Veľká Noc vo Vatikáne 2012

papa in pascha

Benedikt XVI.: V zápase na Olivovej hore Ježiš otvoril cestu k slobode

Vatikán (5. apr. 2012, RV) – V podvečer o 17.30 Benedikt XVI. predsedal svätej omši na pamiatku Pánovej večere v Lateránskej bazilike. Vo svojej homílii povedal:

Drahí bratia a sestry,
Zelený štvrtok nie je iba dňom ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie, ktorej jas so samozrejmosťou všetko osvetľuje a priťahuje k sebe. Súčasťou Zeleného štvrtka je i temná noc na Olivovej hore, kam vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi. Jeho súčasťou je i osamelosť a opustenosť Ježiša, ktorý v modlitbe ide v ústrety temnotám smrti, ako i Judášova zrada a Ježišovo zajatie, Petrovo zapretie, obvinenia pred Veľradou a vydanie pohanom a Pilátovi. Pokúsme sa teraz hlbšie preniknúť od týchto udalostí, pretože v nich sa uskutočňuje tajomstvo našej spásy.
Ježiš vychádza do noci. Noc znamená i nedostatok komunikácie, situáciu, v ktorej jeden človek nevidí druhého. Je symbolom nepochopenia, zatemnenia pravdy. Je priestorom, v ktorom sa zlo, ktoré sa inak musí ukrývať pred svetlom, môže rozvíjať. Ježiš sám je svetlo a pravda, komunikácia, čistota a dobro. Vstupuje do noci. Noc, v konečnom význame, je symbolom smrti, definitívnej straty spoločenstva a života. Ježiš vstupuje do noci, aby ju prekonal a nastolil nový Boží deň v dejinách ľudstva.
Počas tejto cesty spieval so svojimi učeníkmi žalmy o oslobodení a záchrane Izraela, ktoré pripomínali prvú Paschu – odchod z Egypta, noc vyslobodenia. Teraz ide, aby sa modlil osamote a rozprával s Otcom ako jeho Syn. Teraz, inak ako zvyčajne, chce mať pri sebe troch učeníkov: Petra, Jakuba a Jána. Títo traja zažili jeho premenenie – jasné zjavenie sa Božej slávy v jeho ľudskej osobe – a videli ho v strede medzi Zákonom a Prorokmi, medzi Mojžišom a Eliášom. Počuli, ako sa s týmito dvoma zhováral o svojom „odchode“, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Ježišov odchod v Jeruzaleme – aké tajomné slová! Odchod Izraela z Egypta bol útekom a vyslobodením Božieho ľudu. Akú podobu bude mať Ježišov odchod, v ktorom sa význam tejto dejinnej drámy definitívne naplní? Učeníci sa teraz stali svedkami prvej časti tohto odchodu – krajného uponíženia, ktoré bolo nevyhnutným krokom v ústrety slobode a novému životu, ktorý je jeho cieľom. Učeníci, po ktorých blízkosti Ježiš túžil v tejto hodine extrémneho vypätia síl ako po ľudskej opore, čoskoro zaspali. Predsa však začuli zlomky slov Ježišovej modlitby a pozorovali jeho postoje. Obe tieto skutočnosti sa hlboko vryli do ich duší a takto ich navždy odovzdali kresťanom. Ježiš Boha nazýva „Abba“. Čo znamená, ako podotýkajú – „Otče“. Nie je to však bežné slovo na označenie otca, ale oslovenie, ktoré používajú deti – oslovenie plné vrúcnosti, ktorým sa neváhal obrátiť na Boha. Je to slovo toho, ktorý je skutočne „dieťaťom“, Synom Otca, toho, čo žije v spoločenstve s Bohom, v najhlbšej jednote s ním.
Ak chceme odpovedať na otázku, čo je najcharakteristickejšou známkou Ježišovej osoby v Evanjeliách, môžeme povedať, že ňou je jeho vzťah s Bohom. On je stále v spoločenstve s Bohom. Byť s Otcom je jadrom jeho osobnosti. Prostredníctvom Krista skutočne poznávame Boha. „Boha nikto nikdy nevidel“, hovorí sv. Ján. Ten, „ktorý je v lone Otca...o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Teraz poznáme Boha takého, aký je skutočne. Je Otec, plný nesmiernej dobroty, ktorej sa môžeme zveriť. Evanjelista Marek, ktorý zachoval spomienky sv. Petra, nám rozpráva, že Ježiš k zvolaniu „Abba“ ešte pridal: Tebe je všetko možné. Ty všetko môžeš (porov. Mk 14,36). Ten, ktorý je dobrý, je zároveň mocný a všemohúci. Tejto dôvere sa môžeme naučiť od Ježiša, z jeho modlitby na Olivovej hore.
Predtým, ako sa zameriame na obsah Ježišovej prosby, obráťme našu pozornosť na to, čo nám evanjelisti zaznamenali o Ježišovom postoji počas modlitby. Matúš a Marek hovoria, že „padol na tvár“ (Mt 26,39; porov. Mk 14,35), zaujal teda pozíciu úplnej podriadenosti, ktorá sa zachovala v rímskej liturgii Veľkého piatku. Lukáš zasa hovorí, že Ježiš sa modlil pokľačiačky. V Skutkoch apoštolov spomína, ako sa na kolenách modlili svätí: Štefan pred svojím ukameňovaním, Peter v súvislosti so vzkriesením mŕtveho, Pavol cestou na umučenie. Takto nám Lukáš vyrozprával malé dejiny modlitby na kolenách v rodiacej sa Cirkvi. Kresťania, svojim kľačaním, vstupujú do Ježišovej modlitby na Olivovej hore. Ohrozovaní silou zla, ako kľačiaci sú vzpriamení pred svetom, a ako deti sú na kolenách pred Otcom. Pred Božou slávou si my, kresťania, kľakáme a uznávame jeho Božstvo, a zároveň týmto gestom vyjadrujeme našu dôveru v Jeho víťazstvo.
Ježiš bojuje s Otcom. Bojuje i sám so sebou. A bojuje kvôli nám. Prežíva úzkosť pred mocou smrti. Táto skľúčenosť je vlastná človeku i každému živému tvorovi, keď stojí pred tvárou smrti. V Ježišovom prípade ide o niečo viac. Jeho pohľad vidí ďalej, do nocí zla. Hľadí na špinavé more klamstva a ničomnosti, ktoré mu prichádza v ústrety ako kalich, čo má piť. Jeho skľúčenosť je skľúčenosťou dokonale Čistého a Svätého pred záplavou zla tohto sveta, ktoré ho zalieva. On vidí i mňa a modlí sa za mňa. Týmto spôsobom je chvíľa Ježišovej smrteľnej úzkosti podstatným prvkom v procese vykúpenia. List Hebrejom nazýva Ježišov zápas na Olivovej hore kňazským činom. V tejto modlitbe, poznačenej smrteľnou úzkosťou, Pán napĺňa kňazský úrad: berie na seba hriech ľudstva, nás všetkých a nesie nás k Otcovi.
Nakoniec obráťme našu pozornosť na obsah Ježišovej modlitby na Olivovej hore. Ježiš hovorí: Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty“ (Mk 14,36). Prirodzená vôľa Ježiša ako človeka cúva preľaknutá pred niečím tak ukrutným. Predsa však ako Syn vkladá túto ľudskú vôľu do vôle Otca: nie ja, ale ty. Týmto gestom premenil Adamov postoj i prvotný hriech ľudstva, a zachránil človeka. Adamov postoj spočíval v tomto: Nie čo ty chceš, Bože; ja sám chcem byť bohom. Táto pýcha je pravou podstatou hriechu. Myslíme si, že sme slobodní a sami sebou, iba ak sa riadime vlastnou slobodou. Boh sa javí akoby bol proti našej slobode. Musíme sa ho zbaviť – takto zmýšľame – iba tak budeme slobodní. Táto rebélia sa opakuje v dejinách a toto hlboké klamstvo znetvoruje naše životy. Ak sa človek stavia proti Bohu, stavia sa i proti pravde o sebe a nestáva sa slobodným, ale vzdialeným sám sebe.
Sme slobodní, iba keď žijeme v pravde o sebe, keď sme spojení s Bohom. Tak sa naozaj staneme „ako Boh“ – ak mu nebudeme odporovať, klásť prekážky a ak ho nebudeme popierať. V zápase na Olivovej hore Ježiš zničil zdanlivý rozpor medzi poslušnosťou a slobodou a otvoril cestu k slobode. Prosme Pána, aby nás uviedol do tohto „áno“ voči Otcovej vôli a urobil nás tak skutočne slobodnými. Amen.

 

P. Cantalamessa: Ježiš zápasil, my sme získali korunu víťazstva

Vatikán (6. apr. 2012, RV) – V Bazilike sv. Petra sa dnes o 17.00 začali veľkopiatkové obrady, ktorým predsedal pápež Benedikt XVI. Asistovali mu kardináli diakoni, Francesco Coccopalmerio, predseda Pápežskej rady na výklad zákonov a kardinál Mauro Piacenza, prefekt Kongregácie pre klerikov.
Jednotlivé čítania zazneli v taliančine a v angličtine. Po spievaných pašiách, ktoré v latinčine zaintonovali traja diakoni nasledovala homília, ktorú už tradične predniesol pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa. Vo svojej kázni, ktorej ústredným bodom bol citát zo Zjavenia sv. Jána: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ sa predovšetkým zameral na význam slávenia dnešnej liturgie. Okrem iného povedal:

„Niektorí cirkevní otcovia zhrnuli celé tajomstvo vykúpenia do jedného obrazu. Predstav si – hovoria –, že sa na štadióne udiala jedna výnimočná bitka. Jeden čnostný a význačný muž sa postavil proti krutému tyranovi, ktorý držal celé mesto a jeho obyvateľov v otroctve. Po nesmiernej námahe a utrpení ho tento čnostný muž premohol. Ty si stál za ohradou, nebojoval si, nevynaložil si žiadnu námahu, a ani si neutŕžil žiadne zranenie. Avšak, keď obdivuješ tohto čnostného človeka, ak sa raduješ spolu s ním z jeho víťazstva, ak mu nasadíš víťaznú korunu, podáš mu pravicu; teda, ak sa s ním natoľko raduješ, akoby to bolo tvoje vlastné víťazstvo hovorím ti, že istotne budeš mať aj ty účasť na víťaznej cene. Ale je tu niečo viac: Predstav si, že víťaz nepotrebuje a nežiada pre seba žiadnu cenu, ale túži nadovšetko, aby poctu a cenu za víťazstvo dostal ten, kto sa s ním teraz teší. [...] Toto sa deje – hovoria Cirkevní otcovia – medzi Kristom a nami. On na kríži premohol odvekého nepriateľa. Svätý Ján Zlatoústy to vyjadruje takto: «Naše meče nie sú zmáčané v krvi, nestáli sme v aréne, neboli sme zranení, ba ani sme ten boj nevideli; a hľa, dosiahli sme víťazstvo. On bojoval, my sme získali korunu víťazstva. Keďže sme aj my zvíťazili, napodobňujme to, čo robia v tomto prípade vojaci: s radostným prevolávaním oslavujme víťazstvo, spievajme oslavné hymny Pánovi». Lepšie ako týmto spôsobom sa nedá opísať význam liturgie, ktorú teraz slávime“.

Páter Cantalamessa ďalej zdôraznil, že liturgia, nie je len pripomienkou udalostí, ktoré sa stali niekedy, ale je to sprítomňovanie samotnej udalosti. „Liturgia «obnovuje» udalosť!“ A ďalej pokračoval: „Nikto nemôže byť prítomný ako živý pri výročí svojej smrti. Kristus však áno, pretože vstal z mŕtvych. Iba on môže povedať «Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov» (Zjv 1,18). Preto v týchto dňoch musíme byť opatrní, keď navštívime tzv. «hroby», [...] aby sme si nevyslúžili takú výčitku, s akou sa obrátil Vzkriesený na ženy vo veľkonočné ráno: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» [...] My neslávime iba nejaké výročie, my slávime tajomstvo“. [...] Ako ďalej dodal, že pri liturgickom slávení „nejde o to, aby sme boli len účastní nejakej spomienky, ale aby sme «prijali a pochopili» jej význam, aby sme sa z jednoduchých divákov stali aktérmi udalostí. Záleží však na nás, čo si zvolíme v tejto dráme, kým chceme byť: či Petrom, či Judášom, Pilátom, alebo zástupom, či Šimonom Cirenejským, Jánom, alebo Máriou... Nik nemôže ostať nestranným; nezaujať žiaden postoj, lebo to by znamenalo vybrať si jasnú postavu – tú Pilátovu, ktorý si umýva ruky, alebo zástupu, ktorý v diaľke «stál a díval sa» (Lk 23,35). Ak sa nás cestou domov dnes večer niekto opýta: «Odkiaľ ideš? Kde si bol?» odpovedzme priamo, aspoň v našom srdci: «Z Kalvárie!»“

V ďalšej časti svojej homílie P. Cantalamessa zdôraznil skutočnosť, že ak chceme pochopiť význam tajomstva, ktoré slávime, nestačí prísť a zúčastniť sa na liturgickej slávnosti. Je k tomu nevyhnutná viera, ktorej zárodok sme získali v krste, ale jej rast v našom srdci musí prísť skrze naše úsilie a každodenné načúvanie Milosrdnému Bohu, ktorý je jediný spravodlivý. V závere svojej homílie poukázal na postavu kajúceho lotra na kríži, ktorý svojim uznaním, že Kristus trpí nespravodlivo a on spravodlivo za svoje činy, stáva sa pre nás príkladom. „Koľko brutálnych činov stále ostáva bez vinníkov, koľko nevyriešených prípadov! – hovorí pápežský kazateľ – Kajúci lotor napomína zodpovedných: robte ako ja, ukážte sa, vyznajte svoju vinu; aj vy zakúsite radosť, ktorú som pocítil ja, keď som počul Ježišove slová: «Dnes budeš so mnou v raji!». Mnohí zločinci, ktorí sa obrátili, môžu dosvedčiť, že zažili niečo podobné: že v deň, kedy našli odvahu priznať a oľutovať svoju vinu, prešli z pekla do raja. [...] Prisľúbený raj je pokojné svedomie, schopnosť hľadieť na seba v zrkadle, alebo hľadieť na svoje deti bez toho, aby sme sa hanbili. Neneste do hrobu svoje tajomstvo. Zapríčiní vám ľudsky nepredstaviteľné odsúdenie. [...] «Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú vybielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna» (Iz 1,18)“.

 

Krížová cesta v rímskom Koloseu

Vatikán (6. apr. 2012, RV) – Dnes o 21.00 sa Benedikt XVI. zúčastní na krížovej ceste v rímskom Koloseu. Meditácie k jednotlivým zastaveniam – z jeho poverenia – pripravili manželia Zanzucchioví, ktorí sú iniciátormi hnutia „Nové rodiny“, ktoré je súčasťou hnutia Fokoláre. Kríž počas jednotlivých zastavení ponesie kardinál Agostino Vallini, vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, rodiny z Talianska, Írska, Burkiny Faso, Peru a rehoľníci zo Svätej zeme.

Texty krížovej cesty:

Úvod
Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoju kríž a nech ma nasleduje.“ Je to pozvanie, ktoré platí pre všetkých: slobodných aj manželov, mladých, dospelých i starých, bohatých aj chudobných, jednu národnosť i druhú. Platí aj pre každú rodinu, pre každého jej člena i pre celú túto malú komunitu.

Prv, než Ježiš vstúpil do svojho konečného utrpenia, v Getsemanskej záhrade, opustený ospalými apoštolmi, mal strach pred tým, čo ho očakávalo a na Otca sa obrátil s prosbou: „Ak je možné, odním odo mňa tento kalich“. Avšak hneď aj dodal: „Nie moja vôľa nech sa stane, ale tvoja“.

V tomto dramatickom a slávnostnom okamihu odznieva náuka pre všetkých, čo sa dali nasledovať ho. Ako každý kresťan, aj každá jednotlivá rodina má svoju via crucis: choroby, smrť, finančné problémy, chudoba, zrady, nemorálne správanie jedného alebo druhého, nezhody s príbuznými, prírodné pohromy.

Avšak každý kresťan, každá rodina môže na tejto bolestnej ceste upriamiť svoj pohľad na Ježiša, Boha a človeka.

Prežime spolu znova poslednú skúsenosť Ježiša na našej zemi, ktorú Otec prijíma do svojich rúk: skúsenosť bolestnú i vznešenú, do ktorej Ježiš vložil najvzácnejší príklad a náuku ako žiť náš život v plnosti, podľa vzoru jeho života.

Úvodná modlitba:

Svätý Otec:
„V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Amen.

Lektor:
Ježišu,
teraz, keď slávime pamiatku tvojej smrti, chceme upriamiť náš pohľad na lásku, vyjadrenú v nevýslovných bolestiach, ktoré si prežíval.
Utrpenia, spojené do tajomného zvolania, ktoré zaznelo z kríža prv, ako si vydýchol: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Ježišu, zdá sa, že Boh zapadol za obzorom: Syn bez Otca, Otec zbavený Syna.
Tento tvoj Božsko-ľudský výkrik, ktorý prenikol vzduchom Golgoty, vyvoláva v nás aj dnes úžas a otázky, ukazuje nám, že sa tu udialo čosi neslýchané.
Niečo spásonosné: zo smrti vytryskol život, z temnôt svetlo, z krajného rozdelenia jednota.
Smäd po tom, aby sme sa ti pripodobili nás vedie k tomu, aby sme ťa spoznali všade a v každom: v osobných i spoločných bolestiach, v biedach tvojej Cirkvi a v temných nociach ľudstva, aby sme vždy a všade vnášali tvoj život, vyžarovali tvoje svetlo, vytvárali tvoju jednotu.
Dnes, tak ako vtedy, bez tvojej opustenosti, nebolo by Veľkej noci.

I. zastavenie:
Pán Ježiš je odsúdený na smrť

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (18, 38b-40)

„Ako to Pilát povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa. Chcete teda, aby som vám prepustil židovského kráľa? Oni znova kričali: „Toho nie, ale Barabáša!“ A Barabáš bol zbojník“.

Pilát nenachádza žiadnu zvláštnu vinu, pre ktorú by mohol Ježiša odsúdiť. Podlieha tlaku žalobcov a Nazaretský je tak odsúdený na smrť.
Zdá sa, akoby sme počuli teba samého: „Áno, bol som odsúdený na smrť, toľkí z tých, čo sa zdalo že ma milujú a chápu ma dali na výmysly a klamstvá a odsúdili ma. Nepochopili, čo som hovoril. Zradeného ma vydali sudcom a odsúdili. Na smrť, ukrižovaný, na najpotupnejšiu smrť!“.

Nemálo z našich rodín trpí pre zradu manželského partnera, najdrahšej osoby. Kde skončila radosť z blízkosti, z života v súlade? Kde sa podelo, keď sme sa cítili ako hlboko zjednotení? Kde je to „navždy“, ktoré sme slávnostne prehlásili?

Pozerať na Teba, Ježišu, Zradený, a prežívať s tebou chvíle, keď sa rúca láska a priateľstvo, ktoré sa zrodili v našom manželstve, cítiť v srdci rany zo zradenej dôvery, stratenej blízkosti, zbúranej istoty.

Pri pohľade na Teba, Ježišu, práve teraz, keď ma súdi ten, kto si nespomína na puto, ktoré nás spájalo, na plné darovanie sa jedného druhému. Len ty, Ježišu, ma môžeš pochopiť, ty mi môžeš dodať odvahu, môžeš mi povedať slová pravdy aj keď nie je ľahké ich pochopiť. Ty mi môžeš dať tú silu, ktorá mi pomôže, aby som nesúdil z mojej strany, aby som sa nezrútil(a) pre lásku k deťom, čo ma čakajú doma a pre ktoré som teraz jedinou oporou.

Všetci: Otče náš...

Stála Matka bolestivá, vedľa kríža ľútostivá, keď na ňom Syn milý pnel.

II. zastavenie:
Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 16-17)

„Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.“

Pilát vydáva Ježiša do rúk starších, veľkňazov a stráže. Vojaci kladú na jeho plecia šarlátový plášť a na jeho hlavu korunu z tŕnia, v noci sa mu vysmievajú, týrajú ho a bičujú. Potom ráno kladú na neho ťažké drevo, kríž, na ktorý bývajú priklincovaní zločinci, aby všetci videli, aký koniec čaká páchateľov neprávosti. Takmer všetci blízki ušli.

Táto udalosť spred 2000 rokov sa opakuje v dejinách Cirkvi a ľudstva. Aj dnes. Je to Kristovo telo, je to Cirkev, ktorá je znova bitá a doráňaná

Keď ťa tak vidíme, Ježišu, krvácajúci, sám, opustený a posmievaný, kladieme si otázku: „Tými ľuďmi, ktorých si tak miloval, žehnal a osvecoval, tými mužmi a ženami, nie sme snáď aj my dnes? Aj my sme sa poskrývali zo strachu, že budeme aj my trpieť a zabudli sme, že sme tvoji nasledovníci“.

No najhoršie na tom je, Ježišu, že k tvojej bolesti som prispel aj ja. Aj my manželia a naše rodiny. Aj my sme prispeli a obťažili ťa neľudskou ťarchou. Každý raz, keď sme sa nemilovali, keď sme pripisovali vinu jeden druhému, keď sme neodpúšťali, keď sme sa nezačali mať radi.

A my naďalej pokračujeme v tom, že dáme na našu pýchu, chceme mať stále pravdu, ponižujeme toho, kto je nám blízky, aj toho, čo spojil svoj život s našim životom.
Zabúdame, že ty sám, Ježišu, si nám povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, urobili ste mne.“ Povedal si to presne tak: „Mne“.

Všetci: Otče náš...

Ach, tej matke prežalostnej, zarmútenej a bolestnej, sedmorý meč v duši tkvel.

III. zastavenie:
Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Matúša (11, 28-30)

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“

Ježiš padá. Rany, ťarcha kríža, stúpajúca hrboľatá cesta. A nával ľudí. No nielen preto je tak zničený. Možno je to pre tragédiu, ktorá sa otvára v jeho živote. Nedokážeme už vidieť Boha v Ježišovi, človekovi, ktorý sa javí tak krehký, ktorý sa potkýna a padá.

Ježišu, na tej ceste a medzi všetkými tými ľuďmi čo kričia a hulákajú, pokúšaš sa vstať a naďalej stúpať. Na dne srdca vieš, že toto utrpenie má zmysel, uvedomuješ si, že si na seba vzal ťarchu toľkých našich chýb, zrád a vín.

Ježišu, tvoj pád vzbudzuje v nás bolesť lebo chápeme, že jeho príčinou sme my; možno naša krehkosť, nielen slabosť nášho tela ale celého nášho bytia. Chceli by sme už viac nepadnúť; no potom stačí málo, ťažkosť, pokušenie, nehoda a my sa nimi necháme strhnúť a padáme.

Sľúbili sme, že budeme nasledovať Ježiša, že budeme mať v úcte a starať sa o tých, ktorí sa nám stali blízki. Áno, v skutočnosti ich milujeme, alebo sa nám aspoň zdá, že je to tak. Ak by zomreli, nemálo by sme trpeli. No potom prídu konkrétne situácie každodenného života, a my padáme.

Koľko pádov v našich rodinách!
Koľké rozdelenia, koľké zrady!
A potom rozvody, potraty, odchody!
Ježišu, pomôž nám pochopiť, čo je to láska, nauč nás prosiť o odpustenie!

Všetci: Otče náš...

Ó, jak smutná, doráňaná, bola ona, požehnaná, Matka Syna Božieho.

IV. zastavenie:
Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 25)

„Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.“

Ako stúpa na Kalváriu, Ježiš zbadá svoju matku. Ich pohľady sa stretajú. Chápu sa. Márie vie, kto je jej Syn. Vie, odkiaľ pochádza. Vie, aké je jeho poslanie. Mária vie, že je jeho matka; ale vie aj to, že je jeho dcéra. Vidí ho trpieť, za všetkých ľudí, za tých včera, dnes a navždy. A trpí aj ona.

Zaiste, Ježišu, trpíš aj tým, že takto nechávaš trpieť i svoju matku. No musíš ju zapojiť do tohto tvojho božského a hrozného rozhodnutia. Je to Boží plán pre spásu celého ľudstva.

Pre všetkých mužov a ženy tohto sveta, no zvlášť pre nás, rodiny, Ježišovo stretnutie s
matkou tam na ceste na Kalváriu je veľmi živá a stále aktuálna udalosť. Ježiš sa zriekol svojej matky, aby sme my, každý z nás – aj my manželia – mali matku, ktorá je stále pri nás a vždy ochotná pomôcť nám. Neraz na to, žiaľ, zabúdame. No keď sa nad tým zamyslíme, uvedomujeme si, že v našom rodinnom živote sme sa nespočetne veľa krát obrátili práve na ňu. Aká blízka nám bola v ťažkých chvíľach! Koľko krát sme jej zverili naše deti, prosili sme ju, aby zasiahla pre ich fyzické zdravie a ešte viac, aby ich chránila morálne!

Koľko krát nás Mária vyslyšala, cítili sme ju blízko, aby nás posilňovala svojou materinskou láskou.

Na via crucis, na krížovej ceste každej rodiny je Mária vzorom ticha, ktoré aj keď v srdcervúcej bolesti, rodí nový život.

Všetci: Otče náš...

Jak plakala a trpela svätá Matka keď videla, muky Syna milého.

V. zastavenie:
Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Lukáša (23, 26)

„Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položil naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“

Šimon Cyrenejský asi predstavuje každého z nás, keď nečakane príde nejaká ťažkosť, skúška, choroba, nečakaná ťarcha, kríž neraz veľmi ťažký. Prečo? Prečo práve mne? Prečo práve teraz? Ježiš nás volá aby sme ho nasledovali, hoci nevieme ako a kam.
Najlepšie, čo môžeme urobiť, Ježišu, je kráčať za tebou, spraviť to, čo od nás žiadaš. Toľké rodiny to môžu potvrdiť z vlastnej skúsenosti: nič nepomôže búriť sa, najlepšie je povedať „áno“, lebo ty si Pán neba i zeme.

No nielen preto ti môžeme a chceme povedať „áno“. Ty nás miluješ nekonečnou láskou. Viac ako náš otec, naša matka a súrodenci, viac ako manžel, manželka a deti. Miluješ nás láskou, ktorá vidí do ďaleka, láskou, ktorá ponad všetko, aj ponad naše biedy chce, aby sme boli spasení, šťastní, s
tebou, naveky.

Aj v rodine v tých najťažších chvíľach, keď treba spraviť ťažké rozhodnutie, keď treba aby v našich srdciach prebýval pokoj a boli sme pozorní spoznať čo od nás očakáva Boh, bývame osvietení svetlom, ktoré nám pomáha rozlišovať a niesť náš kríž.

Šimon Cyrenejský nám pripomína aj toľké tváre ľudí, ktorí nám boli blízki vo chvíľach, keď ťažký kríž doľahol na naše plecia alebo na našu rodinu. Pripomína nám tváre toľkých dobrovoľníkov, ktorí sa v mnohých častiach sveta veľkodušne venujú tomu, aby posilňovali a pomáhali tým čo trpia a majú ťažkosti. Učí nás, aby sme, ak treba, dali si pokorne pomôcť a aby sme saj my boli Šimonmi Cyrenejskými pre iných.

Všetci: Otče náš...

Ktože by z nás nezaplakal, keby videl bolesť aká je v jej srdci nevinnom.

VI. zastavenie:
Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku“

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom (4, 6).

„Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo“, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.“

Veronika, jedna zo žien, ktoré sprevádzajú Ježiša a ktorá vytušila, kým on je, ktorá ho miluje a preto trpí, keď ho vidí trpieť. Teraz z blízka pozoruje jeho tvár, tvár, ktorá toľko krát prehovorila k jej duši. Vidí ho znetvoreného, zakrvaveného, aj keď stále tichého a pokorného.

Neodolá. Chce zmierniť jeho utrpenie. Berie ručník a snaží sa zotrieť krv a pot z tejto tváre.

Neraz sme mali v našom živote možnosť osušiť slzy a pot tým, čo trpeli. Možno sme na nemocničnej chodbe pomohli chorému, ktorému dochádzali sily, pomohli sme utečencovi, nezamestnanému, vypočuli sme väzňa. A v snahe pomôcť mu, sme mu utreli jeho tvár - tým, že sme na neho pozerali so súcitom.

A predsa len zriedka si spomenieme, že v každom našom blížnom, ktorý niečo potrebuje sa skrývaš Ty, Boží Syn. Aký iný by bol náš život, keby sme na to pamätali!
Postupne by sme si uvedomovali takúto dôstojnosť každého človeka, žijúceho na tejto zemi.
Každý človek, pekný alebo škaredý, nadaný alebo nie, od prvých okamihov v lone matky alebo už veľmi starý ťa nám predstavuje, Ježišu.
Nielen to. V každom bratovi si Ty sám. Keby sme pozerali na Teba, aký si zničený tam na Kalvárii, pochopili by sme spolu s Veronikou, že v každom človeku môžeme spoznať Teba.

Všetci: Otče náš...

Kto by nebol rozžialený, pozorujúc bolesť ženy, ako trpí so Synom.

VII. zastavenie:
Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z Prvého listu svätého Petra apoštola (2, 24)

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany nás uzdravili.“

Ako kráča úzkou ulicou na Kalváriu, Ježiš druhý krát padá. Vieme si predstaviť jeho fyzickú slabosť, ktorú spôsobila dlhá hrozná noc a mučenie, ktorým ho týrali. Ale asi to nie je len vyčerpanosť a ťarcha kríža na jeho pleciach, prečo padá. Na Ježišovi leží nevýslovná ťarcha, niečo hlboké a intímne, čo cíti pri každom ostrejšom kroku.

Vidíme ťa ako ktoréhokoľvek biedneho človeka, ktorý spravil v živote chybu a teraz musí za ňu platiť. A zdá sa, že už nemáš ani fyzickú, ani morálnu silu čeliť novému dňu. A padáš. Ako sa v tebe vidíme, Ježišu, aj pri tomto ďalšom páde v úplnej vyčerpanosti. No ty aj napriek tomu opäť vstávaš, chceš kráčať ďalej. Pre nás, pre nás všetkých, aby si nám dal odvahu znova vstať. Je tu naša slabosť, ale tvoja láska je väčšia, než naše nedostatky, vždy nás môže prijať a pochopiť.

Naše hriechy, ktorými si sa obťažil, ťa tlačia k zemi. Ale tvoje milosrdenstvo je nekonečne väčšie ako naše slabosti.
Áno, Ježišu, vďaka tebe opäť povstávame.
Pomýlili sme sa. Nechali sme sa premôcť pokušeniami sveta, možno pre ilúzie uspokojenia, možno aby sme počuli, že ešte niekto po nás túži, že niekto hovorí že nás má rád, ba že nás miluje. Vtedy je pre nás ťažké zachovať dokonca aj záväzok, ktorý sme na seba vzali v našej manželskej vernosti. Už nemáme sviežosť a nadšenie ako kedysi. Všetko sa dokola opakuje, každý skutok sa zdá byť ťažký, prichádza chuť zutekať.

Avšak snažíme sa znova vstať, Ježišu, aby sme neupadli do jedného z najväčších pokušení: pokušeniu neveriť, že Tvoja láska môže všetko.

Všetci: Otče náš...

Pre hriech ľudu bezbožného vidí Syna mučeného, jak ho človek zbičoval.

VIII. zastavenie:
Pán Ježiš napomína plačúce ženy

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Lukáša, 23, 27-28)

„Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k ním obrátil a povedal: „Dcéry Jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“

Medzi zástupom, ktorý ho nasleduje, je skupina jeruzalemských žien: poznajú ho. Keď ho vidia v tomto stave, zamiešajú sa medzi zástup a stúpajú ku Kalvárii. Plačú.

Ježiš ich vidí, všíma si ich prejavy súcitu. No i v tomto tragickom okamihu chce zanechať slovo, ktoré prekoná jednoduchý súcit. Ježiš túži, aby v nich, aby v nás nebol len súcit, ale obrátenie, zmena srdca, vďaka ktorej človek uznáva, že sa pomýlil, prosí o odpustenie a začína nový život.

Ježišu, koľko krát z únavy, egoizmu alebo zo strachu zatvárame oči a nechceme vidieť skutočnosť!
Predovšetkým sa nezapájame a neusilujeme sa mať hlbokú a aktívnu účasť na živote a potrebách našich bratov, blízkych či ďalekých.
Žijeme naďalej pohodlne, odsudzujeme zlo i toho, kto ho koná, no nemeníme náš život a neplatíme osobne aby sa veci zmenili, aby sa zlo odstránilo a naplnila sa spravodlivosť.

Často sa okolnosti a situácie nezlepšujú, lebo sme sa my nezapojili, aby sme prispeli k ich zmene. Utiahli sme sa bez toho, že by sme niekomu robili zle, ale aj bez dobra, ktoré by sme mohli a mali vykonať. A niekto možno platí aj kvôli nám, pre náš nezáujem.

Ježišu, daj, nech nás tieto tvoje slová prebudia, nech nám dajú niečo z tej sily, ktorá napĺňa svedkov evanjelia, často aj mučeníkov, otcov, matky alebo deti, ktorí svojou krvou, spojenou s
tvojou, otvorili a otvárajú aj dnes na svete cestu dobra.

Všetci: Otče náš...

Ó, ty Matka, žriedlo lásky, nech prežívam bôľ môj ťažký a nech s tebou nariekam.

IX. zastavenie:
Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Lukáša (22, 28 – 30a)

„Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve.“

Cesta, čo stúpa ku Kalvárii je krátka, ale jeho slabosť nesmierna. Ježiš je na konci so silami tela i ducha. Cíti na sebe nenávisť starších, veľkňazov, zástup, ktorý akoby chcel na neho zložiť potlačený hnev minulého i súčasného útlaku. Akoby chceli zadosťučinenie a tak na Ježišovi dávajú pocítiť svoju moc.

A padáš, Ježišu, padáš po tretí krát. Zdá sa, že už podľahneš. No ty s najväčším úsilím znova vstávaš a pokračuješ v hroznej ceste smerom ku Golgote.
Isto toľkí naši bratia a sestry na celom svete trpia hrozné skúšky za to, že ťa, Ježišu, nasledujú. Spolu s tebou stúpajú ku Kalvárii a s tebou dokonca padajú pod ťarchou prenasledovaní, ktoré už dvetisíc rokov doliehajú na Tvoje telo, ktorým je Cirkev.

Chceme s týmito našimi bratmi a sestrami v srdci obetovať náš život, našu krehkosť, našu biedu, naše malé či veľké každodenné utrpenia. Často žijeme uspatí blahobytom a bez toho, že by sme sa zo všetkých síl snažili povstať a dvíhať ľudstvo. No môžeme povstať, lebo Ježiš našiel silu opäť vstať a pokračovať na svojej ceste.

Aj naše rodiny sú súčasťou tohto roztrhaného odevu, sú spútané blahobytom, ktorý sa stáva cieľom ich života. Naše deti rastú: snažíme s vychovávať ich pre striedmosť, obetu a odriekanie. Snažíme sa dať im spoločensky uznávaný život v oblastiach športu, spoločnosti, rekreácie avšak bez toho, aby sa tieto aktivity stali iba spôsobom ako zaplniť deň a mať čo sa im zažiada.

Preto, Ježišu, potrebujeme počúvať Tvoje slová, ktoré chceme aj dosvedčovať: „Blažení chudobní, blažení tichí, blažení tvorcovia pokoja, blažení tí, čo trpia pre spravodlivosť...“

Všetci: Otče náš...

Nech mi srdce láskou planie ku Kristovi neprestajne, veď on je môj Boh a Pán.

X. zastavenie:
Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 23)

„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora vcelku utkaný.“

Ježiš je v rukách vojakov. Ako každému odsúdencovi, zvliekajú mu šaty, aby ho ponížili, aby bol ničím. Nezáujem, pohŕdanie a nestarostlivosť o dôstojnosť ľudskej osoby sa spájajú so žiadostivosťou, lakomstvom a osobnými záujmami: „Vzali Ježišove šaty“.

Tvoj odev, Ježišu, bol nezošívaný.
To hovorí o starostlivosti, ktorou ťa zahŕňala tvoja matka a tí, čo ťa nasledovali. Teraz si bez odevu, Ježišu, a
zakúšaš nepríjemnosť toho, kto je v rukách ľudí, ktorí nemajú úctu k človeku.

Koľko ľudí trpelo a trpí pre tento nedostatok úcty voči ľudskej osobe a je intimite. Neraz sme možno aj my nemali úctu, ktorá patrí k osobnej dôstojnosti toho, kto je vedľa nás, „privlastňujeme“ si toho, kto je nám blízky, dieťa, manžel, manželka alebo príbuzný, známy alebo neznámy. V mene našej domnelej slobody raníme slobodu druhých: koľká nestarostlivosť, koľká nevšímavosť vo vzťahoch a v spôsoboch, ako sa správame jeden voči druhému!

Ježiš, ktorý sa týmto spôsobom vydáva očiam vtedajšieho sveta a očiam ľudstva v každom čase, nám pripomína veľkosť ľudskej osoby, dôstojnosť, ktorú Boh dal každému mužovi a žene a ktorú by nikto nemal znevažovať, lebo sú utvorení ba Boží obraz. Nám je zverená úloha napomáhať úctu k ľudskej osobe a jej telu. Osobitne nás manželov sa týka úloha spájať tieto dve základné a neoddeliteľné skutočnosti: dôstojnosť a úplné sebadarovanie.

Všetci: Otče náš...

Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač.

XI. zastavenie:
Pána Ježiša pribíjajú na kríž

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 18-19)

„Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo na ňom napísané: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“

Keď došli na miesto, ktoré sa volá „Kalvária“, vojaci ukrižovali Ježiša. Pilát dal napísať: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“, aby sa vysmial a ponížil Židov. No i keď nechtiac, tento nápis potvrdzuje skutočnosť: Ježiš je kráľ, kráľ Kráľovstva, ktoré nemá hranice ani v priestore, ani v čase.

Môžeme si len predstaviť Ježišovu bolesť počas križovania, krutého a najbolestnejšieho. Tu vstupujeme do tajomstva: prečo Boh, ktorý sa z lásky k nám stal človekom, sa nechá pribiť klincami na drevo a vyzdvihnúť od zeme v hrozných kŕčoch, fyzických i duchovných?

Z lásky. Z lásky. Je to zákon lásky, ktorý vedie človeka k tomu, aby dával život za život druhého. Potvrdzujú to tie matky, ktoré čelili smrti, aby porodili svoje dieťa. Alebo tí rodičia, ktorí stratili svoje dieťa vo vojne, pri teroristickom útoku a ktoré sa rozhodnú napriek tomu sa nepomstiť.

Ježišu, na Kalvárii zosobňuješ nás všetkých,
všetkých ľudí včerajška, dneška i zajtrajška.
Na kríži si nás naučil milovať.
Teraz začíname chápať tajomstvo dokonalej radosti o ktorej si hovoril učeníkom pri poslednej večeri.
Musel si zostúpiť z neba, stať sa dieťaťom, potom dospelým a tak trpieť na Kalvárii aby si nám tvojim životom povedal, čo je pravá láska.

Keď sa pozeráme na teba vyzdvihnutého na kríži, aj my ako rodina, manželia, rodičia a deti sa učíme milovať sa a milovať, živiť v nás tú otvorenosť v ktorej človek dáva seba samého a v ktorej vie s uznaním prijímať. Ktorá vie trpieť, ktorá vie premieňať utrpenie na lásku.

Všetci: Otče náš...

Na bolestiach Syna tvojho, za mňa z lásky trpiaceho, nech mám podiel, v srdci plač.

XII. zastavenie:
Pán Ježiš na kríži zomiera

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Matúša (27, 45-46).

„Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthami?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Ježiš visí na kríži. Hodiny úzkosti, hrozné hodiny, hodiny neľudských fyzických bolestí. „Žíznim“, hovorí Ježiš. K ústam mu podávajú špongiu, namočenú v octe.

Zrazu z kríža stúpa výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Rúhanie? Odsúdený kričí slová žalmu? Ako prijať Boha, ktorý kričí, ktorý narieka, ktorý nevie a nechápe? Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a ktorý cíti že zomiera opustený svojim Otcom?

Ježišu, až do tejto miery si sa stal jedným z nás, podobný nám vo všetkom okrem hriechu!
Ty, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, si sa tak veľmi s nami stotožnil, až si zakúšal - ty, ktorý si Svätý – rozpoloženie nás hriešnikov, našu vzdialenosť od Boha, peklo tých, čo sú bez Boha.
Ty si zakúsil temnotu, aby si nám dal svetlo.
Prežil si opustenosť, aby si nám dal jednotu.
Prijal si bolesť, aby si nám zanechal Lásku.
Zakúsil si odvrhnutie, opustenosť a visel si medzi nebom a zemou, aby si nás prijal do Božieho života.

Napĺňa nás tajomstvo, keď z kroka na krok prežívame tvoje utrpenie. Ježišu, ty si si svoju rovnosť s Bohom neponechal žiarlivo pre seba. Stal si sa chudobným, aby si všetkých obohatil.
„Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“.
Ako si to dokázal, Ježišu, že si sa v tej priepasti opustenosti zveril láske Otca, odovzdal sa mu, zomrel v ňom?
Len hľadiac na teba a len s tebou môžeme znášať tragédie, utrpenie nevinných, poníženie, potupy a smrť.
Ježiš prežíva svoju smrť ako dar pre mňa, dar pre nás, pre našu rodinu, pre každý národ, pre celé ľudstvo. V tomto akte lásky sa znova rodí život.

Všetci: Otče náš...

Vidí ako Syn milený dokonáva opustený, dušu Otcu odovzdal.

XIII. zastavenie:
Pána Ježiša skladajú z kríža

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 38)

„Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo.“

Mária vidí zomierať svojho Syna, Božieho i svojho Syna. Vie, že je nevinný, ale vzal na seba ťarchu našej biedy. Matka obetuje Syna, Syn daruje Matku. Jánovi, nám.

Ježiš a Mária, rodina, ktorá na Kalvárii žije a trpí najvyššie odlúčenie. Smrť ich rozdeľuje, alebo aspoň sa zdá, že ich rozdeľuje, matku a syna, spojených súčasne nepredstaviteľným ľudským i božským putom. Z lásky ho dávajú. Obaja sa odovzdávajú do Božej vôle.

Do jazvy, ktorá sa otvorila v Máriinom srdci vstupuje iný syn, ktorý predstavuje celé ľudstvo. A Máriina láska ku každému z nás je predĺžením tej lásky, ktorú mala voči Ježišovi. Áno, lebo v učeníkoch bude vidieť tvár svojho Syna. Preto bude pre nich žiť aby ich povzbudzovala, pomáhala im, viedla ich k tomu, aby spoznali Božiu lásku, aby sa vo svojej slobode obracali na Otca.

Čo hovoria mne, nám, našej rodine táto Matka a tento Syn na Kalvárii? Každý sa môže len s pohnutím pozastaviť pred touto scénou. V srdci cíti, že táto Matka a tento Syn tvoria pre nás jediný dar, neopakovateľný. Veď v nich nachádzame schopnosť rozšíriť si srdcia a otvoriť naše horizonty do univerzálnych rozmerov.

Tam, na Kalvárii, vedľa teba, Ježišu, ktorý si zomrel za nás, naše rodiny prijímajú Boží dar:
Dar lásky, ktorá môže roztvoriť ramená do nekonečna.

Všetci: Otče náš...

Daj, nech s tebou plačem, kvílim, a nech s Kristom spolucítim, kým len tuná budem žiť.

XIV. zastavenie:
Pána Ježiša pochovávajú

V. Klaniame sa ti, Kriste a dobrorečíme ti.
R. Lebo si svojim svätým krížom vykúpil svet.

Z evanjelia podľa Jána (19, 41-42)

„V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a
hrob bol blízko“.

Kalváriu zaplavuje hlboké ticho. Ján vo svojom evanjeliu dosvedčuje, že na Kalvárii sa nachádza záhrada, v ktorej je ešte nepoužitý hrob. Práve doň Ježišovi učeníci uložili jeho telo.
Ten Ježiš, ktorého postupne spoznávali ako Boha, ktorý sa stal človekom je tam, mŕtvola. V nepoznanej samote sa cítia stratení, nevedia čo robiť, ako sa správať. Nezostáva im iné, len sa navzájom potešovať, dodávať si jeden druhému silu, pevne spolu držať. No práve tam v učeníkoch vyzrieva okamih viery, spomienky na to, čo Ježiš povedal a urobil kým bol medzi nimi, a čo vtedy pochopili len čiastočne.
Tam začínajú byť Cirkvou, v očakávaní Vzkriesenia a vyliatia Ducha Svätého. Spolu s nimi tu je Ježišova Matka, ktorú Ježiš zveril Jánovi. Zhromažďujú sa navzájom, s ňou a okolo nej. V očakávaní. V očakávaní, že Pán sa zjaví.
Vieme, že to telo na tretí deň vstalo. Tak Ježiš žije naveky a sprevádza nás, on osobne, na našej pozemskej ceste, uprostred radostí i útrap.
Ježišu, daj aby sme sa navzájom milovali.
Aby sme ťa mali znova medzi nami, každý deň, ako si ty sám prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, aj ja som medzi nimi“.

Všetci: Otče náš...
A keď moje telo skoná, daj nech duša moja spozná život rajskej radosti. Amen.

 

Benedikt XVI. po krížovej ceste v rímskom Koloseu

Vatikán (6. apr. 2012, RV) – Pobožnosť krížovej cesty na Veľký piatok večer o 21.15 hod., ktorej v rímskom Koloseu predsedal pápež Benedikt XVI., bola tohto roku zameraná na rodiny. Zamyslenia k zastaveniam pripravili manželia Danilo a Anna Maria Zanzucchiovci z Hnutia fokoláre, ktorí sú súčasne iniciátormi hnutia „Nové rodiny“. V závere krížovej cesty sa prítomným prihovoril Svätý Otec.

Drahí bratia a sestry,

pripomenuli sme si, v meditácii, modlitbe a spevom, putovanie Ježiša po ceste Kríža: ceste, z ktorej sa nám zdalo, že niet úniku a ktorá naopak zmenila život a históriu človeka, otvorila prechod k “novému nebu a novej zemi” (porov. Zjv 21,1). Špeciálne v tento deň Veľkého piatku Cirkev slávi, s intímnou duchovnou priľnavosťou, spomienku smrti Božieho Syna na kríži a v jeho Kríži vidí strom života, ktorý je plný plodnosti novej nádeje.

Skúsenosť utrpenia poznačuje ľudstvo, poznačuje tiež rodinu; koľko krát sa táto púť stáva namáhavou a ťažkou! Nepochopenia, rozdelenia, starosť o budúcnosť detí, choroby, ťažkosti rôzneho druhu. Potom, v tejto našej dobe sa situácia mnohých rodín sťažila tým, že niet istoty zamestnania a mnohými inými negatívnymi dôsledkami, ktoré vyprovokovala ekonomická kríza. Púť Via Crucis – Krížovej cesty, ktorú sme opätovne prešli v tento večer, je pozvaním pre nás všetkých, špeciálne pre rodiny, ku kontemplovaniu ukrižovaného Krista, aby sme mali silu ísť ďalej aj napriek ťažkostiam. Ježišov kríž je najvyšším znakom Božej lásky ku každému z ľudí, je hojnou odpoveďou na potreby každej osoby, ktorá túži byť milovaná. Keď sme skúšaní, keď musia naše rodiny čeliť bolesti a súženiu, pohliadnime na Kristov kríž: tam nájdeme odvahu pokračovať v putovaní; tam môžeme opakovať so železnou nádejou slová sv. Pavla: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.“ (Rim 8,35.37)

V zármutkoch a ťažkostiach nie sme sami; rodina nie je sama: Ježiš je prítomný so svojou láskou, podopiera ju svojou milosťou a daruje jej energiu, aby mohla ísť ďalej. A je to práve táto Ježišova láska, na ktorú sa máme obrátiť, keď ľudskými zaváhaniami a ťažkosťami riskujeme, že bude zranená jednota nášho života a rodiny. Tajomstvo Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nás povzbudzuje, aby sme putovali s nádejou: obdobie bolesti a skúšky, ak je prežívané s Kristom, s vierou v Neho, už skrýva v sebe svetlo zmŕtvychvstania, nový život vzkrieseného sveta, Veľkú noc každého človeka, ktorý verí v jeho Slovo.

V tom ukrižovanom Mužovi, ktorý je Božím Synom, aj samotná smrť získava nový význam a usmernenie, je vykúpená a premožená, je prechodom k novému životu: „... Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) zverme sa Kristovej Matke. Ona, ktorá sprevádzala svojho Syna na krížovej ceste, Ona, ktorá stála pod Krížom v hodine jeho smrti, Ona, ktorá povzbudila Cirkev pri jej narodení, aby bola živá v Pánovej prítomnosti, kiež dovedie naše srdcia, srdcia všetkých rodín cez široké mysterium passionis – tajomstvo utrpenia k
mysterium paschale – veľkonočnému tajomstvu, k tomu svetlu, ktoré prepukne z Kristovho Zmŕtvychvstania a ukáže nám definitívne víťazstvo lásky, radosti, života nad zlom, bolesťou a smrťou.
Amen.

 

Homília Benedikta XVI. počas vigílnej svätej omše

Vatikán (8. apr. 2012, RV) - V sobotu večer o 21.00 Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra predsedal obradom Veľkonočnej vigílie, pri ktorej udelil krst ôsmim katechumenom, medzi ktorými bola aj Slovenka Dáša Macková. V homílii povedal:

Drahí bratia a sestry!

Veľká noc je sviatkom nového stvorenia. Ježiš vstal z mŕtvych a už viac neumiera. Otvoril bránu k novému životu, v ktorom už niet chorôb ani smrti. Prijal človeka do samotného Boha. „Telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva“, napísal Pavol v Prvom liste Korinťanom (15,50). Cirkevný spisovateľ Tertulián v III. storočí odvážne napísal o Kristovom zmŕtvychvstaní a našom vykúpení: „Dôverujte, telo a krv, vďaka Kristovi ste získali miesto v nebi a v Božom kráľovstve“ (CCL II 994). Človeku sa otvorila nová dimenzia. Stvorenie sa stalo väčším a rozľahlejším. Veľká noc je dňom nového stvorenia, preto Cirkev, namiesto dňa, ktorý mal primát pri prvotnom stvorení, začína dňom nového stvorenia, aby sme sa naučili dobre mu porozumieť. Preto stojí na začiatku liturgie slova tejto Vigílie rozprávanie o stvorení sveta. V tejto súvislosti sú v liturgickom kontexte dnešnej slávnosti osobitne dôležité dve veci. Na prvom mieste je stvorenie, predstavené ako celok, ktorého súčasťou je čas. Sedem dní symbolizuje celok, ktorý sa vyvíja v čase. Sú usporiadané so zreteľom na siedmy deň, deň odpočinku všetkých stvorení kvôli Bohu a kvôli sebe navzájom. Stvorenie je teda nasmerované k jednote medzi Bohom a stvorením; ono existuje, aby bolo priestorom odpovede na nesmiernu Božiu slávu, na stretnutie s láskou a slobodou. Na druhom mieste, Cirkev v rozprávaní o stvorení počúva predovšetkým prvú vetu: „Tu povedal Boh «Buď svetlo!» (Gen 1,3). Rozprávanie o stvorení symbolickým spôsobom, začína stvorením svetla. Slnko a mesiac sú stvorené až na štvrtý deň. Rozprávanie o stvorení ich nazýva zdrojmi svetla, ktoré Boh umiestnil do nebeskej klenby. Takýmto spôsobom im vlastne vedome uberá z božského charakteru, ktorý im pripisovali veľké náboženstvá. Nie, vôbec nie sú bohmi. Sú svetelnými predmetmi, ktoré stvoril jediný Boh. Veď ich predchádza svetlo, skrze ktoré sa odráža Božia sláva v prirodzenosti bytia, čo bolo stvorené.

Čo chce týmto povedať rozprávanie o stvorení? Svetlo umožňuje život. Umožňuje stretnutie. Umožňuje komunikáciu. Umožňuje rozpoznať prístup ku skutočnosti a pravde. Tým, že umožňuje poznávanie, umožňuje slobodu a pokrok. Zlo sa schováva. Svetlo zároveň vyjadruje i dobro, ktorým je jas, a ktoré tento jas vytvára. Je to deň, počas ktorého môžeme konať. Skutočnosť, že Boh stvoril svetlo, znamená, že Boh stvoril svet ako miesto poznávania a pravdy, miesto stretnutia a slobody, ako priestor dobra a lásky. Prvotná matéria je dobrá, samotné bytie je dobré. Zlo nepochádza z bytia, ktoré stvoril Boh, ale existuje na základe odmietnutia. Zlo je „nie“.

Vo Veľkonočné ráno, prvý deň týždňa, Boh znova povedal: „Buď svetlo!“. Predchádzala mu noc na Olivovej hore, zatmenie slnka počas Ježišovho utrpenia a smrti, noc v hrobe. Ale teraz je znova prvý deň – stvorenie začína odznova. „Buď svetlo!“ hovorí Boh „a bolo svetlo“. Ježiš vstáva z hrobu. Život je silnejší ako smrť. Dobro je silnejšie ako zlo. Láska je silnejšia ako nenávisť. Pravda je silnejšia ako lož. Tma predchádzajúcich dní je prežiarená vo chvíli, keď Ježiš vstáva z hrobu a stáva sa on sám pravým Božím svetlom. Toto sa nevzťahuje iba na neho a na tmu tamtých dní. S Ježišovým zmŕtvychvstaním je svetlo znovu stvorené. On nás vťahuje všetkých do seba, do nového života, zmŕtvychvstalého života a víťazí nad každou formou temnoty. On je novým Božím dňom, ktorý je určený pre každého z nás.

Ale ako sa to môže stať? Ako toto všetko môže prísť až k nám takým spôsobom, že neostane iba pri slovách, ale stane sa skutočnosťou, do ktorej sme začlenení? Skrze sviatosť krstu a vyznanie viery postavil Pán most, po ktorom k nám prichádza nový deň. Tomu, kto prijíma krst, Pán hovorí: Fiat lux – buď svetlo. Nový deň, deň nezničiteľného života prichádza aj k nám. Kristus ťa berie za ruku. Odteraz bude pri tebe stáť, a takto vstúpiš do svetla, do pravého života. Preto nazývala Cirkev v minulosti krst „photismos“ – osvietenie.

Prečo? Ozajstnou nebezpečnou tmou pre človeka je skutočnosť, že nevidí kam svet smeruje a odkiaľ pochádza, hoci je obdarovaný schopnosťou vidieť a skúmať materiálne veci, ktorých sa môže dotknúť. Kam smeruje náš život? Čo je dobré a čo je zlé? Temnota o Bohu a temnota v hodnotách je skutočným nebezpečenstvom pre náš život a všeobecne pre svet. Ak Boh a hodnoty, rozdiel medzi dobrom a zlom, ostanú v temnote, potom všetky osvietenia, ktoré dávajú nesmiernu moc, nielen že nie sú pokrokom, ale stávajú sa nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje nás a svet. Dnes dokážeme osvietiť naše mestá tak oslnivo, že už nevidíme hviezdy na nebi. Nie je toto akýmsi obrazom problému toho nášho osvietenia? Materiálnym veciam rozumieme a dokážeme s nimi nepredstaviteľne veľa. Ale to, čo ich presahuje, Boha a dobro, už viac nevieme rozlíšiť. Kvôli tomu máme vieru, ktorá nám ukazuje Božie svetlo, skutočné osvietenie. Ona je vniknutím Božieho svetla do nášho sveta, otvorením našich očí v pravom svetle.

Drahí priatelia, chcel by som nakoniec pridať jednu myšlienku, týkajúcu sa svetla a osvietenia. Na Veľkonočnú vigíliu, v noci nového stvorenia, Cirkev ukazuje tajomstvo svetla prostredníctvom zvláštneho a jednoduchého symbolu: Veľkonočnej sviece – Paškálu. Je to svetlo, ktoré horí v znamení obety. Svieca vydáva svetlo tým, že sa sama stravuje. Tým, že dáva seba, dáva svetlo. Takto nádherným spôsobom predstavuje Veľkonočné tajomstvo Krista, ktorý obetuje seba samého a tak dáva veľké svetlo. Druhá vec, o ktorej môžeme uvažovať je skutočnosť, že svetlom sviece je oheň. Oheň je sila, čo utvára svet, moc, ktorá premieňa. Oheň dáva teplo. Aj tu sa zjavuje Kristovo tajomstvo. Kristus, svetlo, je oheň, je plameň, ktorý spaľuje zlo, premieňajúc tak svet a nás samých. „Kto je blízko pri mne, je blízko ohňa“, znejú Ježišove slová, ktoré nám ponúka Origenes. Tento oheň je zároveň teplom, nie studeným svetlom, ale svetlom v ktorom sa stretávame s teplom a Božou dobrotou.
Exultet, Veľkonočný hymnus, ktorý diakon spieva na začiatku Veľkonočnej liturgie, nám veľmi jemným spôsobom poukazuje ešte jeden aspekt. Pripomína, že vosk je predovšetkým produktom práce včiel. Takto do hry vstupuje celé stvorenie. Vo vosku sa stvorenie stáva nositeľom svetla. Ale podľa Otcov je tu aj implicitný odkaz na Cirkev. Spolupráca živého spoločenstva veriacich v Cirkvi je ako spolupráca včiel. Buduje spoločenstvo svetla. Týmto spôsobom môžeme vo vosku vidieť odkaz na nás samých a naše cirkevné spoločenstvo, ktoré jestvuje preto, aby vo svete mohlo žiariť Kristovo svetlo.

V tejto chvíli prosme Pána, aby nám dal zakúsiť radosť z jeho svetla, a aby sme sa sami stali nositeľmi tohto svetla. Nech prostredníctvom Cirkvi vstúpi do sveta jas Kristovej tváre (porov. LG 1). Amen