Pápež František: Činnosť Ducha Svätého charakterizujú tri slová – novosť, harmónia, poslanie

francesco in domenica Sancto Spirito

 Svätou omšou zo slávnosti Zoslania Ducha Svätého, ktorú na Námestí sv. Petra o 10.30 hod. celebroval pápež František, vyvrcholili „Dni hnutí“. Spolu so Svätým Otcom koncelebrovalo 70 kardinálov a približne 400 kňazov. V homílii, ktorú si priamo na námestí vypočulo takmer 150 tisíc pútnikov, hovoril o činnosti Ducha Svätého, ktorú charakterizujú tri slová: novosť, harmónia, poslanie: 



Drahí bratia a sestry!

V dnešný deň kontemplujeme a v liturgii sprítomňujeme rozliatie Ducha Svätého, ktorého zmŕtvychvstalý Kristus dáva svojej Cirkvi. Je to milosť, ktorá naplnila Večeradlo v Jeruzaleme, aby sa potom rozšírila do celého sveta. 

Čo sa však v ten deň, nám už taký vzdialený, a predsa taký blízky, stalo, že nás zasahuje v hĺbke nášho srdca? Svätý Lukáš nám ponúka odpoveď v úryvku Skutkov apoštolov, ktorý sme počuli (2,1-11). Evanjelista nás privádza do Jeruzalema, na horné poschodie domu, kde sú zhromaždení apoštoli. Prvý moment, ktorý upútava našu pozornosť je hukot, ktorý znenazdajky prichádza z neba „ako keď sa ženie prudký vietor“ a napĺňa celý dom. Potom sú to „akoby ohnivé jazyky“, ktoré sa rozdeľujú a na každom z apoštolov spočinul jeden. Hukot a ohnivé jazyky sú konkrétne znaky, ktoré sa dotýkajú apoštolov nielen navonok, ale aj ich vnútra: myšlienok a srdca. Dôsledkom je, že „všetkých naplnil Duch Svätý“, ktorý uvoľňuje svoj neodolateľný dynamizmus s prekvapujúcim výsledkom: „začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“. Tu sa pred nami zjavuje obraz čohosi neočakávaného: schádza sa veľký zástup užasnutých ľudí, pretože každý počuje apoštolov hovoriť vo svojom jazyku. Všetci zažívajú novú skúsenosť, ktorá sa nikdy predtým neudiala: „každý z nás ich počuje hovoriť vo svojom vlastnom jazyku“. O čom rozprávajú? „O veľkých Božích skutkoch.” 



Vo svetle tohto úryvku zo Skutkov apoštolov chcem uvažovať nad troma slovami, ktoré sú spojené s činnosťou Ducha: novosť, harmónia, poslanie. 



1. Novosť v nás vždy tak trochu vyvoláva strach, pretože sa cítime byť viac istí, keď máme všetko pod kontrolou, keď si svoj život pripravíme, naprogramujeme, naprojektujeme podľa našich schém, istôt a podľa našej chuti. To isté sa stáva v súvislosti s

Bohom. Často ideme za ním, prijímame ho, ale iba do určitého bodu. Je ťažké vyjsť zo seba samých s úplnou dôverou k nemu, dovoliť, aby nás Duch Svätý oživoval a viedol náš život vo všetkých rozhodnutiach. Bojíme sa, že nás Boh privedie na nové cesty, že nás vyvedie z nášho často limitovaného, uzavretého a egoistického horizontu a otvorí nás pre jeho obzory. V celých dejinách spásy, keď sa Boh zjavuje, prináša novosť: Boh vždy prináša novosť! Premieňa a žiada úplnú dôveru v neho. Noe za posmechu všetkých stavia loď a zachráni sa. Abrahám opúšťa svoju zem iba s jedným prísľubom. Mojžiš je konfrontovaný s faraónovou mocou a vedie ľud na slobodu. Apoštoli, ustráchaní a zavretí vo Večeradle, vychádzajú odvážne von, aby ohlasovali evanjelium. Nie je to novosť pre novosť, hľadanie niečoho nového, aby sme zahnali nudu, ako sa to dnes často stáva. Novosť, ktorú Boh prináša do nášho života je tým, čo nás skutočne realizuje, niečím, čo nám dáva pravú radosť a vyrovnanosť, pretože Boh nás miluje a chce iba naše dobro. Pýtajme sa dnes: „sme otvorení voči Božím prekvapeniam?“ Alebo sa so strachom uzatvárame pred novosťou Ducha Svätého? Sme odvážni vyjsť na nové cesty, ktoré nám Božia novosť ponúka, alebo sa bránime, uzatvorení v skostnatených štruktúrach, ktoré stratili schopnosť prijatia a vľúdnosti? Bude dobre, ak sa budeme týmito otázkami zaoberať, a bude dobre, ak sa nimi budeme zaoberať počas celého dňa. 



2. Druhá myšlienka: zdá sa, akoby Duch Svätý zjavne spôsoboval neporiadok v Cirkvi, pretože prináša so sebou rôznosť chariziem a darov; toto všetko je však, vďaka jeho činnosti, veľkým bohatstvom, pretože Duch Svätý je Duchom jednoty, ktorá neznačí uniformitu, ale všetko privádza k harmónii. Harmóniu v Cirkvi vytvára Duch Svätý. Jeden z cirkevných otcov používa vyjadrenie, ktoré sa mi veľmi páči: „Duch Svätý „ipse harmonia est“. On je harmónia sama. Iba on môže vzbudiť rôznorodosť, pluralitu a mnohorakosť a zároveň vytvárať jednotu. Aj tu, ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rôznorodosť a zavrieme sa do našich osobitostí, do našich exkluzivít, prinášame rozdelenie. Ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť jednotu podľa našich ľudských predstáv, nakoniec vnesieme uniformitu, rovnakosť. Ak sa naopak necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznosť, odlišnosť nikdy nespôsobia konflikt, pretože on nás podnecuje, aby sme prežívali rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi. Kráčanie spoločne s Cirkvou, pod vedením Pastierov, ktorí majú osobitnú charizmu a úrad, je znakom činnosti Ducha Svätého. Eklezialita je základnou charakteristikou každého kresťana, každého spoločenstva, každého hnutia. Cirkev je tá, ktorá mi prináša Krista a mňa prináša Kristovi. Paralelné cesty sú také nebezpečné! Ak sa zachádza poza – hovorí apoštol Ján vo svojom Druhom liste – ak sa ide poza (proagon) náuku a spoločenstvo Cirkvi a neostáva sa v nich, tak tam nie je jednota v Bohu Ježiša Krista (porov. 2 Jn 1,9). Pýtajme sa teda: som otvorený voči harmónii Ducha Svätého tým, že prekonávam každý exkluzivizmus? Nechávam sa ním viesť tým, že žijem v Cirkvi a s Cirkvou? 



3. Posledný bod. Starovekí teológovia hovorievali: duša je plachetnica, Duch Svätý je vietor, ktorý duje do plachiet, aby ju poháňal vpred. Impulzy a podnety vetra sú darmi Ducha Svätého. Bez jeho podnetu, bez jeho milosti nenapredujeme. Duch Svätý nám umožňuje vstúpiť do tajomstva živého Boha a ochraňuje nás od nebezpečenstva akejsi gnostickej Cirkvi, autoreferenčnej Cirkvi, uzavretej do seba. Poháňa nás otvoriť dvere a vyjsť, aby sme ohlasovali a svedčili o dobrom živote evanjelia, komunikovali radosť z viery, zo stretnutia s Kristom. Duch Svätý je dušou poslania. To, čo sa udialo v Jeruzaleme pred takmer dvetisíc rokmi, nám v skutočnosti nie je vzdialené; je to udalosť, ktorá nás zasahuje, ktorá sa stáva živou skúsenosťou každého z nás. Turíce v jeruzalemskom Večeradle sú začiatkom, počiatkom, ktorý sa predlžuje. Duch Svätý je najvynikajúcejším darom vzkrieseného Krista jeho apoštolom. On však chce, aby ho dostali všetci. Ježiš, ako sme počuli v evanjeliu, hovorí: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (Jn 14,16). Duch Paraklitus, Tešiteľ, je ten, ktorý dáva odvahu vykročiť na cesty sveta a prinášať evanjelium! Duch Svätý nám umožňuje vidieť horizont a pobáda nás až k existenciálnym perifériám ohlasovať život Ježiša Krista. Pýtajme sa, či nie sme náchylní uzavrieť sa do seba samých, do našej skupiny, a či dovolíme Duchu Svätému, aby nás otvoril voči poslaniu. Myslime dnes na tieto tri slová: novosť, harmónia, poslanie. 



Dnešná liturgia je veľkou modlitbou, ktorú Cirkev spolu s Ježišom prednáša Otcovi, aby obnovil rozliatie Ducha Svätého. Každý z nás, každá skupina, každé hnutie v harmónii s Cirkvou sa obracia k Otcovi s prosbou o tento dar. Aj dnes, tak ako pri svojom vzniku, Cirkev spolu s Máriou volá: „Veni Sancte Spiritus! – Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky“. Amen. 




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2013/05/19/
Vatikánskeho rozhlasu