Múd 16-19

Osud Izraelitov a Egypťanov hl. 16 - 19

Múd16

 

 

 

 

Žaby a jarabice

XVI. 1 Preto boli zaslúžene potrestaní podobnými (tvormi)

            a mučilo ich množstvo hávede.

2           Namiesto trestu urobil si dobre svojmu ľudu.

            Na ich vrúcnu žiadosť dal si im pokrm nevšedný -

            jarabice za jedlo,

3           aby tamtí, žiadostiví pokrmu,

            pre hnusobu (zvierat) na nich poslaných

            stratili aj prirodzenú chuť,

            títo však po chvíľkovom strádaní

            okúsili pokrm nevšedný.

4           Bolo totiž treba, aby tamtých stihol

            neodvratný nedostatok, lebo utlačovali,

            týmto bolo treba ukázať len, ako veľmi boli ich nepriatelia trápení.

 

 

 

 

Kobylky a medený had

5           Bo i keď sa vyrútili na nich zúrivé a divé zvieratá

            a keď boli kynožení pohryzením skrútenými hadmi,

            predsa tvoj hnev až do konca netrval.

6           Iba pre výstrahu postrašení boli na chvíľu,

            ale dostali znak spásy ako upomienku na príkazy tvojho zákona.

7           Lebo kto sa (k nemu) obrátil, zachránený bol, nie skrz to, čo videl,

            ale skrze teba, spasiteľa všetkých.

8           Nuž i týmto si našich nepriateľov presvedčil,

            že ty si ten, ktorý môžeš z každej biedy vytrhnúť.

9           Veď ich zabíjalo uhryznutie kobyliek a múch,

            a nedal sa nájsť liek na záchranu ich života,

            pretože si túto trýzeň zasluhovali.

10         Tvojich synov však neprevládli ani zuby jedovatých hadov,

            lebo tvoja milosrdnosť proti tomu povstala a priniesla im vyzdravenie.

11         Boli totiž uhryznutí (iba) preto, aby pamätali tvoje slová,

            skoro však boli zas uzdravovaní,

            aby nezabudli celkom na tvoje ustanovenia,

            a tak neprišli o tvoje dobrodenia.

12         Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili,

            ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.

13         Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom,

            zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.

14         Človek v svojej zlobe môže síce zabiť niekoho,

            ale dych (života), čo vyšiel, nemôže už priviesť späť

            ani vyslobodiť dušu, ktorá bola odňatá.

15         Tvojej ruke však uniknúť je nemožné.

 

 

 

 

Ľadovec a manna

16         Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,

            doľahlo tvoje mocné rameno.

            Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy

            a bil do nich blesk.

17         A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,

            zúril oheň ešte mocnejšie,

            lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

18         Občas totiž poľavil bes plameňov,

            aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,

            ale aby sami navidomoči presvedčili sa,

            že ich stíha Boží súd.

19         Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,

            než vzbĺka ináč oheň,

            aby znivočili plody modlárskej krajiny.

20         Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,

            dával si im z neba hotový chlieb bez práce,

            ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok

            a spĺňal akúkoľvek chuť.

21         Lebo (tento) tvoj dar prejavoval

            tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.

            Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,

            premenil sa na to, čo kto chcel.

22         Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,

            aby zvedeli, že ten samý oheň,

            ktorý v krupobití plápolal

            a čo v lejakoch blýskal sa,

            zničil nepriateľom úrodu;

23         lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,

            aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

24         Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,

            stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých

            a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

25         Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,

            tým, že sa premieňalo vo všetko

            podľa želania tých, čo ho potrebovali.

26         Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,

            že nie rozmanité plody živia človeka,

            ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

27         Lebo to, čo neznivočil oheň,

            topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

28         aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka

            a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

29         Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň

            a jak nepotrebná voda odtečie.

 

 

Múd17

 

 

 

 

Rana tmy a ohnivý stĺp

XVII. 1 Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy.

            Preto poblúdili duše neukáznené.

2           Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe,

            bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou,

            uväzneným pod svojimi strechami

            a vylúčeným z večnej prozreteľnosti.

3           Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní

            pod tmavým závojom zabudnutia,

            boli rozohnaní, predesení hrozne,

            príšerami strašení.

4           Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí,

            neochraňoval ich od strachu,

            lebo ich obkľučovali zvuky desivé.

            Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami.

5           Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo,

            ani bleskotné hviezd plamene

            nevedeli osvetliť tú hroznú noc.

6           Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu.

            Keď tento zjav zmizol,

            v hrôze pokladali to, čo videli,

            ešte za horšie, než bolo.

7           Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné,

            hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou.

8           Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok,

            na smiešny strach ochoreli sami.

9           I keď ich nestrašilo nič také hrozné,

            boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom,

10         že sa temer zachádzali od hrôzy.

            Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu,

            ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako.

11(10)     Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi.

            Vždy si domýšľa to najhoršie,

            pod nátlakom zlého svedomia.

12(11)     Báť sa totiž nie je iné,

            ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha.

13(12)     Čím menšia je vnútri nádej na pomoc,

            tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny.

14(13)     Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej,

            ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia,

            spali spánkom rovnakým,

15(14)     boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi,

            jednak boli ochromení malomyseľnosťou,

            lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil.

 

16(15)     Takto teda každý klesol tam, kde bol,

            zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor.

17(16)     Či už to bol roľník a či pastier,

            alebo v samote zamestnaný robotník,

            musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou.

18(17)     Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní.

            Či to bol šelestiaci van vetra,

            či ladný spev vtáčat v húšti konárov,

            či huk prudko valiacej sa vody

19(18)     a či hrozný hrmot rútiacich sa skál,

            abo neviditeľný beh skákajúcej zveri,

            či ryk šeliem, revúcich,

            a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena -

            všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim.

20(19)     Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom

            a nehatene mohol venovať sa prácam;

21(20)     iba nad nimi sa prestierala ťažká noc,

            obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť.

            Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.

 

 

Múd18

 

XVIII. 1 Lenže tvoji svätí prebývali v najjasnejšom svetle.

            Tamtí síce počuli ich hlas, no nevideli postavy

            a blahoslavili ich, hoci predtým trpeli i oni.

2           Vďační boli za to, že sa nepomstili na nich,

            hoci predtým nakladali s nimi zle

            a odprosovali ich za svoje nepriateľstvo.

3           Miesto toho dal si im stĺp ohňom blčiaci

            ako vodcu na neznámej ceste,

            za neškodné slnko na povestnej púti.

4           Lebo tamtí zaslúžili veru, aby boli olúpení o svetlo a vo tme držaní,

            pretože držali v zajatí tvojich synov,

            skrze ktorých svet mal dostať neporušiteľné svetlo zákona.

 

 

 

 

Egyptskí prvorodení

5           Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých

            a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené,

            za trest si im odňal veľa detí

            a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol.

6           Tá noc bola našim otcom oznámená vopred,

            aby boli dobrej mysle,

            keď jasne videli, akým uverili prísahám.

7           Tvoj ľud teda očakával

            oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.

8           Lebo čím si protivníkov trestal,

            tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal.

9           Lebo sväté deti dobrých prinášali skryte obetu,

            jednomyseľne sa zaviazali pred Božím zákonom,

            že ten istý údel, dobrý i zlý, rovnako znášať budú,

            a už zaspievali sväté piesne otcov dopredu.

10         Na odvetu zaznel neladný krik nepriateľov

            a sem-tam sa niesol nárek za oplakávanými dietkami.

11         Trest rovnako stihol otroka i pána,

            poddaný to isté trpel ako kráľ.

12         Všetci bez výnimky mali mŕtvych

            na rovnaký spôsob smrti bez počtu.

            Živí nestačili pochovávať mŕtvych,

            keďže jedným razom bol zničený najvzácnejší diel ich potomstva.

13         Lebo tí, čo nechceli nič veriť pre čarodejstvá,

            museli teraz pri záhube prvorodených

            uznať, že (ten) ľud je synom Božím.

 

14         Veď kým všetko objímalo hlboké ticho

            a noc v rýchlom behu došla do polovice,

15         zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu,

            ako tvrdý bojovník

            doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.

16         Nieslo ostrý meč: tvoj rozkaz nezvratný;

            vykročilo a smrť nieslo všade.

            Dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi.

17         Vtedy ich naskutku naľakali v snách hrozné vidiny

            a pojal ich nečakaný strach.

18         Jeden polomŕtvy klesol tu a iný tam

            a dal jasne vedieť svojej smrti príčinu.

19         Lebo strašidelné sny im toto zvestovali popredku,

            aby nezhynuli, pokým nezvedia,

            prečo im také zlo treba pretrpieť.

 

20         Skúška smrti, pravda, dotkla sa aj spravodlivých;

            veľké množstvo zahynulo na púšti,

            ale hnev pridlho netrval.

21         Lebo ihneď vstúpil bezúhonný muž za nich na bojisko

            zbrojou svojho úradu,

            modlitbou a zmiernym tymianom;

            postavil sa hnevu na odpor a tej biede koniec urobil.

            Ukázal tým, že je tvojím sluhom.

22         Zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje,

            ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal,

            tým, že mu pripomenul zmluvy dané otcom, potvrdené prísahou.

23         Lebo keď už mŕtvi krížom-krážom na hromade ležali,

            postavil sa doprostred a preťal hnev,

            a tak zamedzil mu cestu, ktorá viedla k živým.

24         Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho),

            slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov.

            Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba.

25         Tomu vyhol, toho sa bál kárateľ,

            lebo už aj skúška hnevu sama stačila.

 

 

Múd19

 

 

 

 

Červené more

XIX. 1 Na bezbožných však neľútostný hnev dopadal až dokonca,

            bo predvídal budúce ich skutky,

2           totiž, že hoc sami nástojili na ich odchode

            a rýchle ich posielali preč,

            zmenia svoje zmýšľanie a prenasledovať ich budú.

3           Ešte boli zamestnaní smútočnými obradmi,

            ešte nariekali nad hrobmi zomrelých,

            keď sa ináč, nerozumne, rozhodli;

            a tých, ktorých úpenlivo posielali preč,

            prenasledovali ako utečencov.

4           Zaslúžený osud totiž poháňal ich k tomu koncu

            a dal im zabudnúť na to, čo sa prihodilo,

            aby doplnili trest, čo chyboval ich súženiam,

5           aby tvoj ľud prekonal (svoj) nevídaný prechod,

            tamtí však by našli neslýchanú smrť.

6           Lebo všetko tvorstvo sa pretváralo znova vo svojej podstate,

            aby poslúchalo celkom osobitné príkazy,

            aby tvoje deti boli zachované neporušene.

7           Bolo vidieť oblak, ktorý zatieňoval tábor,

            a tam, kde prv voda bola, vynoriť sa suchú zem,

            nehatenú cestu z Červeného mora,

            zeleňajúcu sa pažiť z prúdu dravého;

8           a keď cez ňu prešli, celý národ rukou tvojou chránený,

            uvideli neslýchané zázraky.

9           Veď sa pásli ako paripy,

            poskakovali jak baránky

            a teba velebili, Pane, ako svojho záchrancu.

10         Veď sa ešte pamätali na to, čo sa stalo, pokiaľ boli v cudzine,

            ako muchy neliahli sa zo zvierat, lež zo zeme

            a jak miesto vodných zvierat vychrlila rieka množstvo žiab.

11         Neskôr videli i nový spôsob vzniku vtákov,

            keď ich zmohla žiadostivosť bažiť po lahôdkach,

12         pretože k ich ukojeniu jarabice vystúpili z mora.

 

13         Ale tresty na hriešnikov neprišli

            bez predchádzajúcich výstrah strašným blýskaním.

14(13)     Spravodlivo veru znášali trest za svoju zločinnosť,

            lebo veľmi rozhorčenou nenávisťou správali sa voči cudzincom.

            Tamtí totiž iba odopreli prijať neznámych, čo prišli k nim,

            títo si podrobovali za otrokov hostí, ktorí im dobro preukázali.

15(14)     A to nie je všetko! Lebo

            - za čo dozaista s ohľadom potrestaní budú -

            tamtí prijali hneď od začiatku cudzích nepriateľsky,

16(15)     títo však ich prijímali s oslavou,

            a keď im už zaistili práva občianske,

            utlačovali ich preukrutnými robotami.

17(16)     Teraz boli bití slepotou takisto

            ako tamtí pri dverách spravodlivého,

            keď boli zahalení nepreniknuteľnou tmou

            a keď každý hľadal prístup k svojim dverám.

 

 

 

 

Doslov

18(17)     Veď sa živly pretvárajú samy v sebe,

            ako tóny na citare menia druh nápevu,

            ale ich zvuk ostáva vždy rovnaký.

            Pozorovaním sa toto môže nepochybne porozumieť z toho, čo sa stalo.

19(18)     Lebo živočíchy suchozemské premieňali sa na vodné živočíchy

            a čo prv plávali, vychádzali na zem.

20(19)     Oheň prevyšoval svoju vlastnú silu vo vode,

            a voda zabúdala na svoju hasivosť.

21(20)     Plamene zas nestravovali

            krehké telá zvierat,

            ktoré sa do nich dostali,

            ani sa neroztápal tak ľahko roztopiteľný nebeský pokrm,

            ľadu podobný.

22         Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud,

            neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal.