Pavol Strauss - známy i neznámy tichý konvertita

strauss pavol

 07. január 2010, prezident Gašparovič odovzdáva v starej budove SNR štátne vyznamenania.

Ak opomenieme ocenených vedcov a športovcov, ktorých práca už z definície nemôže polarizovať spoločnosť, osobitnú pozornosť si zaslúži pre mesto Liptovský Mikuláš známy i neznámy spisovateľ, básnik, prekladateľ a lekár Pavol Strauss. Prezident mu udelil jeden zo štyroch Rádov Ľudovíta Štúra I. triedy " za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry". Kto je ten muž a čím si vysoké ocenenie zaslúžil?

Strauss sa narodil počas monarchie, v roku 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Narodil sa do liberálnej židovskej rodiny, otec Izidor bol advokát, Strauss však naňho spomína najmä ako na vojaka, ktorého zastihla prvá svetová vojna v Kotore, v Čiernej hore. Matka bola vžy "dobrá, pekná a nežná", ako ju opisuje v autobiografickej eseji Život je len jeden. Matka Vilma mala zdravotné problémy a preto dlhé obdobia v roku strávila na Francúzskej riviére, v Mariánskych Lázňach či vo Viedni. Do Mikuláša nosila západnú módu a spôsoby. Mala, napokon, dobré kláštorné vzdelanie. Strauss však píše, ako ho desili jej úvahy o smrti, či ako ho silno formovala jej vzťah k hudbe.

Významne ho ovplyvnil aj starý otec, lekár z Mikuláša, pôvodom nemecký protestant, ktorý židovskú vieru zdedil po jednom z predkov. Veriacim človekom však nikdy nebol, skôr niekým, komu sa za prvej republiky hovorilo "rozumkár". Straussova viera a Straussova rodina je prvým z radu paradoxov v živote tohto slovenského žida. Hoci doma panovala liberálna agnostická atmosféra a jeho starý otec sa z náboženstva posmieval, bude to práve náboženská viera, ktorá neskôr zohrá v Straussovom živote určujúcu rolu.

Cesta to však nebola priamočiara. Strauss študuje v 20. rokoch naskôr na gymnáziu v Mikuláši, neskôr v 30. rokoch, v čase nástupu Hitlera k moci, na univerzite vo Viedni a následne na nemeckej časti Karlovej univerzity v Prahe. Veľa a vášnivo číta, najmä Rilkeho a nemeckých klasikov na čele  s Goethem, doplnených Schopenhaurerom a Nietzschem. Popritom si užíva život veľkomesta. "Žilo sa hriešne v neduchovnej atmosfére konca prveh republiky," píše na jednom mieste a stáva sa komunistom. Do strany síce nevstupuje, je však aktívny. Komunizmu, ako napokon mnohí židia, verí a nadšene ho hlása. Neskôr píše o vnútorných neujasnenostiach, túžbach a dobových trendoch, číta Barbussa, Brechta, Engelsa, Bucharina, Komunistický manifest a súhlasí s Leninom. Ako správny komunista, nie je len knihomoľ, ale aj muž činu: chce meniť svet a verejne vystupuje. Reční na pražskej manifestácii, pozýva a doma v Mikuláši predstavuje o 10 rokov staršieho Vladimíta Clementisa. 

Pred komunizmom ho zahránia dve bizardné okolnosti. Nerozumie, prečo Stalin napadol Šostakoviča, a pozastaví sa nad obdivom istého stalinistu k Hilterovi. Strauss je žid a ako taký má vyvinutý cit pre hudbu aj antisemitizmus. Neskôr má vo veciach jasno:"Kritizuje sa v našom storočí inkvizícia, a  vynašli sme oveľa ťažšie, rafinovanejšie a bezcitnejšie vyšetrovacie metódy, od hladu, chladu, osvetľovania a bitia až po zamedzenie spánku a brainwashing (vymývanie mozgu). Kritizujeme upaľovanie bosoriek a upálili sme milióny ľudí." píše neskôr. Komunizmu sa tak ešte pred druhou svetovou vojnou a nástupom slovenského fašizmu vzdáva a obidve totalitné ideológie odmieta.

Mení sa však ešte v niečom, uťahuje sa do súkromia a prestáva byť aktívnym. Práve preto sa z neho neskôr nestáva verejne vystupujúci intelektuál, ale skôr lekár s bohatým súkromným svetom a plným šuplíkom. Jeho dielo sa postupne rozrastá až do rozmerov tri tisíc strán básni, úvah či korešpondencie. Prvé tri diely sú už v predaji.

Vráťme sa však naspäť k mladému židovi, ktorý sa po štúdiách vracia domov, na Slovensko. Veľké dejiny ho opäť nenechávajú na pokoji. Podozrenie voči Stalinovi sa mu potvrdilo a tak sa začína Druhá svetová vojna. Na Slovensku vzniká vojnový štát, prezidentom je katolícky kňaz a židia postupne čelia tvrdým perzekúciám, pošliapávaniu prirodzených práv a vyvezeniu zo slovenského územia. Straussa čaká pritom ďalší zo životným paradoxov. V roku 1942, uprostred vojny, rok po schválení židovského kódexu, sa on, mladý vzdelaný a o všetkom pochybujúci žid stáva katolíkom.

Strauss to však nerobí ani pre prezidentskú výnimku, ani z vypočítavosti. Katolicizmus ho oslovuje postupne a môžu za to najmä "intímne styky" s rodinou Munkovcov v Ružomberku. Munkovci boli dobre situovaná bohatá a vzdelaná rodina, ich syn Tomáš sa neskôr stal jezuitom, rodina však na konci vojny tragicky zahynie v nemeckých koncetračných táboroch. Strauss s nimi najskôr polemizuje, kresťanskú vieru spochybňuje, argumentuje racionalistami aj Nietzschem, ale napokon  s nimi "prežíva ich konvertitský zápal". Neskôr o tom píše: "po prvý raz v živote som mal pocit, že som doma".

O viere píše ako medicíne: „Videl som všelijaké formy  triedneho boja, boj o chlieb a boj o miesta, boj o prvenstvo a boj o trhy, boj národov a boj rás, boj jednotlivcov a más, boj, boj a všade a stále boj, hmýrenie a morálku pralesa. (…) A videl som smery, ktoré tvrdili, že chcú tento žalostný stav napraviť. Lebo (…) svet je chorý a potrebuje lekára a liek,“ napísal krátko po vojne v stati Prečo som sa stal katolíkom?. Liekom bola – povedané Straussom – „katolícka cirkev, ktorej kňaz slúžil navlas tú istú svätú omšu, vysluhoval tie isté sviatosti v rovníkovej Afrike, v parížskom Notre-Dame, na Aljaške a ktorej veriaci boli všade spojení tou istou vierou“.

Zaujímavé je, že sa vôbec nemá potrebu vyrovnať s prezidentom Tisom a zločimni slovenského štátu a oddáva sa občas až mystickému ponímaniu viery. Utrpeniu sa však nevyhýba, „viem, že každé dobro, každá krása majú korene v utrpení. Z neho vyrastajú. Cez bolesť a utrpenie sa utvrdia a dozrievajú,“ píše. Opäť sa vracia aj k svojej už zosnulej matke. Aj ona totiž chcela konvertovať na katolicizmus, hovorila o tom podľa Straussa aj na smrteľnej posteli, rodina jej v tom však zabránila.

 

Žid a Slovák

Nová viera znamená pre Straussa potrebu vyriešiť otázku vlastnej identity. Mnohí židia, ako napríklad Gejza Vámoš, riešia súlad medzi identitou žida a Slováka akoby na etnickej rovine. Strauss na to ide cez náboženstvo. Doteraz som bol podozrivý preto, že som žid, teraz preto, že som sa stal kresťanom, uvažuje na jednom mieste. Prijíma však obe identity, dokonca medzi nimi hľadá (a nachádza) súlad. „Narodiť sa v niektorom národe nie je zásluha, ale určenie. A neodôvodnené, lebo každý sme sa narodili s určením.“ Strauss zájde ešte ďalej. Ako o ňom píše Martin Koleják v poslednom Impulze, Strauss sa cíti slovenským patriotom, vyznáva sa z lásky k slovenskému národu a tvrdí, že „bolesti, utrpenie a útlaky i ústrky slovenského národa majú veľa spoločného s mnohostoročným utrpením židovského národa“.

Na pozadí vojny sa však neodohrávajú len duchovné drámy a na konci vojny sa Strauss trikrát ocitne v ohrození života. Prvýkrát po tom, čo vstúpi do Povstania, pomáha v poľskej nemocnici a dostane sa do zajatia. Život mu zachráni nemecký dôstojník. Druhýkrát v Trnave v kláštore, kde sa na konci vojny ukrýval. Počas razie ho zachráni pomoc lekára a miništrovanie. A tretí raz opäť na povstaleckom území. Strauss pritom nemusel čeliť krutostiam vojny, mal na výber. Primár bratislavskej nemocnice Jozef Murín mu ponúkal pomoc s výnimkou vybavenou od svojho birmovného otca, prezidenta Tisa. Strauss ju odvážne odmietol.

 

Komunizmus

Pred februárom 1948 prispieva lekár s literárnymi ambíciami do intelektuálnej revue Verbum a krátko pôsobí v Zürichu. Ďalší paradox však prichádza po nastolení komunizmu. Strauss je rozhľadený intelektuál, kritik obidvoch totalít. Keď však komunisti zatýkajú jeho generačných spolupútnikov, biskupov a kňazov, rozpúšťajú rády a mučia nevinných ľudí, Strauss mlčí. Vlastne píše, je však pritom utiahnutý v súkromí a komunistický štát nemá dôvod nijako proti nemu zasiahnuť. Robí riaditeľa nemocnice v históriou dýchajúcej Skalici, dosahuje profesijné úspechy, zachraňuje životy. Získava rešpekt a uznanie, o komunizme si nemyslí nič dobré, svje literárne diela nemá kde publikovať, proti režimu však nevystupuje. Neskôr sa síce sťažuje na preradenie do Nitry, v porovnaní s uväznenými si však žije komfortne.

Revolúciu v novembri 1989 víta už ako dôchodca, zomiera v roku 1994. Strauss bol priateľom básnika Milana Rúfusa a v mnohom sa na neho podobal, žil síce na komunistickom Slovensku, ale nekomunistickej časti krajiny chýbal jeho hlas. Je to azda najzvláštnejší pradox Straussovho života, autorsky je mimoriadne činný, jeho próza je spoločensky angažovaná, zostáva včak ukrytá v súkromí. Pre krajinu, ktorej v druhej polovici storočia chýbajú náboženskí intelektuáli, je to veľká strata.

Straussova tvorba sa však, chvalabohu, nestratila. Dokonca nielen to, a mnohých nanovo oslovuje. Po smrti vzniká Spolok priateľov Pavla Straussa, cena, ktorá nesie jeho meno, a aj časopis, ktorý je venovaný jeho dedičstvu a spomienkam pamätníkov. A vďaka jeho priaznivcom bude jeho celé dielo v čase stého výročia Straussovho narodenia vydané a prístupné čitateľom. 

zdroj: Jaroslav Daniška, . týždeň

 

viac na www.pavolstrauss.sk/