelia.

            2 Babylonci mali modlu, ktorá so volala Bél; každý deň jej venovali dvanásť meríc múky, štyridsať oviec a šesť krčahov vína. 3 Aj kráľ si ju uctieval a chodil sa jej každý deň klaňať. Ale Daniel sa klaňal svojmu Bohu. Kráľ sa ho pýtal: „Prečo sa neklaniaš Bélovi?“ 4 On mu odpovedal: „Preto, že si nectím rukou robené modly, ale živého Boha, ktorý stvoril nebo a zem a má vládu nad každým telom. 5 Kráľ mu povedal: „Nezdá sa ti, že Bél je živý boh? Či nevidíš, koľko zje a vypije každý deň?“ 6 Daniel odpovedal so smiechom: „Nemýľ sa, kráľu; ten je zdnuka blatom zvonku kovom a ešte nikdy nejedol.“ 7 Kráľ s hnevom zavolal jeho kňazov, a povedal: „Ak mi nepoviete, kto tie hostiny poje, 8 zomriete, ale ak dokážete, že to poje Bél, zomrie Daniel, pretože sa rúhal Bélovi. Daniel vravel kráľovi: „Nech sa stane podľa tvojho slova!“ 9 Bélových kňazov bolo sedemdesiat, okrem žien a detí.

            Potom prišiel kráľ s Danielom do chrámu 10 a Bélovi kňazi povedali: „Pozri, my vyjdeme von, ty však, kráľu, predlož pokrmy, namiešaj a polož vína, zamkni dvere a zapečať ich svojím prsteňom. 11 A keď ráno prídeš a nezistíš, že Bél všetko pojedol, nech podstúpime smrť; alebo Daniel, ktorý na nás luhal. 12 Nerobili si starosti, pretože pod stolom urobili tajný vchod, pravidelne cezeň vchádzali a veci poodnášali. 13 Keď však oni odišli a kráľ predložil Bélovi pokrmy, Daniel dal svojim sluhom rozkaz, priniesli popol a posypali celý chrám pred samým kráľom. Potom vyšli, zamkli dvere, zapečatili kráľovým prsteňom a odišli.

            14 V noci však, ako obyčajne, prišli kňazi aj ich ženy a deti a všetko pojedli a popili. 15 Kráľ vstal za svitania a Daniel s ním. 16 I pýtal sa: „Sú pečate porušené, Daniel?“ On odpovedal: „Neporušené, kráľu! 17 A keď potom kráľ otvoril dvere a pozrel na stôl, veľkým hlasom zvolal: „Veľký si Bél a niet u teba nijakého podvodu! 18 Ale Daniel sa smial, zachytil kráľa, nevkročil dnu, a povedal: „Pozri si podlahu a všimni si, čie sú to stopy.“ 19 Kráľ vravel: „Vidím stopy mužov, žien a detí. Nato dal rozhnevaný kráľ 20 pochytať kňazov aj ich ženy a deti; i ukázali mu tajné dvere, ktorými vchádzali a strovili veci, ktoré boli na stole. 21 Kráľ ich pozabíjal a Béla vydal Danielovi na ľubovôľu. A on ho zrútil spolu i s chrámom.

            22 Bol však veľký drak, ktorého Babylonci ctili, 23 a kráľ povedal Danielovi: „Aj o tomto povieš, že je z kovu? Pozri žije, je a pije; klaňaj sa mu teda!“ 24 Ale Daniel odpovedal: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budem klaňať, on je živý Boh. 25 Ty však, kráľ, zmocni ma a draka zabijem bez meča a bez palice. Na čo kráľ povedal: „Zmocňujem ťa!“

            26 Daniel vzal smolu, loj a vlasy, uvaril to spolu, narobil bochníkov a dal ich drakovi do pysku. Keď to drak zožral, roztrhlo ho. I povedal: „Pozrite, čo ste uctievali!“

            27 Keď to Babylonci počuli, veľmi sa rozhnevali, zhromaždili sa ku kráľovi a hovorili: Kráľ sa stal Židom, zrútil Béla, zabil draka a povraždil kňazov.“ 28 Keď došli ku kráľovi; vraveli: „Vydaj nám Daniela, ináč zabijeme teba aj tvoj dom! 29 Keď kráľ videl, že naňho mocne doliehajú, pod nátlakom im Daniela vydal. A oni ho hodili do levovej jamy, kde ostal šesť dní. V jame bolo sedem levov, ktorým dávali každý deň dve telá a dve ovce; ale v ten deň im ich nedali, aby zožrali Daniela.

            32 V Júdsku bol prorok Habakuk, ktorý navaril jedlo, nadrobil do vahančeka chleba a išiel na pole, aby to zaniesol žencom. 33 Vtom riekol Habakukovi Pánov anjel: „Zanes obed, ktorý máš, do Babylonu Danielovi ktorý je v levovej jame! 34 Habakuk odpovedal: „Pane, Babylon som nevidel a jamu nepoznám. 35 Nato ho Pánov anjel chytil za temä, niesol ho za vlasy a položil ho rýchlosťou svojho dychu nad levovú jamu. 36 A Habakuk volal: „Daniel, služobník Boží, vezmi si obed, ktorý ti poslal Boh!“ 37 Daniel hovoril: „Spomenul si si na mňa, Bože, a neopustil si tých čo teba milujú.“ 38 A Daniel vstal a jedol. Anjel však zaraz zaniesol Habakuka naspäť na jeho miesto.

            39 Na siedmy deň prišiel kráľ nariekať za Danielom. Priblížil sa k jame, pozrel dnu a hľa, Daniel sedel uprostred levov! 40 Vtedy kráľ zvolal veľkým hlasom: „Veľký si, Pane, Bože Danielov!“ A vytiahol ho z levovej jamy. 41 Tých však, čo chceli jeho záhubu, hodil do jamy a čoskoro ich pred ním zožrali.

            42 Vtedy kráľ povedal: „Nech sa trasú pred Danielovým Bohom všetci obyvatelia zeme, pretože on je záchranca, ktorý robí znamenia a zázraky na zemi; veď vyslobodil Daniela z levovej jamy!“



Detská dôvera v Pána

Ž131 (130)

 

 

 

            1 Dávidova pútnická pieseň.

            Pane, moje srdce sa nevystatuje,

            moje oči nehľadia povýšene.

            Neženiem sa za veľkými vecami

            ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.

 

            2 Ale ja som svoju dušu

            upokojil a utíšil.

            Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí,

            ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.

 

            3 Dúfaj, Izrael, v Pána

            odteraz až naveky.