Jób 28-30, Ž 83

T. Pieseň o Múdrosti 28,1-28

Job28

 

 

 

 

Umné snahy ľudí

XXVIII. 1 Zaiste striebro má svoje náleziská

            a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

2           Železo zo zeme dobývajú taktiež

            a tvrdý kameň obráti sa na meď.

3           Temnotám hranice oni vymerali

            a dolujú už až po najďalšie medze

            i kamenie ver’, kde temravy, tône.

4           Chodby si prekopal cudzí národ také,

            že na ne celkom zabúdajú nohy,

            a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

5           Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,

            je všetko ako ohňom spustošené.

6           V končinách, v ktorých je zafírové skálie

            a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

7           sú zasa chodníky, že ich orol nezná

            a nezbadá ich ani oko supa.

8           Nijaká divá zver po nich nekráčala,

            neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

9           Aj na tvrdý kameň položili ruku

            a od základov vrchy prevrátili.

10         Kanály povytesávali v skale

            a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

11         Aj riečne pramene presliedili dobre

            a skryté veci na svit vynosili.

 

 

 

 

Múdrosť nemožno dosť oceniť

12         Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť

            a kde je to umu nálezisko?

13         Jej cenu nepozná ani jeden človek

            a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

14         Hĺbka vraví: „Vo mne nie je veru“

            a more hovorí: „Ja ju tobôž nemám.“

15         Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato

            ani neváži sa striebro za jej menu.

16         Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,

            ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

17         Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,

            ju nevymeníš za zlatú nádobu.

18         Koraly, kryštály nehodno spomenúť,

            bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

19         Veď sa jej nerovná topás etiópsky

            a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

20         Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť

            a kde je to umu vlastné nálezisko?

 

 

 

 

Boh - prameň a darca múdrosti

21         Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,

            utajená je aj nebeskému vtáctvu.

22         Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:

            „My počuli sme vravieť o nej iba.“

23         Boh jediný len cestu ku nej pozná

            a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

24         lebo on rozhľad má k samým medziam zeme

            a vidí všetko, čo len pod nebom je.

25         Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu

            a presnou mierou odmeriaval vody,

26         aby takto určil jeho zákon dažďu

            a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

27         vtedy ju uvidel, presne vypočítal

            a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

28         Človeku povedal:

            „Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť

            rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.“

 

 

U. Druhý Jóbov monológ 29,1 - 31,40

Job29

 

XXIX. 1 Jób pokračoval vo svojich výrokoch:

 

 

 

 

Predošlé šťastie

2           „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych

            a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

3           keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,

            keď v jeho svetle šiel som temnotou?

4           Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,

            keď sám Boh ochraňoval môj stan,

5           keď ešte Všemohúci býval so mnou,

            keď moje dietky boli okolo mňa,

6           keď nohy mliekom sa mi temer brodili,

            keď tvrdá skala tiekla olejom.

 

 

 

 

Predtým ctený od všetkých

7           Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal

            a na námestí som svoj stolec mal,

8           zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,

            a starci vstali, až sa vzpriamili.

9           Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali

            a na ústa si ruku dávali.

10         Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas

            a jazyk im k ďasnu prilipol.

11         To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,

            to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

 

 

 

 

Ochranca slabých

12         Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,

            aj osirelých, bezpomocných tiež.

13         Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých

            a radosť lial som vdove do srdca.

14         Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,

            mne právo bolo rúchom, turbanom.

15         Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému

            a sťaby nohy pre kuľhavého.

16         Ja otcom bol som všetkým chudobným,

            aj neznámeho vec som vyšetril.

17         Zločincovi som rozbil čeľuste

            a z jeho zubov korisť vyrval som.

 

 

 

 

Bývalé nádeje

18         Nuž vravel som si: „V hniezde svojom vydýchnem

            a sťaby piesok dni si rozmnožím.

19         Môj koreň vlahe otvorený je,

            mne rosa padá v noci na vetvy.

20         Aj sláva vo mne nová bude vždy

            a v mojej ruke luk sa omladí.

21         Čo ma počúvali, celkom ticho ostali

            a moju radu s túžbou čakali.

22         Dohovoril som, nerobili námietky

            a moje slová na nich kvapkali.

23         Tak čakali ma, ako dážď čakajú,

            ako po pŕške im ústa dychtili.

24         Až neverili, keď usmial som sa na nich,

            svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

25         Im smer som určil, bol som im tiež na čele,

            sťa kráľ som trónil vo vojsku,

            kam viedol som ich, tam sa pobrali.

 

Job30

 

 

 

 

Terajšie opovrhnutie

XXX. 1 Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,

            aj čo sú vekom mladší odo mňa;

            tí, ktorých otcov nedržal som za hodných

            ani stáda svojho psom ich prirovnať.

2           A rúk ich sila načo veru bola mi?

            Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

3           i núdzou veľkou, hladom ukrutným:

            Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,

            im matkou bola skaza, sama púšť.

4           V kroví si natrhali lobody

            a chlebom bol im koreň borievky.

 5          Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,

            jak na lupičov na nich kričali.

6           Iba do výmoľov sa mohli uchýliť

            a do dier zeme, do skalných jaskýň.

7           Nuž po húšťavách oni teda kvílili

            a krčili sa v kruhoch bodľačia

8           tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,

            čo z krajiny ich bičom vyhnali.

9           A stal som sa im teraz piesňou posmešnou

            a som im veru porekadlom len.

10         Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou

            a nebáli sa pľuť mi do tváre.

11         Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,

            a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

12         Už po pravici svedkovia sa dvíhajú

            a do slučky mi nohy lapajú

            i nasypali hrádzu proti mne.

13         Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,

            a pochodujú, nik im nebráni.

14         Už prichádzajú sťaby šírym prielomom

            a sem sa rútia, krytí troskami.

15         Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,

            aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú

            a ako oblak spása ušla mi.

 

 

 

 

Keď Pán navštevuje...

16         Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou

            a súženia dni zachvátili ma.

17         Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené

            a moje žily spánku nemajú.

18         On silou veľkou za šaty ma pridŕža,

            za golier plášťa pevne drží ma.

19         Ba do blata ma (ešte), uvrhol,

            že rovný som ja prachu, popolu.

20         Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,

            hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

21         Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,

            mňa rukou silnou prenasleduješ.

22         Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,

            a rozplývam sa v búrky prívaloch.

23         Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,

            kde všetkých živých miesto schôdzky je.

 

 

 

 

Prečo tieto navštívenia?

24         Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,

            keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

25         Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,

            duša mi s biednym sústrasť nemala?

26         Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,

            svetlo som úfal, prikvitla však tma.

27         Hej, neprestajne vrú už moje útroby,

            dni súženia mne dostavili sa.

28         Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam

            a pred všetkými vstávam, nariekam.

29         Veď stal som sa už bratom samých šakalov

            a spoločníkom pštrosov (na púšti).

30         Už koža zo mňa odpadúva zhorená

            a horúčka mi kosti spálila.

31         Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)

            a píšťala zas plač len hlasitý.

 

Prosba Izraela proti nepriateľom

Ž83 (82)

 

 

 

            1 Pieseň. Asafov žalm.

            2 Bože, neodpočívaj a nemlč,

            nebuď ticho, Bože,

            3 lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria

            a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia.

 

            4 Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu

            a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš.

            5 Hovoria si: „Poďte, vyhubme ich aby neboli národom,

            aby sa meno Izraela už ani nespomenulo.“

 

            6 Tak sa jednomyseľne dohovorili,

            proti tebe uzavreli zmluvu:

            7 stany Edomu a Izraelčania,

            Moab a Agarénčania,

            8 Gebal, Amon a Amalek,

            Filištínsko s obyvateľmi Týru.

            9 Ba aj Asýrsko sa k nim pridalo;

            stali sa pomocou synom Lotovým.

 

            10 Urob im to, čo Madiánčanom a Sisarovi,

            čo Jabinovi pri potoku Kišon;

            11 pohynuli pri Endore

            a stali sa hnojivom zeme.

            12 S ich kniežatami nalož ako s Orebom a Zebom

            a so všetkými ich vojvodcami ako so Zebeeom a Salmanom,

            13 ktorí povedali:

            „Zaujmime dedične Božie pastviny!“

 

            14 Bože môj, daj, nech sú ako páperie,

            ako plevy vo vetre,

            15 ako požiar, čo lesy spaľuje,

            a ako plameň stravujúci hory;

            16 tak ich prenasleduj svojou búrkou

            a vydes ich svojou víchricou.

 

            17 Hanbou im prikry tvár

            a budú hľadať tvoje meno, Pane.

            18 Nech sa hanbia a desia na veky vekov,

            nech sa hanbia a hynú.

            19 Nech poznajú, že tvoje meno je Pán,

            že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou.