Slávenie Popolcovej stredy so Svätým Otcom v titulárnom chráme kardinála Tomka

papa in quaresimo V.

Vatikán (22. feb. 2012, RV) – Tak ako každý rok na Popolcovú stredu, bude aj dnes pápež Benedikt XVI. predsedať kajúcej pobožnosti vo forme tzv. rímskych štácií. Slávnosť sa začne dnes popoludní o 16.30 hod. modlitbou v Bazilike svätého Anzelma v Ríme na Aventínskom pahorku. Na výzvu diakona „Poďme v pokoji“ sa procesia presunie do Baziliky svätej Sabíny, kde bude Svätý Otec s prítomnými kardinálmi, biskupmi, rehoľníkmi a veriacimi sláviť svätú omšu. Po homílii bude nasledovať obrad požehnania a udelenia popola. Benediktovi XVI. ho udeľuje kardinál Jozef Tomko, keďže Bazilika sv. Sabíny je jeho titulárnym chrámom. Svätý Otec nasledovne udelí popolec kardinálom, vybraným zástupcom reholí, laikov, jednej rodine a diakonom.

 

Liturgia Popolcovej stredy neprivádza k zúfalstvu, ale k objaveniu cesty ku vzkrieseniu

 

Vatikán (23. feb. 2012, RV) – Benedikt XVI. sa v homílii pri včerajšej svätej omši z Popolcovej stredy zameral na symbolický význam popola v liturgii. V homílii povedal:
Ctihodní bratia, drahí bratia a sestry

Týmto dňom pokánia a pôstu – Popolcovou stredou – začíname novú cestu k Veľkej noci vzkriesenia: cestu pôstu. Teraz by som sa chcel krátko zastaviť a rozjímať nad liturgickým významom popolca, materiálnym znakom, prírodným prvkom, ktorý sa v liturgii stáva posvätným symbolom, veľmi dôležitým v tento deň, ktorým sa začína pôstna cesta. V starovekej židovskej kultúre bolo sypanie popola na hlavu, ako znamenie pokánia, bežné a často spojené s oblečením vrecoviny alebo handier. Pre nás kresťanov je jedinečnou chvíľou, ktorá má okrem iného podstatnú duchovnú a obradovú dôležitosť.

Predovšetkým popol je jedným z tých materiálnych symbolov, prostredníctvom ktorých vstupuje vesmír do vnútra liturgie. Hlavnými sú evidentne symboly sviatostí: voda, olej, chlieb a víno, ktoré sa stávajú skutočnou a vlastnou sviatostnou matériou, nástrojom, prostredníctvom ktorého sa odovzdáva Kristova milosť, a tak prichádza až k nám. V prípade popola ide o nesviatostný znak, ale vždy spojený s modlitbou a posvätením Božieho ľudu: pred samotným individuálnym udelením popola, je totiž jeho osobitné požehnanie – ktoré urobíme o chvíľu – a to dvoma možnými formulami. V prvej je definovaný ako „jednoduchý symbol“; v druhej sa naň explicitne zvoláva požehnanie a odvoláva sa pri tom na text knihy Genezis, ktorý tiež môže sprevádzať úkon udelenia: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19).

Zastavme sa teraz na chvíľu nad týmto úryvkom z knihy Genezis. On uzatvára súd, ktorý vyriekol Boh po dedičnom hriechu: Boh preklína hada, ktorý zviedol do hriechu muža a ženu; potom trestá ženu keď jej oznamuje, že bude rodiť v bolestiach a nebude v rovnocennom vzťahu k mužovi; nakoniec trestá muža, oznamuje mu námahu v práci a preklína zem. „Nech je prekliata zem pre teba“ (Gn 3,17) pre tvoj hriech. Teda muž a žena nie sú prekliati priamo, ako je tomu v prípade hada, ale z dôvodu Adamovho hriechu je prekliata zem, z ktorej bol on vytvorený. Opätovne si prečítajme nádherné rozprávanie o stvorení človeka zo zeme: Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril (Gn 2,7-8).

Znamenie popola nás teda privádza k veľkej mozaike stvorenia, v ktorom sa hovorí, že ľudské bytie je jedinečnou jednotou matérie a Božieho dychu, cez obraz prachu zeme vytvorené Bohom a oživené jeho vdýchnutím do nozdier sa tak stáva novým stvorením. Môžeme si všimnúť, že v rozprávaní Genezis symbol prachu podstúpi negatívnu premenu z dôvodu hriechu. Zatiaľ čo pred pádom je zem totálne dobrou, zavlažovanou žriedlami (Gn 2,6) a schopnou vďaka Božiemu dielu dať vyrásť stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným (Gn 2,9), po páde a následnom Božom prekliatí bude produkovať tŕne a
bodľačie a iba v bolesti a pote tváre dá človeku svoje ovocie (porov. Gn 3,17-18). Prach zeme viac nepripomína stvoriteľský akt Boha, otvorený životu, ale stáva sa znamením neúprosného osudu smrti: „si prach a na prach sa obrátiš” (Gn 3,19).

Z biblického textu jasne vyplýva, že zem je účastná na ľudskom osude. O tomto hovorí sv. Ján Zlatoústy v jednej zo svojich kázní: „Pozri, ako kvôli jeho neposlušnosti všetko na neho (človeka) dolieha v rozpore s jeho predchádzajúcim spôsobom života” (Kázne na Genezis 17, 9: PG 53, 146). Toto prekliatie pôdy má na človeka liečivý účinok, pretože práve „odporovanie“ zeme by mu malo pomôcť ostať vo svojich limitoch a spoznať svoju vlastnú prirodzenosť (porov. Ibid). Nádhernú syntézu nájdeme v inom starovekom texte: „Adam bol stvorený, aby slúžil Bohu. Všetky tvory boli dané jemu, aby mu slúžili. Bol predurčený stať sa pánom a kráľom všetkých tvorov. Potom prenikol do svojho srdca a stal sa sám sebe pánom. Keď bol vyhodený, celé stvorenie, ktoré mu pomáhalo a slúžilo, bolo vyhodené s ním“ (Pseudo-Macario, Homílie 11, 5: PG 34, 547).

Pred chvíľou sme hovorili, citujúc sv. Jána Zlatoústeho, že prekliate zeme má „liečivý účinok“. To znamená, že úmysel Boha, ktorý je vždy dobroprajný, má hlbší zmysel ako jeho prekliatie. To nechce Boh, ale vyžaduje si to hriech. Preto ho Boh nemôže nevysloviť, keďže rešpektuje slobodu človeka a jej dôsledky, napriek tomu, že sú negatívne. Teda za trestom a rovnako za prekliatím zeme, ostáva vždy dobrý úmysel, ktorý pochádza od Boha. Keď hovorí človeku: „Prach si a na prach sa obrátiš!“ spolu so spravodlivým trestom chce zároveň oznámiť cestu spásy, ktorá povedie práve cez zem, skrze „prach“, skrze „telo“ ktoré na seba príjme Slovo. V tejto spásnej perspektíve preberá liturgia Popolcovej stredy slová knihy Genezis – ako pozvanie k pokániu, k pokore, k pripomenutiu vlastnej smrteľnej prirodzenosti, ale nie preto, aby nás to priviedlo k zúfalstvu, ale aby sme prijali v našej smrteľnosti nepredstaviteľnú blízkosť Boha, ktorý, okrem smrti, otvára cestu k vzkrieseniu, k znovuobjaveniu raja. V tomto zmysle nám ukazuje cestu Origenov text, ktorý hovorí: To čo bolo predtým telo zo zeme, človek z prachu (porov. 1 Kor 15,47), bolo skrze smrť znova rozdrobené na prach a popol – lebo je napísané: si prach a do prachu sa vrátiš – a znovu zrodené zo zeme. Potom, podľa zásluh duše, ktorá prebýva v tele, osoba vystúpi do slávy duchovného tela“ (Sui Principi 3, 6, 5: Sch, 268, 248).

„Zásluhy duše“, o ktorých hovorí Origenes sú nevyhnutné. Avšak podstatné sú Kristove zásluhy, účinok jeho Veľkonočného tajomstva. Svätý Pavol nám ponúkol v Druhom liste Korinťanom zhrňujúcu formuláciu: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5,21). Naša možnosť dosiahnuť Božie odpustenie závisí v podstate od faktu, že sám Boh, v osobe svojho Syna, chcel zdieľať našu prirodzenosť, ale nie porušiteľnosť skrze hriech. Otec ho vzkriesil mocou svojho Ducha Svätého a Ježiš, nový Adam sa stal, ako hovorí sv. Pavol „oživujúcim Duchom” (1 Kor 15,45), zárodkom nového života. Ten istý Duch, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, môže pretvoriť aj naše srdcia, srdcia kamenné na srdcia z mäsa (porov. Ez 36,26). O toto sme prosili v žalme Miserere: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého (Ž 51, 12-13). Ten istý Boh, ktorý vyhnal prarodičov z Edenu, poslal svojho vlastného Syna na našu zem zničenú hriechom, neušetril ho, aby sme sa my, márnotratní synovia, mohli vrátiť, kajúci a vykúpení jeho milosrdenstvom do našej skutočnej vlasti. Nech sa tak stane každému z nás, všetkým veriacim, každému človeku, ktorý pokorne uznáva potrebu spásy.


zdroj: www.radiovaticana.org