Jób 40-42, Ž 85

B. Prvá Jóbova odpoveď Bohu 40,1-5

Job40

 

XL. 1   Tu Pán hovoril Jóbovi:

 

2           Ustúpi, kto prie sa so Všemohúcim,

            kto aj Boha kára, dá už odpoveď?“

 

Úbohý som. - 3 A Jób odpovedal Pánovi:

 

4           „Hľa, úbohý som čo ti vravieť mám?

            Položím si iba ruku na ústa.

5           Raz hovoril som, opakovať nebudem,

            aj po dva razy, znovu nezačnem.“

 

 

 

C. Druhá Božia reč 40,6 - 41,26

 

6           Tu Boh z lona búrky hovoril Jóbovi:

 

 

 

 

Čo je človek pred Bohom?

7           „Slabiny si opáš ako hrdina,

            ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

8           Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,

            mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

9           Rameno máš azda také ako Boh,

            hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

10         Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,

            priodej sa slávou aj velebnosťou!

11         Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,

            všetko pyšné pozri, nože poníž to,

12         všetko spurné pozri, nože zvrhni to,

            bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

13         Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu

            a do väzenia ich vrhni tmavého!

14         Ja sám potom budem teba velebiť,

            že ťa zachránila tvoja pravica.

 

 

 

 

Mohutný hroch

15         Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,

            trávu ona žerie ani dobytok.

16         Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,

            jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

17         Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,

            šľachy stehien jej sú uzly akoby.

18         Jak rúry medené sú tiež kosti jej,

            železné jak tyče údy jej sú ver’.

19         Je to prvotina Pána všetkých diel,

            za vládcu je druhom iste stvorená.

20         Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,

            všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

21         Pod krom lotosovým ona líha si,

            v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

22         Lotosové tiene ju zakrývajú

            a okolo nej sú vŕby potočné.

23         Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,

            hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

24         Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,

            kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

 

 

 

 

Nepremožiteľný krokodíl

25         Na udicu lapíš krokodíla var’,

            jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

26         Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,

            háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

27         Bude sa ti vari veľmi prosiť on

            a bude ti vravieť dáke lichôtky?

28         S tebou uzavrie on azda dohovor,

            bys ho vzal na celý život za sluhu?

29         S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,

            pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

30         Budú sa jednať oň spoločníci aj,

            medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

31         Oštepom mu kožu môžeš preraziť,

            jeho hlavu azda bodcom na ryby?

32         Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,

            na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.

 

Job41

 

XLI. 1 Nádej (muža) bude veru zmarená,

            pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

2           Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?

            Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

3           Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?

            Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

4           Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,

            a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

5           Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,

            do dvojitého mu vniknúť brnenia?

6           Brány tlamy jeho ktože rozovrie?

            Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

7           Ako husté štíty jeho chrbát je,

            pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

8           Tesno jeden s druhým pospájané sú,

            ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

9           Priliehajú takto k sebe navzájom,

            držia pohromade, nerozštiepia sa.

10         Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,

            jeho oči sú sťa brvy zornice.

11         Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,

            sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

12         Z jeho nozdier para vystupuje ver’

            jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

13         Jeho dych by uhlie vari zapálil,

            akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

14         V jeho šiji iste sila spočíva,

            všade ho predchádza hrôza desivá.

15         Svaly jeho tela pevne poja sa,

            môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

16         Tuhé ani kameň jeho srdce je,

            ani spodný žarnov, také tvrdé je.

17         Pred jeho velebou vlny trasú sa,

            ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

18         Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,

            ani pika, oštep, strela vôbec nič.

19         Železo on má len sťaby za sečku,

            mosadz mu je iba drevom práchnivým.

20         Na útek ho strelec zahnať nemôže,

            ako pleva sú mu z praku kamene.

21         Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,

            keď oštepy svištia, on sa rehoce.

22         Pod ním jak by boli ostré črepiny,

            sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

23         Zvíri ani kotol hlbočinu on

            z mora si nádobku robí na olej.

24         Jeho cesta za ním trblieta sa ver’

            hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

25         Na zemi sa jemu nevyrovná nik,

            veď on stvorený bol nebojazlivý.

26         On gáni na všetky hrdé bytosti

            a všetkým šelmám je iste kráľom on.“

 

 

D. Druhá Jóbova odpoveď Bohu 42,1-6

Job42

 

XLII. 1 Tu Jób odpovedal Pánovi:

 

 

 

 

Pred Bohom len pokora

2           „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš,

            nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť.

3           Hovoril som, lenže neuvážil som

            tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.

4           Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť,

            budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.

5           Len z počutia som teba dosiaľ poznával,

            lež moje oko teraz ťa už uzrelo.

6           Tak korím sa už, budem robiť pokánie

            a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“

 

 

 

Záver knihy o Jóbovi 42,7-17

A. Jóbovi priatelia nemajú pravdu 42,7-9

 

            7 Keď Pán dohovoril tie slová Jóbovi, povedal Temančanovi Elifazovi: „Môj hnev vzkypel proti tebe i proti tvojim dvom priateľom, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób. 8 Nuž vezmite si sedem býčkov a osem baránkov, choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba celopal! A môj služobník Jób sa za vás pomodlí. Na neho budem mať ohľad a nepostihnem vás súžením, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób.“

            9 Tu Temančan Elifaz, Šuachčan Bildad a Naamčan Sofar odišli a urobili ako im prikázal Pán. A Pán mal ohľad na Jóba.

 

B. Jóbov nový blahobyt 42,10-17

 

            10 Potom Pán zmenil Jóbov údel, lebo sa modlil za svojich druhov. A Pán dvojnásobne rozmnožil Jóbovo imanie. 11 Tu prišli k nemu všetci jeho bratia a všetky jeho sestry a všetci jeho predošlí známi. Jedli s ním chlieb v jeho dome, ľutovali ho a potešovali ho vo všetkom tom trápení, ktoré Pán na neho zoslal. Každý mu daroval baránka a zlatý prsteň. 12 A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov rožného statku a tisíc oslíc. 13 Mal tiež sedem synov a tri dcéry. 14 Jednej dal meno Holubica, druhej meno Škorica, tretej meno Roh líčidla. 15 A v šírom kraji nebolo takých krásnych žien ako Jóbove dcéry. A otec im dal podiel na dedičstve s ich bratmi. 16 Jób žil potom ešte stoštyridsať rokov a uzrel svoje deti i deti svojich detí až do štvrtého pokolenia. 17 A zomrel Jób starý a sýty (svojich) dní.


Blízko je naša spása

Ž85 (84)

 

 

 

            1 Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

            2 Pane, svojej krajine si preukázal milosť,

            Jakuba si zbavil poroby.

            3 Svojmu ľudu si odpustil vinu

            a zakryl si všetky jeho hriechy.

            4 Všetok hnev si v sebe potlačil

            a zmiernil svoje rozhorčenie.

 

            5 Obnov nás, Bože, naša spása,

            a odvráť od nás svoj hnev.

            6 Vari sa chceš hnevať na nás naveky

            a z pokolenia na pokolenie svoj hnev prenášať?

            7 Či sa k nám nevrátiš a neoživíš nás,

            aby sa tvoj ľud mohol v tebe radovať?

            8 Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo

            a daj nám svoju spásu.

 

            9 Budem počúvať, čo povie Pán, Boh;

            on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým

            a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne.

            10 Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja,

            a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.

            11 Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom,

            spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.

            12 Vernosť vyrastie zo zeme,

            spravodlivosť zhliadne z neba.

 

            13 Veď Pán dá požehnanie

            a svoje plody vydá naša zem.

            14 Pred ním bude kráčať spravodlivosť

            a po stopách jeho krokov spása.