Pohľad na diakonskú vysviacku vlastnými očami Petra Križiana

diakon Peter

 Vo štvrtok, 13.6. sa na Spišskej Kapitule uskutočnila diakonská vysviacka, kde pomocný Spišský biskup Andrej Imrich vysvätil za diakonov pre Spišskú diecézu 7 bohoslovcov. Traja chlapci boli z Oravy, traja zo Spiša, a jeden z Liptova. Tejto vysviacky sa zúčastnili aj viacerí veriaci našej farnosti, a to snáď práve preto, že ten spomínaný Lipták pochádza z našej farnosti, a som ním ja.

Musím povedať, že to bol pre mňa veľmi krásny a povzbudzujúci deň, z ktorého budem ešte dlho žiť. Naozaj krásna bola samotná sv. omša spojená s vysviackou, kde otec biskup pripomenul dôležitosť cirkvi a vyzval nás, aby sme boli neustále spojení s cirkvou, horlili z ňu a milovali ju tak, ako ju miluje sám Kristus, ktorý seba vydal za ňu. Po týchto jeho povzbudivých slovách prišla samotná vysviacka. Bol to veľmi hlboký okamih, keď som si uvedomil, že od tejto chvíle už celkom patrím Pánovi, už navždy, a nikto to nikdy nezmení. Samozrejme, uvedomujem si, že ja sám sa musím snažiť byť studňou, nie cisternou. Cisterna má vodu, len keď do nej zvonku naprší, ak je sucho, voda z nej sa minie, a ona zostane suchá, nikomu takto už nepomôže. A ak aj nejaká voda v nej zostane, po čase sa pokazí, a ľuďom skôr uškodí, ako im pomôže. Studňa však nie je závislá na vonkajších zdrojoch, ona má svoj zdroj vo vnútri, do nej vždy vteká nová, čerstvá a osviežujúca voda.  A ja musím neustále spolupracovať s Božou milosťou, a byť napojený na Boha,  len vtedy budem studňou, ktorá nevyschne a vždy bude mať čerstvú a osviežujúcu vodu pre všetkých. 

No a ďalší okamih z vysviacky ktorý si veľmi živo pamätám a ktorý navždy zostane vpísaný v mojom srdci je okamih, kedy otec biskup položil na mňa ruky, vtedy som si uvedomil, že toto je ten okamih, kedy jeho rukami prechádza na mňa moc Ducha Svätého. A keď mi po sv. omši povedal pán farár Tomaga, že práve v tom okamihu sa v piesni, ktorá znela celou katedrálou spomínala „láska“ ešte viac to vo mne umocnilo silu prežívania tých chvíľ. Po svätej omši sme ešte všetci noví diakoni išli na biskupský úrad, aby sme dostali dekréty, oznamujúce nám miesto našej diakonskej praxe na leto. Ja som sa veru potešil, keď som sa dozvedel, že miesto mojej praxe bude Námestovo. No a potom sme sa z biskupského úradu presunuli do seminára, kde už vo vyhradenej učebni čakali na mňa všetci tí, ktorí prišli, aby prežili spolu so mnou tieto vzácne chvíle. A bolo ich naozaj veľa. Veď len z našej farnosti prišiel plný autobus ľudí, a ďalší prišli autami. Mal som úprimne obrovskú radosť, keď som videl všetkých tých, ktorých poznám už dlhé roky, vídavam ich nielen v kostole, ale aj pri iných príležitostiach. Zdalo sa mi, akoby odrazu celá naša farnosť, všetko to, čo ma s ňou spájalo, bolo tam, na Spišskej kapitule, v tej jednej miestnosti. A bolo to naozaj krásne. Okrem týchto našich „domácich“ farníkov  a mojej najbližšej rodiny tam boli aj ľudia zo vzdialenejších kútov Slovenska, ako je napríklad Poltár, či Námestovo a Mútne, ale tiež Bytča, alebo Považská Bystrica a Bratislava. Prítomnosť všetkých týchto ľudí bola pre mňa naozaj vzácna a dôležitá. Bol som nesmierne rád, že o tú nevysloviteľnú vnútornú radosť, a pokoj, ktorými ma Boh v ten deň naplnil, sa môžem s týmito všetkými ľuďmi podeliť a že im môžem darovať kúsok toho, čo Boh vo mne spôsobil a spustil.

No a v ten večer, keď už všetko utíchlo, a na Spišskú kapitulu opäť sadol pokoj a kľud, ľudia sa vrátili do svojich domovov a ja na svoju izbu v seminári, vedel som, že deň, ktorý práve končí nikdy nezmizne z môjho srdca. Do neskorej noci vo mne doznievalo všetko to krásne, až som napokon plný pokoja a s modlitbou vďaky na perách zaspal v Božom náručí.



Peter Križian

 

fotogaléria: www.farnostokolicne.sk/category/galerie-obrazkov/udalost-farnosti/diakonska-vysviacka-petra-kriziana