Katechéza pápeža Františka: „Milujeme Cirkev tak, ako vlastnú mamu?“

Francesco in piazza san pietro

 Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes pokračujeme v katechézach o Cirkvi v rámci tohto Roka viery. Medzi obrazmi, ktoré si zvolil II. vatikánsky koncil na lepšie priblíženie podstaty Cirkvi, nachádzame obraz „matky“: Cirkev je našou matkou vo viere, v nadprirodzenom živote (porov. Lumen gentium, 6.14.15.41.42). Je to jeden z najpoužívaných obrazov u cirkevných Otcov prvých storočí a myslím si, že môže byť užitočný aj pre nás. Pre mňa osobne je to najkrajší obraz Cirkvi: Cirkev ako matka. V akom zmysle je Cirkev matkou? Začnime od ľudskej reality materstva: Čo robí taká mama?



1. Matka predovšetkým dáva zrod životu, nosí dieťa po deväť mesiacov vo svojom lone a potom ho otvára pre život, keď ho rodí. Takáto je Cirkev: rodí nás vo viere účinkovaním Ducha Svätého, ktorý ju robí plodnou, tak ako Pannu Máriu. Obidve, Cirkev aj Panna Mária, sú matkami. To, čo možno povedať o Cirkvi, možno povedať aj o Panne Márii, a čo možno povedať o Panne Márii, možno povedať aj o Cirkvi. 



Viera je zaiste osobným úkonom: «verím». Ja osobne odpovedám Bohu, ktorý sa dáva spoznať a chce vstúpiť do priateľstva so mnou (porov. Lumen fidei, 39). No vieru prijímam od druhých, v rodine, v spoločenstve, ktoré ma učí povedať «verím», «veríme». Kresťan nie je nejaký ostrov! Kresťanmi sa nestávame v laboratóriu, kresťanmi sa nestávame sami od seba a vlastnými silami, ale viera je darom. Je to Boží dar, ktorý je nám daný v Cirkvi a cez Cirkev. Toto je moment, v ktorom nám dáva zrod ako Božím deťom, moment, v ktorom nám darúva Boží život, rodí nás ako matka. Ak pôjdete do Baptistéria sv. Jána v Lateráne, do katedrály pápeža, vnútri je latinský nápis, ktorý hovorí približne toto: „Tu sa rodí ľud božieho pokolenia, splodený Duchom Svätým, ktorý tieto vody robí plodnými. Matka Cirkev rodí svoje deti v týchto vlnách.“ - Pekné, nie? A toto nám dáva pochopiť dôležitú skutočnosť: naša príslušnosť k Cirkvi nie je vonkajšou a formálnou vecou, nespočíva vo vyplnení nejakého papiera, ktorý nám dajú... V tom nie. Je to úkon vnútorný a životný. Do Cirkvi nepatríme tak, ako patríme do nejakej spoločnosti, do nejakej strany alebo akejkoľvek inej organizácie. Toto puto je životné, ako to, ktoré máme s vlastnou mamou, pretože „Cirkev je skutočne matkou kresťanov“ (porov. Sv. Augustín: De moribus Ecclesiae, I, 30,62-63: PL 32,1336). 



Položme si teraz otázku: Ako ja vnímam Cirkev? Vážim si aj svojich rodičov za to, že mi dali život, vážim si Cirkev za to, že ma zrodila vo viere prostredníctvom krstu? Ale, pamätajú si títo kresťania dátum svojho krstu? Chcel by som tu položiť otázku, ale nech si odpovie každý vo svojom srdci: Koľkí z vás si pamätajú dátum svojho krstu? Niektoré ruky sa dvíhajú... No koľkí si nepamätajú... Premýšľajú: „No, myslím si, že to mohlo byť na Veľkú noc, myslím, že na Vianoce, myslím...“ Dátum krstu, to je dátum nášho narodenia pre Cirkev. Deň, keď nás porodila Matka Cirkev. Je to krásne... A teraz domáca úloha: keď sa dnes vrátite domov, pozorne si zistite dátum vášho krstu. Je dobré, aby sme to oslávili, poďakovali Pánovi za tento dar. Urobíte to? [prítomní odpovedajú: „Áno!“] Takže to je domáca úloha, nezabudnite... 



Milujeme Cirkev tak, ako milujeme vlastnú mamu, s tým, že dokážeme pochopiť aj jej nedostatky? Všetky mamy majú nedostatky, máme ich všetci. No keď sa hovorí o maminých nedostatkoch, vtedy ju kryjeme, máme ju radi... A Cirkev tiež má svoje nedostatky. Milujem ju tak, ako mamu? Pomáham jej, aby bola krajšia, opravdivejšia, viac podľa Pána? Tieto otázky nechávam na vás. Ale nezabudnite na domáce úlohy, dobre? Vyhľadať si dátum krstu, aby sme ho mali v srdci a aby sme ho oslávili.



2. Matka sa neobmedzuje na darovanie života, ale s veľkou starostlivosťou pomáha svojim deťom rásť, dáva im mlieko, kŕmi ich, učí ich ceste života, vždy ich sprevádza svojou pozornosťou, svojím spolucítením, svojou láskou, a to aj vtedy, keď sú veľké. A v rámci toho vie aj naprávať, odpúšťať, chápať, vie byť nablízku v chorobe, v utrpení. Jedným slovom, dobrá matka pomáha deťom vyjsť zo seba samých, aby nezostali uvelebené pod materinskými krídlami, ako kuriatka pod krídlami kvočky. Cirkev ako dobrá matka koná rovnako: sprevádza náš rast odovzdávaním Božieho slova, ktoré je svetlom, ukazujúcim cestu kresťanského života, a vysluhovaním sviatostí. Živí nás Eucharistiou, prináša nám Božie odpustenie cez sviatosť pokánia, posilňuje nás vo chvíľach choroby pomazaním chorých. Cirkev nás sprevádza v celom našom živote viery, v celom našom kresťanskom živote. Môžeme sa opäť sami seba opýtať: Aký mám vzťah k Cirkvi? Vnímam ju ako matku, ktorá mi pomáha kresťansky rásť? Som účastný na živote Cirkvi, cítim sa jej súčasťou? Môj vzťah je vzťahom formálnym, alebo životným?



3. A ešte tretia, krátka myšlienka. Počas prvých storočí Cirkvi bola veľmi zrejmá jedna skutočnosť: Cirkev, zatiaľ čo je matkou kresťanov, zatiaľ čo „tvorí“ kresťanov, je nimi tiež sama „tvorená“. Cirkev nie je niečím odlišným od nás samých, ale treba ju vidieť ako celok veriacich, ako kresťanské «my». Ja, ty, my všetci sme súčasťou Cirkvi. Sv. Hieronym písal: «Kristova Cirkev nie je niečím iným než sú duše tých, čo veria v Krista» (Tract. Ps 86: PL 26,1084). Takže materstvo Cirkvi prežívame všetci, pastieri i veriaci. Nezriedka počúvam: „V Boha verím, ale v Cirkev nie“. „Počul som, že Cirkev hovorí tak a tak... – Ale kto a kedy to povedal? – Kňazi to hovoria...“ Nuž, kňazi sú jedna vec... ale Cirkev, to nie sú iba kňazi. Cirkev sme všetci. A ak povieš, že veríš v Boha a neveríš v Cirkev, hovoríš tým, že neveríš v seba samého, a to je protirečenie. Cirkev sme všetci! Všetci! Od toho nedávno pokrsteného dieťaťa, ktoré bolo tamto [pápež ukazuje rukou smerom k námestiu], až po biskupov, až po pápeža: všetci. Všetci sme Cirkev a všetci sme si rovní v Božích očiach. Všetci! A všetci sme povolaní spolupracovať na zrode viery nových kresťanov, všetci sme povolaní byť vychovávateľmi vo viere, ohlasovať evanjelium. Každý z nás nech sa sám seba opýta: Čo robím pre to, aby ostatní mohli mať účasť na kresťanskej viere? Som vo svojej viere plodný, alebo som uzavretý? Keď opakujem, že milujem Cirkev, ktorá nie je uzavretá vo svojich hradbách, ale schopná vychádzať, dať sa do pohybu, aj za cenu istého rizika, aby priniesla Krista všetkým, myslím tým na všetkých, na mňa, na teba, na každého kresťana! Myslím tým všetkých. Všetci sme účastní na materstve Cirkvi, všetci sme Cirkev; všetci, aby Kristovo svetlo, dosiahlo k najvzdialenejším hraniciam zeme. - Nech žije svätá Matka Cirkev! Všetci: Nech žije svätá Matka Cirkev! 






Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2013/09/11/katech%C3%A9za_p%C3%A1pe%C5%BEa_franti%C5%A1ka:_%E2%80%9Emilujeme_cirkev_tak,_ako_vlastn%C3%BA_mamu%E2%80%9C/slo-727697
Vatikánskeho rozhlasu