Príhovor Benedikta XVI. po koncerte

koncert Napolitano

 V Aule Pavla VI. sa v pondelok uskutočnil koncert, ktorý usporiadalo Veľvyslanectvo Talianska pri Svätej stolici na počesť pápeža Benedikta XVI. a talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana. Florentský orchester Maggio Musicale Fiorentino predviedol pod taktovkou Maestra Zubina Mehtu Beethovenovu 3. symfóniu a Verdiho Silu osudu. 

Ešte pred začatím koncertu sa slova ujal prezident Napolitano, ktorý okrem iného pripomenul spoločné dejiny medzi Svätou stolicou a Talianskom od podpísania vzájomnej dohody až po súčasnosť a dôležitosť vzájomnej spolupráce medzi Cirkvou a štátom pre „spoločné dobro“. Po koncerte sa všetkým prítomným prihovoril aj pápež Benedikt XVI. Zameral sa na posolstvá, ktoré vychádzajú zo symfónií, ktoré zazneli v aule. Po úvodných pozdravoch a poďakovaniach Svätý Otec pokračoval: 



„Giuseppe Verdi, Sila osudu: nevyhnutné vzdanie úcty veľkému talianskemu hudobníkovi v roku, keď si pripomíname jeho 200-sté výročie narodenia. Vo svojich operách dokázal, tak ako to vedel iba on, hudobne zachytiť a predstaviť životné situácie, predovšetkým drámy ľudského ducha, a to takým bezprostredným, zásadným a podstatným spôsobom, aký sa zriedka objavuje v hudobnej panoráme. Vždy ide o tragický osud Verdiho postáv a ani protagonisti Sily osudu sa tomu nevyhli. Už od úvodných partitúr tejto symfónie sme si to mohli všimnúť. Skúsme sa však pozrieť na tému osudu. Verdi priamym spôsobom čelí téme náboženstva, aby sa vysporiadal s Bohom, vierou a Cirkvou. Tu znovu vychádza na povrch duch tohto hudobníka, jeho nepokojnosť a jeho náboženské hľadanie. Nie len, že ária „Panna Anjelov“, ktorá je najznámejšou z tejto symfónie, je úprimnou modlitbou, ale nachádzame v nej aj dva príbehy konverzie a priblíženia sa k Bohu. Leonorin príbeh, keď priamo spoznáva svoju vinu a zvolí si eremitský spôsob života, a Alvarov príbeh, v ktorom zápasí medzi svetom a životom v osamotenosti s Bohom. Je zaujímavé všimnúť si, ako sa v dvoch verziách tejto opery, teda z roku 1862 pripravenej pre Sankt Peterburg a z roku 1869 pre milánsku „La Scalu“ mení finále opery. V tej prvej don Alvaro končí svoj život samovraždou, odmietnuc rehoľný odev a zvolávajúc podsvetie. V druhej však, prijíma slová brata Guardiana, aby dôveroval v Božie odpustenie a opera končí slovami „Vystúp k Bohu“ (Salita a Dio). Je tu vykreslená dráma ľudskej existencie, poznačenej tragickým osudom a nostalgiou po Bohu, po jeho milosrdenstve a láske, ktoré ponúkajú svetlo, zmysel a nádej aj vo tme. Viera nám dáva perspektívu, ktorá nie je iluzórna, ale skutočná. Tak, ako to hovorí sv. Pavol «ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je vKristovi Ježišovi, našom Pánovi» (Rim 8,38-39). Toto je sila kresťana, ktorý sa rodí z Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, najväčšieho prejavu Boha, ktorý vstúpil do ľudských dejín nie len prostredníctvom slov, ale svojim vtelením. 



Krátko ešte o Tretej Beethovenovej symfónii. Ide o komplexné dielo, ktoré sa odlišuje od klasického symfonizmu Haydna a Mozarta. Ako je známe, bola venovaná Napoleonovi. Po tom, čo sa Bonaparte vyhlásil za vládcu, veľký nemecký skladateľ zmenil svoje rozhodnutie a nazval ju: „Heroická symfónia, zložená na oslavu pamiatky veľkého muža“. Beethoven hudobne vyjadruje ideál hrdinu, nositeľa slobody a rovnosti, ktorý stojí pred rozhodnutím ustúpiť alebo bojovať, smrťou alebo životom, prehrou alebo víťazstvom. Symfónia vykresľuje tieto stavy ducha bohatstvom farieb a tém, ktoré boli dovtedy nepoznané. Nebudem rozoberať štyri časti, ale zastavím sa iba pri druhej, slávnom Pohrebnom pochode, úprimnej meditácii o smrti, ktorá sa začína dramatickými a zúfalými tónmi, avšak, ktorá v centrálnej časti obsahuje pokojný príbeh intonovaný hobojom dvojitou fugou a zvukmi trubiek. Myšlienka na smrť nás pozýva hľadieť poza čas a priestor, uvažovať nad nekonečnom. V tých rokoch Beethoven v Heiligenstadt testamente z októbra 1802 píše: ,Ó Bože, Ty z výšky hľadíš do môjho vnútra, poznáš ho a vieš, že je naplnený láskou k ľudstvu a túžbou konať dobro‘. Súčasťou ľudského putovania je hľadanie zmyslu, ktorý nás otvára pevnej nádeji pre budúcnosť.“ 



V uplynulých rokoch sa koncert konal tradične na jar, išlo o dar talianskeho prezidenta pre Svätého Otca pri príležitosti jeho nástupu na pápežský trón. V súvislosti s ukončením sedemročnéno pôsobenia Napolitana na poste prezidenta, ako aj 84. výročím podpísania Lateránskych dohôd, ktoré si pripomenieme nasledujúci pondelok, sa tento rok koncert uskutočnil v predstihu. 



„Mám tú česť a potešenie hrať pre Svätého Otca. Prezident Napolitano bol už vo Florencii po prvýkrát pred dvomi rokmi. Hrať znova pre oboch spoločne, je mojim snom. Naposledy, keď som hral pre pápeža, bol ešte mníchovským arcibiskupom: hrali sme pri príležitosti svätej omše, na ktorej bol aj on. Bol vždy veľkým milovníkom hudby. V týchto rokoch jeho pontifikátu vždy čítam o rôznych koncertoch, na ktorých bol prítomný: prirodzene, aj ja som si želal hrať pre neho!,“ uviedol pred koncertom 76-ročný dirigent indického pôvodu. 



zdroj: www.radiovaticana.org