František Mikloško o živote Vladimíra Jukla: Výnimočný príbeh

Jukl

Život Vladimíra Jukla patrí medzi tie, o ktorých neobyčajnosti sa nedá pochybovať. Zomrel 1. mája, krátko po oslave 87. narodenín.

Slovensko nemá vo svojich dejinách veľa príbehov, ktoré by boli nespochybniteľne výnimočné, ktoré prechádzali celým, dlhým životom dotyčného, ktoré sú akceptovateľné takmer všetkými a ktorým sa už v hodine smrti dostáva ich spoločenský, náboženský i národný význam. Príbeh Vladimíra Jukla už takým navždy zostane.

Vladimír Jukl sa narodil 19. apríla 1925 v Bratislave. Jeho otec bol Čech, absolvent Vysokej školy obchodnej, bol skôr liberálneho razenia. Pred prvou svetovou vojnou prežil ako obchodný zástupca dva roky v cárskom Rusku, on potom naučil Vlada azbuku, rozprával s ním po rusky a dával mu čítať ruskú literatúru.

Matka pochádzala z Turčianskych Teplíc, bola zo známeho rodu Černákovcov, a ona mu dala hlbokú náboženskú výchovu.

Zázračné prežitie

Zlomom v Juklovom živote bol rok 1943, keď sa zoznámil s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom, ktorý musel ujsť pred nacistami z Chorvátska a uchýlil sa na Slovensku. Kolakovič strhol svojou osobnosťou na Slovensku celú generáciu kňazov, inteligencie a najmä študentov.

Kolakovič bol fantasta a vizionár, ktorý mal v pláne stretnúť sa so Stalinom a presvedčiť ho, aby prestal s prenasledovaním kresťanov. Okrem toho predvídal porážku nacistov, obsadenie strednej a východnej Európy komunistami a na toto pripravoval svojich stúpencov, ktorí sa volali Rodina.

Vlado Jukl sa stal osobným tajomníkom Kolakoviča. Počas Povstania s ním odišiel do hôr a pridali sa k partizánom. Tu Jukla ešte s jedným Francúzom zajali Nemci a zachránili sa len neuveriteľným spôsobom, keď ich v noci pred popravou vyviedol z tábora neznámy muž.

Odsúdený

V roku 1946 komunistami ovládaná polícia prvýkrát zatkla Jukla u Dvoch levov v Bratislave a bila ho. Jediná otázka znela: „Kde je Kolakovič?“ Na zásah prokuratúry a súdu ho prepustili. Dokončil potom štúdium matematiky a fyziky na Karlovej univerzite v Prahe, ale v roku 1951 ho Štátna bezpečnosť znovu zatkla.

Po desaťmesačnej krutej vyšetrovacej väzbe bol v procese „Madr a spol.“ odsúdený za náboženskú činnosť na dvadsaťpäť rokov väzenia. Na slobodu sa vrátil po viac ako trinástich rokoch väzenia. Do väzenia išiel ako 26-ročný, na slobodu prišiel ako štyridsaťročný. Vlado Jukl sa už ako mladý človek rozhodol, že chce byť kňazom, ale biskup Korec ho tajne vysvätil až v roku 1971.

Celé 70. a 80. roky bol spolu so Silvestrom Krčmérym a biskupom Jánom Korcom činorodým mužom kľúčového skrytého náboženského života na Slovensku.

Organizovanie neoficiálnych náboženských stretnutí medzi vysokoškolskou a stredoškolskou mládežou, rovnako medzi rodinami, vydávanie samizdatových časopisov, organizovanie podávania správ o prenasledovaní do zahraničia, púte, zvlášť nočné stretnutia mladých ľudí na pútiach, budovanie organizačnej neoficiálnej siete na celom Slovensku, protestné podpisové akcie, účasť na súdoch s prenasledovanými kresťanmi, dovoz náboženskej literatúry zo zahraničia a potom už historické udalosti: Velehrad 1985 a sviečková manifestácia v Bratislave 1988.

Ak kresťanský disident bol kľúčovým odporcom proti komunizmu, tak bez Vlada Jukla si ho nemožno predstaviť. Aj preto sme ho spontánne volali generál tajnej cirkvi na Slovensku.

Vlado Jukl spolu so Silvom Krčmérym založili začiatkom 70. rokov neoficiálne spoločenstvo Fatima, ktoré malo dva hlavné ciele: pomáhať šíriť kresťanstvo v Rusku a byť na Slovensku „komunitou aktuálnych služieb“, to znamená byť tam, kde bolo treba niečo robiť, vychovať si nástupcov a zaujať iný, potrebný priestor.

Nepodľahol ideológiám

Po novembri 1989 vyrástli na Slovensku oficiálne a slobodné štruktúry v cirkvi a Vlado Jukl pomaly prechádzal do úzadia. Komunitu aktuálnych služieb začal pomaly nahrádzať riadny život cirkvi. Vlado Jukl nepodľahol nikdy žiadnym ideológiám.

Počas slovenského štátu nepodľahol nacionalizmu, počas komunizmu ani na chvíľu nezaváhal o tom, čo je komunizmus, a po novembri 1989 stál jasne a verejne na strane demokracie, slušnosti a tolerancie. Vlado Jukl po novembri 1989 už nemal také postavenie, ale stačilo, že tu bol. Jeho názor bol pre nás vo všetkých, i politických zápasoch podstatný. Dnes môžem povedať, že sa vo svojom videní nikdy nepomýlil.

Vlado Jukl zomrel v patriarchálnom veku. Niekoľko dní pred smrťou sa dožil 87 rokov. Bol nositeľom čestného doktorátu Trnavskej univerzity, nositeľom vysokého štátneho vyznamenania, ktoré mu udelil poľský prezident Kaczyński, a bol nositeľom Ceny Jána Langoša.

Vlado poznačil svojím životom niekoľko generácií mladých ľudí. Títo všetci dnes s úctou a vďakou stoja v mysli pri jeho rakve a modlia sa za jeho večnú spásu.

(Autor je bývalý predseda Slovenskej národnej rady)

 

zdroj: www.sme.sk

link: komentare.sme.sk/c/6361113/vynimocny-pribeh-vladimira-jukla.html