Est 13-16, Ž 78

Est13

 

XIII.   Prvý Xerxesov list neprajný Židom. - 1 „Artaxerxes, veľký kráľ od Indie až po Etiópiu, stodvadsiatim siedmim čelným správcom krajín a vojvodcom, ktorí sú podriadení jeho vláde, pozdrav! 2 Hoci vládnem nad mnohými národmi a podrobil som svojej moci celý svet, nijako nechcem zneužívať svoju veľkú moc, ale milosrdne a vľúdne chcem spravovať svojich poddaných, aby svoj život, prežívali bez všetkého strachu v tichosti a požívali pokoj, ktorý si prajú všetci smrteľníci. 3 Keď som sa pýtal svojich poradcov, ako by sa to dalo uskutočniť, muž, ktorý múdrosťou a vernosťou vyniká nad ostatných a zaujíma druhé miesto po samom kráľovi, menom Aman, 4 mi oznámil, že po celom okruhu zeme (žije) roztrúsený nepriateľský ľud, ktorý sa drží iných zákonov a počína si proti zvykom všetkých ostatných národov, opovrhuje kráľovskými nariadeniami a svojou odlišnou povahou ruší svornú (jednotu) všetkých národov. 5 Keď sme sa o tom dozvedeli a zároveň aj videli, že sa jeden národ v rozpore s celým ľudským pokolením drží prevrátených zákonov a počína si opačne, ako my rozkazujeme, a tým ruší pokoj a svornosť nám podrobených krajín, 6 rozkázali sme, aby všetkých, ktorých označí Aman - predstavený nad všetkými krajinami, druhý po kráľovi, ktorého si vážime ako otca -, ich protivníci od koreňa vyničili, teda aj ich ženy a deti, pričom sa nik nemá zmilovať nad nimi na štrnásty deň dvanásteho mesiaca adar tohoto roku, 7 aby títo bezbožní ľudia v jediný deň zostúpili do podsvetia, a tým navrátili našej ríši pokoj, ktorý porušili.“

 

            (Až potiaľ [siaha] odpis listu. Čo nasleduje, našiel som vpísané na tom mieste, kde čítame [4,17]: „Tak Mardochej odišiel a urobil všetko, čo mu prikázala Ester...“ Tieto slová nie sú v hebrejskej osnove ani u iného prekladateľa.)

 

            Modlitba Mardocheja. (Patrí k 4,17.) - 8 Mardochej sa rozpamätal na všetky Pánove diela a začal sa modliť k Pánovi. „Pane, Pán a všemohúci Kráľ, tvojej moci podlieha všetko a niet toho, kto by mohol odolať tvojej vôli, ak si zaumieniš zachrániť Izrael. 10 Ty si stvoril nebo i zem a všetko, čo zahrnuje obvod neba. 11 Ty si Pánom nad všetkými a niet toho, kto by odolal tvojej velebnosti. 12 Ty poznáš všetko, a tak vieš, že som to neurobil z pýchy, ani aby som potupil iných, ani z ctibažnosti, keď som odoprel klaňať sa pyšnému Amanovi. 13 Lebo s radosťou by som pobozkal aj šľapaje jeho nôh, aby som zachránil Izrael. 14 Ale bál som sa mu klaňať, aby som tak nepreniesol úctu, ktorá patrí iba môjmu Bohu, na človeka, a tak som sa nechcel klaňať nikomu inému okrem svojho Boha. 15 A teraz, Pane, Kráľu, Abrahámov Bože, zmiluj sa nad svojím ľudom, lebo naši nepriatelia nás chcú zničiť a chcú úplne vyhubiť tvoje dedičstvo. 16 Nepohŕdaj svojím dedičným podielom, ktorý si si vykúpil z Egypta. 17 Vypočuj moju prosbu! Buď milostivý svojmu dedičstvu a podielu! Obráť náš zármutok na radosť, aby sme ostali nažive a zvelebovali tvoje meno, Pane; nedovoľ umlčať ústa, ktoré ti spievajú na chválu.“ 18 A celý Izrael v podobnom duchu a modlitbe volal k Pánovi, lebo im hrozila istá smrť.

 

 

Est14

 

XIV.   Esterina modlitba. - 1 Aj kráľovná Ester sa utiekala k Pánovi v obave pred nebezpečenstvom, ktoré im hrozilo. 2 Odložila kráľovské rúcho, obliekla si odev primeraný plaču a žiaľ a namiesto voňaviek si hojne posypala hlavu popolom a telo si skrušila pôstmi. A všetky miesta, kde sa predtým obvykle radovala, napĺňala svojimi vytrhanými vlasmi. 3 A modlila sa k Pánovi, Izraelovmu Bohu: „Môj Pane, ktorý si naším jediným kráľom, pomáhaj mne opustenej, ktorá nemá okrem teba nijakého iného pomocníka. 4 Nebezpečenstvo mi už zasahuje ruky. 5 Počula som od svojho otca, že ty, Pane, si si vyvolil Izrael spomedzi všetkých národov a našich otcov zasa zo všetkých ich dávnych predkov, aby sa stali tvojím večným dedičstvom. A splnil si všetko, čo si im prisľúbil. 6 Zhrešili sme pred tebou, a preto si nás vydal napospas našim nepriateľom. 7 Lebo sme uctievali ich bohov. Spravodlivý si, Pane. 8 A teraz im nestačí, že nás utláčajú najkrutejším zotročovaním, ale svojim modlám pripisujú to, že ich ruky sú také mocné, 9 a chcú zmeniť aj tvoje sľuby a vykoreniť tvoje dedičstvo, chcú zavrieť ústa tým, ktorí chvália teba, a vydusiť slávu tvojho chrámu a oltára, 10 aby (tým väčšmi) otvorili ústa pohanom, chválili silu svojich modiel a zvelebovali svojho kráľa-človeka naveky. 11 Neprepúšťaj, Pane, svoju berlu takým, čo nie sú ničím, aby sa nemohli smiať z našej záhuby, ale obráť ich úmysel, ktorý majú proti nám, a znič toho, ktorý začal proti nám zúriť. 12 Pamätaj na nás, Pane, a ukáž sa nám vtedy, keď sme sužovaní. Vlej mi dôveru, Pane, Kráľ (všetkých) ostatných bohov a akejkoľvek mocnosti. 13 Vlož mi do úst dobre upravenú reč, keď budem stáť pred levom, a nalaď jeho srdce, aby znenávidel nášho protivníka, žeby zahynul sám aj všetci, ktorí s ním súhlasia. 14 Nás však vysloboď svojou mocou a pomáhaj mne, ktorá nemá iného pomocníka okrem teba, Pane, ktorý máš vedomosť o všetkom, 15 a tak vieš, ako nenávidím slávu bezbožníkov a oškliví sa mi lôžko ľudí bez obriezky aj každého cudzinca. 16 Je ti známe, na čo som donútená, (vieš), že mám v ošklivosti odznaky svojej vznešenosti a slávy, ktoré nosím na hlave v dňoch, keď sa musím ukazovať (pred kráľom); že to mám v ošklivosti ako handru ženy v jej mesačnej chvíli a že ich nenosím v dňoch, keď mi je dobre. 17 (Vieš), že som nejedla pri Amanovom stole, ani s kráľom hodovať nemala som záľubu, ani som nepila z obetného vína, 18 a že tvoja služobnica nepoznala radosť, odkedy ju sem priviedli až doteraz; okrem toho, že sa radujem z teba, Pane, Abrahámov Bože. 19 Bože, ktorý si mocnejší nad všetkých, vypočuj volanie tých, ktorí nemajú nijakej inej nádeje, a vytrhni nás z rúk zlostníkov; vysloboď ma z mojej úzkosti.“

 

 

Est15

 

 

 

 

XV.     Ester na Mardochejov rozkaz predstúpi pred kráľa. (Patrí k 4,8.)

 

 

 

 

            (Aj toto som našiel ako dodatok vo všeobecnom vydaní.)

 

            1 Rozkázal jej (bezpochyby to bol Mardochej), aby predstúpila pred kráľa a prosila za ľud a za svoju vlasť. 2 (Povedal:) „Spomeň si na dni, keď si bola malá, ako som ťa svojou rukou kŕmil; lebo Aman, druhý muž po kráľovi, podal návrh proti nám, aby nás vyhubil. 3 Preto vzývaj Pána a prihovor sa za nás u kráľa a zachráň nás od smrti!“

 

            (Aj toto je podobne pridané:)

 

            Ester predstúpi pred kráľa. (Patrí k 5,1.) - 4 Na tretí deň odložila všedný odev a obliekla si nádherné (rúcho). 5 A keď sa už skvela vo svojom kráľovskom rúchu a vzývala Boha, ktorý všetko spravuje a chráni, vzala si dve služobnice. 6 O jednu sa opierala akoby z rozmaru, 7 kým druhá služobnica išla za svojou paňou a dvíhala jej rúcho, ktoré jej siahalo až po zem. 8 Po tvári sa jej rozlievala ružová farba a svojimi milými, žiariacimi očami zakrývala smutného ducha, ktorý bol skľúčený od veľkého strachu. 9 Podľa poriadku prešla všetkými dverami a zastala pred kráľom, ktorý práve sedel na tróne svojej kráľovskej (hodnosti), odetý kráľovským rúchom a skvel sa zlatom a drahokamami. Ale pohľad mal hrozivý. 10 Keď zdvihol tvár, blčiacimi očami prezrádzal rozhnevanú myseľ. Kráľovná sa zrútila, jej farba sa zmenila na bledosť a svoju omdletú hlavu oprela o služobnicu. 11 Tu zmenil Boh kráľovho ducha na prívetivosť, takže rýchlo a s obavou zoskočil z trónu, vzal ju do náručia, až prišla zasa k sebe a upokojoval ju láskavými slovami: 12 „Čo sa ti stalo, Ester? Ja som tvoj brat, neboj sa! 13 Neumrieš, lebo tento zákon neustanovili pre teba, ale pre všetkých ostatných. 14 Pristúp teda bližšie a dotkni sa berly!“ 15 A keďže ani tak neprehovorila, vzal zlatú berlu a vložil jej ju na šiju. Potom ju pobozkal a spýtal sa jej: „Prečo mi neodpovedáš?“ 16 Vtedy mu povedala: „Videla som ťa, môj pane, ako Božieho anjela a zmiatlo sa mi srdce od strachu pred tvojou slávou. 17 Lebo si hoden veľkého obdivu, môj pane, a tvoja tvár je plná pôvabu.“ 18 A kým hovorila, opäť sa zrútila a zostala skoro bez života. 19 Kráľa to rozrušovalo. No všetci jeho služobníci ju povzbudzovali.

 

 

Est16

 

 

 

 

XVI.   Druhý Xerxesov list prajný Židom. (Patrí k 8,12.)

 

            (Odpis listu kráľa Xerxesa, ktorý v prospech Židov zaslal všetkým krajinám svojho kráľovstva; ani toto nenachádzam v hebrejskej osnove.)

 

            1 „Artaxerxes, veľký kráľ od Indie až po Etiópiu, vojvodcom a čelným správcom stodvadsiatich siedmich krajín, ktorí sú podriadení našej vláde, zasiela pozdrav! 2 Mnohí zneužili dobrotu kniežat a svoju hodnosť, ktorú im udelili, na pýchu. 3 A usilujú sa nielen utláčať kráľovských poddaných, ale (akoby nevládali) uniesť získanú slávu, pripravujú úklady aj tým, ktorí im ju dali. 4 A nie sú spokojní ani s tým, že sú nevďační za dobrotu a že urážajú práva im prejavenej priazne, ale domnievajú sa, že môžu uniknúť súdu Boha, ktorý svojím pohľadom všetko sleduje. 5 A vo svojej šialenosti zašli tak ďaleko, že tých, čo si verne plnia zverené úradné povinnosti a robia všetko tak, aby si zaslúžili chválu od všetkých, usilujú sa falošným podrývaním priviesť k pádu, 6 keď nič zlého netušiace uši kniežat, ktoré aj iných hodnotia podľa vlastnej povahy, klamú prehnaným podvodom. 7 Túto vec dokazujú aj dejiny z dávnej minulosti, a potom aj to, čo sa denne stáva, ako kazia niektorí ľudia svojím zlým našepkávaním (dobré) úmysly kráľov. 8 Preto sa patrí postarať sa o blahobyt všetkých krajín. 9 Nesmiete sa nazdávať, že by to pochádzalo z našej ľahkomyseľnosti, keď vám rozkazujeme veci, ktoré akoby si navzájom odporovali, ale vynášame rozhodnutia, ako to vyžaduje povaha a potreba jednotlivých čias a ako to vyžaduje osoh verejnosti. 10 Aby ste zjavnejšie porozumeli tomu, čo hovoríme, (uvediem:) Amadatov syn Aman, svojím zmýšľaním a rodom Macedónčan, teda ďaleký perzskej krvi, ktorý našu dobrotu poškvrnil svojou krutosťou, (hoci) sme sa ho ujali, aj keď bol cudzincom, 11 a hoci od nás skúsil na sebe toľkú dobrotu, že sme ho nazývali otcom a všetci sa mu klaňali ako druhému mužovi po kráľovi. 12 On sa však vyvyšoval do takej pyšnej nadutosti, že zamýšľal zbaviť nás kráľovstva i života. 13 Lebo od nás neslýchanými úkladmi vyžiadal smrť pre Mardocheja, ktorého vernosti a dobrote možno pripísať, že žijeme, aj pre našu kráľovskú manželku Ester s celým jej národom. 14 Tak si myslel, že po ich vyvraždení, keď budeme ponechaní na seba, môže robiť úklady aj nám, a tak preniesť kráľovstvo Peržanov do rúk Macedónčanov. 15 No my sme nenašli na Židoch, ktorých najnešľachetnejší človek medzi smrteľníkmi určil na smrť, vôbec nijakú vinu, ale naopak (zistili sme), že sa držia spravodlivých zákonov 16 a že sú synmi najvyššieho a najväčšieho, vždy živého Boha, ktorého dobrotivosť odovzdala našim otcom i nám kráľovstvo, ktoré až podnes ochraňuje. 17 Preto vedzte, že listy, ktoré poslal v našom mene, týmto zrušujeme. 18 Pre tento svoj zločin visí pred bránami tohoto mesta, to jest Súz, aj muž, ktorý robil tieto úklady, aj jeho príbuzenstvo na šibeniciach. Ale to nie my, ako skôr Boh mu odplatil, čo si zaslúžil. 19 Tento náš výnos, ktorý vám teraz zasielame, vyhláste po všetkých mestách (a vedzte), že Židom sme dali dovolenie držať sa svojich zákonov. 20 Máte im pomáhať, aby tých, čo sa ich chystali zabíjať, mohli pozabíjať na trinásty deň dvanásteho mesiaca, ktorý sa menuje adar; 21 lebo tento deň zármutku a žiaľ obrátil im všemohúci Boh na radosť. 22 Preto aj vy prijmite tento deň medzi ostatné sviatočné dni! Oslávte ho so všetkou radosťou, aby aj v budúcnosti vedeli, 23 že všetci, ktorí verne slúžia Peržanom, dostanú zaslúženú odmenu; ako zasa tí, ktorí stroja úklady svojmu kráľovi, pre svoj zločin zahynú. 24 Každá krajina a mesto, ktoré by sa nechcelo zúčastniť na tejto sviatočnej oslave, nech zahynú mečom a ohňom a nech sú tak vyhubené, aby sa nielen ľuďom, ale aj zverom stali neprístupnými naveky na výstrahu pred opovrhovaním a neposlušnosťou.“

 

Božia dobrota a nevera ľudu v dejinách spásy

Ž78 (77)

 

 

 

            1 Asafova poučná pieseň.

            Počúvaj, ľud môj, moju náuku,

            nakloň sluch k slovám mojich úst.

            2 Otvorím svoje ústa v podobenstvách,

            vyrozprávam starodávne tajomstvá.

 

            3 Čo sme počuli a poznali

            a čo nám rozprávali naši otcovia,

            4 nezatajíme pred ich synmi;

            ďalším pokoleniam vyrozprávame

            slávne a mocné skutky Pánove

            a zázraky, ktoré urobil.

 

            5 Jakubovi dal nariadenie

            a pre Izraela vyhlásil za zákon,

            aby to, čo prikázal našim otcom,

            zvestovali svojim synom;

            6 majú to vedieť aj ďalšie pokolenia,

            synovia, ktorí sa narodia.

            Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom,

            7 aby svoju dôveru vkladali v Boha,

            aby nezabúdali na Božie diela

            a zachovávali jeho príkazy;

            8 aby neboli ako ich otcovia,

            vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,

            pokolenie nestáleho srdca,

            ktorého duch nebol verný Bohu.

 

            9 Synovia Efraima, obratní lukostrelci,

            v deň bitky utiekli.

            10 Nezachovávali zmluvu s Bohom

            a odopreli kráčať podľa jeho zákona.

            11 Zabudli na jeho činy

            a na zázraky, ktoré im ukázal.

            12 Pred zrakom ich otcov divy vykonal

            v krajine egyptskej, na pláni taniskej.

            13 Rozdvojil more a previedol ich cezeň,

            vody postavil ako val.

            14 Vo dne ich viedol oblakom,

            za noci žiarou ohnivou.

            15 Rozštiepil skalu na púšti

            a napojil ich vodou ako z prívalu.

            16 Potokom dal vytrysknúť zo skaly

            a vody nechal ako rieky tiecť.

 

            17 Ale oni proti nemu ďalej hrešili,

            na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

            18 Pokúšali Boha vo svojom srdci,

            dychtivo sa dožadovali pokrmu.

            19 Proti Bohu reptali

            a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“

            20 A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla

            a potoky sa rozliali.

            „A či on môže aj chlieb dať

            a svojmu ľudu mäso obstarať?“

            21 Počul to Pán a hnevom zahorel,

            oheň vzplanul proti Jakubovi

            a hnev vzkypel proti Izraelovi.

            22 Lebo nedôverovali Bohu

            a nedúfali v jeho pomoc.

 

            23 Rozkázal teda horným oblakom

            a otvoril brány nebies;

            24 a pršala im manna za pokrm

            a dal im chlieb z neba.

            25 Človek jedol chlieb anjelský;

            pokrmu im dal dosýta.

            26 Z oblohy vyburcoval vietor východný,

            svojou mocou priviedol vietor od juhu

            27 a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,

            okrídlené vtáky ako morský piesok.

            28 Padali doprostred ich tábora,

            okolo stanov.

            29 Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,

            splnil im, čo si žiadali.

            30 Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,

            ešte mali pokrm v ústach,

            31 keď proti nim vzplanul Boží hnev,

            popredných mužov pozabíjal

            a zničil výkvet Izraela.

 

            32 Ale oni ďalej hrešili

            a neverili v jeho zázraky.

            33 Ich dni ukončil ako dych,

            ich roky náhlou smrťou.

            34 Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,

            obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

            35 Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,

            že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

            36 No podvádzali ho svojimi ústami,

            svojím jazykom ho klamali.

            37 Ich srdcia neboli k nemu úprimné,

            ani jeho zmluve neboli verní.

            38 On sa predsa zľutoval

            a odpustil im vinu a nezničil ich.

            Často svoj hnev potlačil

            a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

            39 Veď pamätal, že sú len ľudia,

            závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

 

            40 Koľko ráz ho na púšti popudzovali

            a k hnevu na stepi podnecovali.

            41 Znova a znova pokúšali Boha

            a roztrpčovali Svätého Izraela.

            42 Už nepamätali na jeho činy,

            ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

 

            43 V Egypte urobil svoje znamenia,

            svoje zázraky na pláni taniskej.

            44 Na krv premenil ich rieky a potoky,

            že už nemali čo piť.

            45 Zoslal na nich komáre, aby ich štípali,

            žaby, aby ich trápili.

            46 Ich úrodu vydal húseniciam napospas

            a kobylkám plody ich námahy.

            47 Vinice im zbil ľadovcom

            a moruše mrazom.

            48 Ľadovcu vydal ich dobytok,

            ich čriedy bleskom ohnivým.

 

            49 Zoslal na nich oheň svojho hnevu,

            rozhorčenie, hrôzu a strach

            ako poslov skazy.

            50 Uvoľnil cestu svojmu hnevu,

            neušetril ich od smrti,

            ich život vydal moru napospas.

            51 Pobil všetko prvorodené v Egypte,

            prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

 

            52 Svoj ľud však ako ovce vyviedol

            a viedol ako stádo po púšti.

            53 Viedol ich bezpečne a nemali strach,

            ich nepriateľov však more pokrylo.

            54 A priviedol ich do svojej svätej zeme,

            na vrch, čo získala jeho pravica.

            55 Pred nimi vyhnal kmene pohanské,

            meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu

            a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

 

            56 Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha,

            a nezachovávali jeho príkazy.

            57 Odpadávali a boli neverní

            ako ich otcovia,

            sklamali ako pokazený luk.

            58 Rozhnevali ho obradmi na výšinách

            a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

 

            59 Počul to Boh a rozhneval sa

            a na Izraela veľmi zanevrel.

            60 Opustil príbytok v Silo,

            stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.

            61 Vydal svoju silu do zajatia,

            do rúk nepriateľa svoju nádheru.

            62 Svoj ľud vydal meču napospas

            a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.

            63 Ich mládencov pohltil oheň,

            ich panny sa nemohli zasnúbiť.

            64 Kňazi padli pod mečom

            a ich vdovy nemal kto oplakať.

 

            65 Pán sa však prebral ako zo spánku,

            ako hrdina vínom zmorený.

            66 Porazil utekajúcich nepriateľov,

            pokryl ich večnou potupou.

            67 Zavrhol stánok Jozefov,

            ani Efraimov kmeň si nezvolil,

            68 lež vyvolil si kmeň Júdov,

            vrch Sion, ten si obľúbil.

            69 A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú,

            ako zem ktorú upevnil naveky.

 

            70 A vyvolil si svojho sluhu Dávida,

            od čriedy oviec ho vyzdvihol,

            71 vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,

            aby pásol Jakuba, jeho ľud,

            a Izraela, jeho dedičstvo.

            72 A on ich pásol so srdcom bez úhony

            a viedol ich rukou skúsenou.