Ez 7-9, Ž 122

Príde koniec hl. 7

Ez7

 

VII.     1 Pán prehovoril ku mne takto: 2 „Ty, syn človeka, (hovor): Toto vraví Pán, Jahve, Izraelovej krajine: Koniec prichádza, prichádza koniec na štyri končiny krajiny. 3 Teraz prichádza koniec na teba, nuž vyšlem proti tebe svoj hnev, posúdim ťa podľa tvojich ciest a uvalím na teba všetky tvoje ohavnosti. 4 Oko sa mi nezmiluje nad tebou a nebudem šetriť, ale uvalím na teba tvoje cesty a tvoje ohavnosti budú uprostred teba i dozviete sa, že ja som Pán.

            5 Toto hovorí Pán, Jahve: Nešťastie, pozri, jediné nešťastie prichádza. 6 Koniec prichádza, prichádza koniec, prebudil sa proti tebe, hľa prichádza! 7 Dovršuje sa tvoja skaza, obyvateľ krajiny, prichádza čas, blízo je deň lomozu, a nie jasania na vrchoch. 8 Teraz zblízka vylejem na teba svoj zápal a vyplním na tebe svoj hnev, posúdim ťa podľa tvojich ciest a uvalím na teba všetky tvoje ohavnosti. 9 Moje oko sa nezmiluje a nebudem šetriť, ale uvalím na teba tvoje cesty a tvoje ohavnosti budú uprostred teba. Vtedy budete vedieť, že ja som Pán, ktorý bije.

            10 Hľa, deň! Hľa, prichádza! Vychádza osud(?), kvitne prút, klíči namyslenosť! 11 Násilie vzrástlo na prút zločinu. Nič nie je z nich ani z ich majetku, ani z ich lomozu. Nič skvelého na nich niet. 12 Prichádza čas, blíži sa deň; kto kupuje, nech sa neteší, a kto predáva, nech nežiali, lebo hnev je nad celým jeho zástupom. 13 Veď ten, čo predal, nevráti sa k predanej veci, i keď ešte bude nažive, lebo proroctvo proti celému jeho zástupu neodstúpi. Zločinom si nik neposilní život.

            14 Trúbte na trúbu a zbrojte všetko, jednako niet, kto by šiel do boja, pretože môj hnev je nad celým jeho zástupom. 15 Meč je vonku, mor vo vnútri. Kto je v poli, zomrie pod mečom, a kto je v meste, pohltí ho hlad a mor. 16 Ak uniknú z nich zachránenci, budú na vrchoch ako hrkútajúce holuby, pomrú všetci, každý pre svoj hriech. 17 Všetky ruky ovisnú a všetky kolená sa roztečú ako voda. 18 Opášu sa vrecovinami a pokryje ich hrôza; na každej tvári bude hanba a na každej hlave plešina. 19 Svoje striebro vyhodia na ulicu, ich zlato sa obráti na nečistotu. Ich striebro a zlato nevládze ich zachrániť, v deň Pánovho hnevu si (ním) nezasýtia dušu a nenaplnia vnútornosti. Lebo im bolo osídlom na hriech, 20 jeho ozdobný skvost obrátili na pýchu, robili z neho svoje ohavné obrazy a svoje ošklivosti, preto im ho obrátim na nečistotu. 21 A vydám ho za korisť do ruky cudzincov a zločincov zeme ako plen, aby ho znesvätili. 22 Odvrátim si od nich tvár a znesvätím môj skvost. Lúpežníci vniknú doň a znesvätia ho. 23 Urob reťaz! Veď zem je preplnená vinou krvi a mesto je plné násilia! 24 Privediem najhoršie z národov a zaujmú im domy. Urobím koniec pýche mocných a ich svätyne budú zneuctené. 25 Príde úzkosť. Budú hľadať pokoj, ale nebude ho. 26 Príde nešťastie za nešťastím a chýr za chýrom. Budú hľadať videnie u proroka, kňaz stratí zákon a starec radu. 27 Kráľ bude smútiť, knieža sa oblečie do hrôzy a ruky pospolitého ľudu sa budú triasť. Naložím s nimi podľa ich ciest a podľa ich pokračovania ich budem súdiť, i dozvedia sa, že ja som Pán.“

 

 

Vina a trest Jeruzalema hl. 8 - 11

Ez8

 

VIII.   Modlárstvo v hlavnom meste. - 1 Stalo sa v šiestom roku, v šiestom mesiaci, piaty deň mesiaca, keď som sedel vo svojom dome a júdski starci sedeli predo mnou, že sa tam vzniesla nado mňa ruka Pána, Jahveho. 2 I videl som, hľa, podoba, ktorá vyzerala ako človek. Oddola toho, čo vyzeralo ako jeho pás, bol oheň a od jeho pása nahor vyzeralo ako žiara, ako vzhľad lesklého kovu. 3 A vystrel čosi ako ruku a uchopil ma za šticu hlavy, nato ma duch zdvihol medzi nebo a zem a zaviedol ma v Božích videniach do Jeruzalema, ku vchodu vnútornej brány, ktorá hľadí na sever, kde bola postavená socha žiarlivosti, (ktorá vzbudzuje žiarlivosť). 4 A hľa, bola tam sláva Izraelovho Boha, podobne ako som videl v údolí. 5 I riekol mi: „Syn človeka, zdvihniže si oči smerom na sever! Zdvihol som oči smerom na sever a hľa, severne od oltárnej brány, vo vchode bola spomenutá socha žiarlivosti. 6 I riekol mi: „Syn človeka, či vidíš, čo oni vystrájajú? Veľké ohavnosti sú to, čo tu vystrája Izraelov dom, takže sa vzdialim od svojej svätyne. Ale ešte ďalej uvidíš veľké ohavnosti.“

            7 I zaviedol ma ku vchodu nádvoria a zazrel som v múre akúsi dieru. 8 Vtom mi riekol: „Vlom sa cez múr!“ Nato som sa vlámal cez múr a hľa, bol tam akýsi vchod! 9 Vtedy mi riekol: „Vojdi a pozri zločinné ohavnosti, ktoré tam robia! 10 Vošiel som teda, poobzeral som sa a hľa, rozličné zobrazenia plazov a zvierat - ošklivosti - a rozličné modly domu Izraela boli zôkol-vôkol vyryté do múru. 11 Pred nimi stálo sedemdesiat starcov Izraelovho domu, prostred ktorých bol Jezoniáš, syn Safanov. Každý mal v ruke kadidelnicu i vznášala sa vôňa kotúča z kadidla. 12 I riekol mi: „Či vidíš, syn človeka, čo robia starci Izraelovho domu v tme, každý vo svojej obrazovej izbe? Veď hovoria: „Pán nás nevidí. Pán opustil krajinu.“

            13 I riekol mi: „A ešte ďalej uvidíš veľké ohavnosti, ktoré títo vystrájajú.“ 14 I zaviedol ma ku vchodu brány Pánovho chrámu, ktorá ležala na sever, a hľa, sedeli tam ženy, ktoré oplakávali Tamúza. 15 Vtedy mi riekol: „Či vidíš, syn človeka? Ešte uvidíš od týchto väčšie ohavnosti. 16 Nato ma zaviedol do vnútorného nádvoria Pánovho chrámu a hľa, pri vchode do Pánovho chrámu, medzi predsieňou a oltárom bolo zo dvadsaťpäť mužov chrbtom k Pánovmu chrámu a tvárou na východ. A títo sa smerom na východ klaňali slnku. 17 „Či vidíš, syn človeka? Či je Júdovmu domu primálo robiť ohavnosti, ktoré tu robia, že (ešte aj) zem zaplňujú násilenstvom a opätovne ma popudzujú? Pozri, i konár si dávajú k nosu! 18 Nuž aj ja budem konať v hneve, nezmiluje sa mi oko a nebudem šetriť a hoci mi budú veľkým hlasom volať do uší, nevyslyším ich.“

 

 

Ez9

 

IX.      Usmrtenie obyvateľov mesta. - 1 Vtedy mi veľkým hlasom takto volal do uší: „Priblížil sa čas navštívenia mesta (a každý má v ruke nástroj ničenia).“ 2 A hľa, prichádzalo šesť mužov cestou od Hornej brány, ktorá hľadí na sever, a každý mal v ruke hubiaci nástroj ! Medzi nimi bol však muž oblečený do plátna a za pásom mal pisárske náčinie. Prišli a postavili sa pri kovovom oltári. 3 Sláva Pána Izraela sa zdvihla sponad cherubov, kde bola, k prahu domu. Vtom zavolal mužovi, oblečenému do plátna, ktorý mal za pásom pisárske náčinie. 4 A Pán mu povedal: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ 5 Tamtým však riekol tak, že som to počul: „Prejdite za ním po meste a zabíjajte! Nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. 6 Starca, mladíka, pannu, dieťa a ženy zabíjajte až po vyničenie! Ale nedotknite sa nikoho, kto má na sebe Tau! Začnite pri mojej svätyni! Začali teda mužmi, starcami, ktorí boli pred domom. 7 I riekol im: „Poškvrňte dom a naplňte nádvorie zabitými! Choďte! Išli teda a zabíjali v meste. 8 Keď oni zabíjali a (iba) ja som ostal, padol som na tvár, volal som a vravel: „Ach Pane, Jahve, či vyničíš všetok zvyšok Izraela, keď vylievaš svoj hnev na Jeruzalem?“ 9 Nato mi riekol: „,Hriech Izraela a Júdu je nadmieru veľký, krajina je presiaknutá krvou a mesto je plné neprávosti. Veď hovoria: „Pán opustil krajinu“ a: „Pán nevidí.“ 10 Nuž ani moje oko sa nezľutuje a nebudem šetriť, ich počínanie im uvalím na hlavu. 11 Vtom hľa, človek odiaty plátnom, ktorý mal pero za pásom, podal hlásenie: „Urobil som, ako si mi rozkázal.“

 

 

Sväté mesto Jeruzalem

Ž122 (121)

 

 

 

            1 Dávidova pútnická pieseň.

            Zaradoval som sa, keď mi povedali:

            „Pôjdeme do domu Pánovho.“

            2 Naše nohy už stoja

            v tvojich bránach, Jeruzalem.

 

            3 Jeruzalem je vystavaný ako mesto

            spojené v jeden celok.

            4 Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove,

            aby podľa obyčaje Izraela velebili meno Pánovo.

            5 Lebo sú tam súdne stolice,

            stolice domu Dávidovho.

 

            6 Pre Jeruzalem proste o pokoj:

            „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú.

            7 Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb

            a istota v tvojich palácoch.“

 

            8 Kvôli svojim bratom a priateľom

            budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“

            9 Kvôli domu Pána, nášho Boha,

            budem prosiť o šťastie pre teba.