Kaz 1-3

Kaz1

 

I. 1       Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.

 

 

 

 

Vedúca myšlienka spisu

2           Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ.

            Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

 

 

 

 

Príroda vo svojom behu neustáva

3           Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy,

            ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

 

4           (Jedno) pokolenie prichádza,

            (iné) pokolenie odchádza.

            Zem však stojí naveky.

 

5           Slnko vychádza a slnko zapadá

            a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

 

6           Veje na juh a obráti sa na sever,

            v ustavičnom krúžení duje vietor

            a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

 

7           Všetky rieky tečú do mora,

            a more sa nepreplňuje.

            Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,

            aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

 

8           Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu -

            vyrozprávať to nevládze nik.

 

            Oko sa nenasycuje videním,

            ucho sa nenapĺňa počúvaním.

 

9           Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.

            A čo sa už stalo, to sa opäť stane.

 

            Nič nie je nové pod slnkom.

 

10         Ak je niečo, o čom by človek povedal:

            „Pozri toto je niečo nové!“,

            už to bolo v časoch,

            ktoré boli pred nami.

 

11         Však na minulosť už niet spomienky

            a s budúcnosťou to bude tiež len tak.

            Nebude po nich spomienky u tých,

            čo budú nasledovať za nimi.

 

 

 

 

Nemá mnoho významu usilovať sa o múdrosť

12         Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

 

13         A svojou mysľou som sa dal na to,

            že múdro preskúmam a vystopujem všetko,

            čo sa deje pod nebom.

 

            To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom,

            aby sa ním umárali.

 

14         Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, -

            ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

 

15         Krivé sa nedá urobiť rovným

            a čoho niet, to nemožno počítať.

 

16         Povedal som si v srdci:

            „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti,

            moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“

 

17         Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť

            a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť.

            Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

 

18         Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti;

            a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.

 

 

Kaz2

 

 

 

 

Márny je zhon po pôžitkoch

II. 1      Povedal som si v srdci:

            „Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť.“

 

            Lenže aj to je iba márnosť.

 

2           O smiechu som (musel) povedať: „Bláznovstvo;“

            a o slasti: „Čo mi pomôže táto (vec)?“

 

3           Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej),

            či by som si nemal vínom telo potúžiť.

 

            Ale moja myseľ ma viedla múdro,

            i keď som sa chopil pochabosti,

            aby som uvidel,

            čo je dobré pre Adamových synov,

            aby tak prežívali

            počet dní života pod nebom.

4           Uskutočnil som veľké dielo:

            postavil som si (skvelé) domy

            a vysadil som si vinice;

 

5           zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady

            a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

 

6           vytvoril som jazerá pri vodách,

            aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

 

7           Nadobudol som si otrokov a otrokyne,

            aj domácej čeľade som mal (prehojne).

 

            Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac

            ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.

 

8           Nahromadil som si striebra a zlata,

            (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá.

 

            Zadovážil som si spevákov a speváčky,

            doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov;

            množstvo žien.

 

9           Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých,

            čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme,

            (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

 

10         Čokoľvek si zažiadali moje oči,

            neodoprel som im ničoho.

            Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti,

            doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách,

            veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

 

11         Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy,

            aké (kedy) prevádzali moje ruky,

            a tiež na všetky námahy,

            ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní.

 

            A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom,

            lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.

 

 

 

 

Múdry a pochabý podľahnú rovnakému osudu

12         Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť,

            aby som videl, (aký majú význam).

 

            Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi?

            Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.

 

13         A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti,

            o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

 

14         Múdry nosí svoje oči na hlave,

            kým pochabý sa poneviera potme.

 

            Ale dozvedel som sa aj to,

            že rovnaký osud postihne všetkých.

 

15         A tak som si v srdci pomyslel:

            „Ak aj mňa postihne osud pochabého,

            potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?“

 

            A vo svojom srdci som usúdil:

            „Aj to je len márnosť!“

 

16         Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka,

            ako jej nebude ani po človekovi pochabom.

            Lebo keď raz nadídu budúce dni,

            na všetko sa zabudne.

 

            Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!

 

17         Preto som až znenávidel svoj život:

            lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko,

            čo mám robiť pod slnkom:

            veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

 

 

 

 

Výsledok svojej námahy zanechá inému, azda nehodnému dedičovi

 

18         A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy,

            ktorými som sa ustával pod slnkom.

            „Zanechám ich inému človekovi,

            čo nastúpi po mne.“

 

19         Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž,

            ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah,

            pre ktoré som sa ustával

            a múdro si počínal pod slnkom.

 

            Aj v tom je márnosť.

 

20         A tak som dospel až k tomu,

            že som nechal svoje srdce zúfať

            pre všetky svoje námahy,

            ktorými som sa ustával pod slnkom.

 

21         Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali)

            námahy (istého) človeka,

            ale on mal za, podiel určené

            odovzdať všetko (inému) človekovi,

            ktorý sa o to nemusel ani namáhať.

 

            Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.

 

22         Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy

            a zo všetkého úsilia svojej mysle,

            ktorým sa ustával pod slnkom?

 

23         Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia

            a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti,

            že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť!

 

            Aj to je márnosť - taký (človek).

 

 

 

 

Praktický úsudok

24         Niet (inej) dobroty pre človeka,

            ako že sa môže najesť a napiť

            a dopriať si blaženosti za námahy.

 

            Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.

 

25         Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

 

26         Lebo koho on uzná za dobrého,

            nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti;

            ale hriešnikovi dá za úlohu

            zhromažďovať a hromadiť,

            aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému.

 

            Aj to je márnosť a honba za vetrom.

 

 

Boh má svoj nezmeniteľný úmysel so svetom

Kaz3

 

 

 

 

Všetko má svoj stanovený čas

III. 1 Všetko má svoj čas

            a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

 

2           Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,

            svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

 

3           Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.

            Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

 

4           Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.

            Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

 

5           Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.

            Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

 

6           Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.

            Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

 

7           Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.

            Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

 

8           Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.

            Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

 

9           Akýže má osoh, kto je (stále) činný,

            z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

 

 

 

 

Človek nevládze zmeniť beh sveta a života

10         Všímal som si zamestnanie,

            ktoré Boh uložil Adamovým synom,

            aby sa ním umárali.

 

11         Všetko urobil vhodne na svoj čas:

            do srdca im vložil (tušenie) večnosti,

            ale nik nemôže vystihnúť dielo,

            ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

 

12         Poznal som, že pre nich niet lepšieho,

            ako radovať sa a dopriať si blaženosti

            vo svojom živote.

 

13         Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť

            a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu,

            je dar od Boha.

 

14         Poznal som, že všetko, čo robí Boh,

            má večnú platnosť;

            k tomu nemožno už nič pridať,

            ako ani nie je možné nič odobrať.

 

            Boh to tak urobil,

            aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

 

15         Čo je, už dávno bolo,

            a čo má byť, bolo už (tiež).

 

            Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

 

 

 

 

Aj človek sa raz pominie

16         Ďalej som videl pod slnkom:

            Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť

            a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

 

17         Vtedy som si v srdci pomyslel:

            „Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh.“

 

            Lebo on určil čas

            pre každú vec a pre každý skutok.

 

18         Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej):

            „Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša,

            aby bolo vidno, že sami osebe sú, (tvormi) ako zvieratá.“

 

19         Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia,

            (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá -

            veď ich osud je rovnaký.

 

            Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony,

            rovnaký dych života má všetko -

            človek ničím nevyniká nad zvieratá.

 

 

 

 

Všetko je márnosť

20         Všetko odchádza na spoločné miesto;

            ako bolo všetko vzaté z prachu,

            tak sa všetko do prachu navracia.

 

21         Kto vie, či sa dych života Adamových synov

            vznáša k výsostiam

            a dych života zvierat

            zostupuje zasa dolu k zemi?

 

22         A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho,

            ako radovať sa zo svojich diel,

            lebo to je jeho podiel.

 

            Veď kto by ho mohol zaviesť tam,

            kde by videl,

            čo sa v budúcnosti stane?