Pápež František v homílii: „Ochráňme Krista vo svojom živote, aby sme ochránili iných!“

František I. homelia II.

 Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca, ktorú predniesol počas svätej omše začiatku Petrovej služby rímskeho biskupa: 

Drahí bratia a sestry!
Ďakujem Pánovi, že môžem sláviť túto svätú omšu na začiatku Petrovej služby na sviatok svätého Jozefa, ženícha Panny Márie a patróna univerzálnej Cirkvi. Je to veľmi symbolická zhoda okolností a rovnako je deň menín môjho ctihodného predchodcu. Sme mu blízki úprimnou modlitbou a uznaním. 

S láskou pozdravujem bratov kardinálov a biskupov, kňazov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky a všetkých veriacich laikov. Ďakujem predstaviteľom rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev ako aj zástupcom židovskej komunity a iných náboženských spoločenstiev. Zároveň zo srdca pozdravujem predstaviteľov štátov a vlád, oficiálne delegácie z rozličných krajín sveta ako aj diplomatický zbor. 

V evanjeliu sme počuli, že „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). V týchto slovách je celé poslanie, ktoré Boh zveril Jozefovi. Byť custos, ochranca. Koho ochranca? Márie a Ježiša. Je to ochrana, ktorá sa potom rozšíri na Cirkev, ako to zdôraznil blahoslavený Ján Pavol II.: „Jozef, ako prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove, tak isto stráži a ochraňuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev a ktorého je Panna Mária vzorom i stvárnením“ (Redemptoris custos, 1). 

Akým spôsobom ich Jozef chráni? Diskrétne, pokorne, ticho. No je však neustále prítomný a úplne verný, hoci všetkému nerozumie. Od svadby s Máriou až po príbeh s dvanásťročným Ježišom v Jeruzalemskom chráme sprevádza s horlivosťou a láskou každý moment. Je po boku svojej manželky Márie v pokojných chvíľach, ale aj v tých ťažkých chvíľach života: na ceste do Betlehema, aby sa dal zapísať pri sčítaní ľudu ako aj vo chvíľach úzkosti a radosti spojených s pôrodom. V dramatickom momente úteku do Egypta a vo chvíli namáhavého hľadania syna v Chráme; a rovnako v každodennosti života v Nazarete, v dielni, kde učil Ježiša remeslu.

Ako Jozef prežíva svoje povolanie ochrancu Márie, Ježiša a Cirkvi? V ustavičnej pozornosti voči Bohu, otvorený voči jeho znameniam, pripravený uskutočniť jeho a nie len svoje plány. Presne to žiada Boh od Dávida, ako sme počuli v prvom čítaní: Boh si nežiada dom postavený človekom, ale túži po vernosti jeho slovu a jeho plánu. Boh sám stavia dom, ale zo živých kameňov poznačených jeho Duchom. Jozef je „ochrancom“, pretože dokáže načúvať Bohu, necháva sa viesť jeho vôľou a práve preto je pozornejší voči ľuďom, ktorí mu boli zverení. Vie reálne čítať udalosti, je pozorný voči svojmu okoliu a dokáže urobiť najmúdrejšie rozhodnutia. V ňom, drahí priatelia, vidíme to, čo je centrom kresťanského povolania: Kristus! Ochráňme Krista vo svojom živote, aby sme ochránili iných, aby sme ochránili stvorenie! 

Povolanie ochraňovať sa netýka iba nás kresťanov, ale má dimenziu, ktorá presahuje a je jednoducho ľudská, dotýka sa všetkých. Je to povolanie chrániť celé stvorenie, nádheru stvorenstva, ako to hovorí kniha Genezis a ako nám to ukázal sv. František z Assisi: Znamená to rešpektovať každé Božie stvorenie a prostredie, v ktorom žijeme. Znamená to ochraňovať ľudí, starať sa o všetkých, o každého človeka s láskou, osobitne o deti, starých, o tých, ktorý sú slabší a ktorý sú na okraji záujmu našich sŕdc. Znamená to starať sa jeden o druhého v rodine. Manželia sa ochraňujú navzájom, neskôr ako rodičia sa starajú o deti a po čase sa aj deti stanú ochrancami rodičov. Znamená to prežívať úprimné priateľstvá, ktoré sú vzájomným ochraňovaním v dôvere, v rešpekte a v dobrote. V podstate všetko je zverené do ochrany človeku. Je to zodpovednosť, ktorá sa týka všetkých. Buďte ochrancami Božích darov! 

Keď človek prestane byť zodpovedný, keď sa prestaneme starať o stvorenstvo a o bratov, tak nastane ničenie a srdce začne prahnúť. V každej dejinnej epoche sú nanešťastie „Herodesovia“, ktorí kujú plány smrti, ničia a znetvorujú tvár muža a ženy. 

Chcel by som požiadať, prosím, všetkých, ktorí zastávajú zodpovedné úlohy v ekonomickej, politickej alebo sociálnej oblasti, všetkých mužov a ženy dobrej vôle: sme „ochrancovia“ stvorenstva, Božieho obrazu vtlačeného do prírody, ochrancovia druhých, prostredia. Nenechajme, aby plány ničenia a smrti nás doprevádzali na púti týmto svetom! Ale aby sme „ochraňovali“, musíme sa starať aj o seba samých! Pamätajme na to, že nenávisť, závisť, namyslenosť špinia život! Chrániť znamená byť ostražitý voči svojim pocitom a nášmu srdcu, pretože odtiaľ vychádzajú dobré aj zlé úmysly. Tie, ktoré budujú a tie, ktoré ničia! Nesmieme sa báť dobroty a už vôbec nie nežnosti! 

Tu ešte dodám jednu poznámku: Starať sa, chrániť si vyžaduje dobrotu, vyžaduje si, by sme žili nežne. V evanjeliách sa Jozef javí ako silný, odvážny, pracovitý muž, ale z jeho srdca vychádza veľká nežnosť, ktorá nie je čnosťou slabých, ale práve naopak je znamením pevného ducha a schopnosti byť pozorným, byť súcitným, byť skutočne otvoreným voči inému a voči láske. Nemôžeme sa báť dobroty a nežnosti! 

Dnes spolu so sviatkom sv. Jozefa slávime začiatok služby nového biskupa Ríma, Petrovho nástupcu, ktorá v sebe zahŕňa určitú moc. Iste, Ježiš Kristus dal Petrovi istú moc, ale o akú moc ide? Po Ježišovej trojitej otázke Petrovi o láske nasleduje trojité pozvanie: „Pas moje baránky! Pas moje ovečky!“ Nezabúdajme nikdy na to, že skutočná moc je služba a že aj pápež, aby vykonával túto moc, musí vstupovať vždy čoraz viac do takej služby, ktorá má svoj žiarivý vrchol na kríži. Musí hľadieť na službu sv. Jozefa, tak pokornú, konkrétnu a plnú viery, a rovnako ako on otvoriť náruč, aby chránil celý Boží ľud a prijal celé ľudstvo s láskou a nehou, zvlášť najchudobnejších, najzraniteľnejších, najmenších, tých, ktorých Matúš opisuje pri poslednom súde v súvislosti s láskou k blížnemu: kto je hladný, smädný, kto je pocestný, nahý, chorý, vo väzení (porov. Mt 25, 31-46). Iba ten, kto slúži s láskou, vie ochraňovať!

V druhom čítaní, svätý Pavol hovorí o Abrahámovi, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18). V nádeji uveril proti nádeji! Aj dnes pod toľkou šedou oblohou, potrebujeme vidieť svetlo nádeje a dať nám samým nádej. Chrániť stvorenie, každého muža a každú ženu, nežným a láskavým pohľadom znamená otvoriť horizont nádeje, znamená pootvoriť priestor odkiaľ prenikne svetlo spomedzi toľkých mrakov, priniesť teplo nádeje! Pre veriaceho, pre nás kresťanov, ako Abraháma, ako sv. Jozefa, nádej, ktorú prinášame, má Boží horizont, ktorý sa otvoril v Kristovi, je založený na skale, ktorou je Boh. 

Ochraňovať Ježiša s Máriou, ochraňovať celé stvorenstvo, ochraňovať každého človeka, osobitne najchudobnejšieho, ochraňovať nás samých: toto je služba, ku ktorej je rímsky biskup povolaný, aby ju vykonával. Ale aj my všetci sme k nej povolaní, aby sme nechali znova zažiariť hviezdu nádeje: Chráňme s láskou to, čo nám Boh daroval!

Prosím o príhovor Pannu Máriu, sv. Jozefa, sv. Petra a Pavla, sv. Františka, aby Duch Svätý sprevádzal moju službu, a vám všetkým hovorím: modlite sa za mňa! Amen. 

zdroj: www.radiovaticana.org