Veľké pôstne plátno v našom chráme sa hlási k starodávnej tradícii

pôstne plátno

 Azda najpôvodnejšia tradícia vyjadrujúca súvislosť medzi vonkajším a vnútorným prežívaním pôstu je inštalácia veľkého pôstneho plátna v priestore svätyne. Pôstne plátno pridávalo k pôstu tela aj pôst zraku. Podľa starého cirkevného zvyku, doloženého okolo roku 1000 opátom Aelfrickem z Winchesteru, zahaľovalo pôstne plátno najposvätnejší priestor kostola po celú pôstnu dobu. Nešlo teda len o zakrytie určitého obrazu, výjavu, ale o zakrytie a vizuálne oddelenie Pánovho oltára, kde kňaz slúžil liturgiu od odstatných účastníkov bohoslužby. V západnej liturgii išlo o vytvorenie dočasnej "opony" k tomu, k čomu dnes vo východnej liturgii slúži ikonostas.

Pôstne plátna sa do dnešných dní dochovalo veľmi málo. Neskorostredoveké plátna už však boli bohato vyzdobené ľudovými pedagogicko-katechetickými výjavmi, znázorňujúcimi tzv. biblia pauperum - bibliu chudobných alebo výjavmi Ježišovho ukrižovania. Medzi najslávnejšie patrí pôstne plátno z katedrály v rakúskom Gurku (8,87 x 8,87m s 99 výjavmi) alebo z katedrály vo Freiburgu im Breisgau (centrálna scéna Ukrižovania o rozmeroch 12,25 x 10,0m).

Pôvodné pôstne plátna sa opierali podľa starých výkladov o obraz jeruzalemskej chrámovej opony, ktorá sa roztrhla vo chvíli Ježišovej smrti. Podobne bolo pôste plátno na Veľký piatok s rachotom spustené na podlahu kostola a tak uvoľnilo po 40-tich dňoch pohľad na kňaza pri oltári, ktorý sprítomňoval Kristovu vykupiteľskú obetu.

O túto starodávnu tradíciu sa opiera pôstne plátno aj v kostole sv. Petra z Alkantary v Okoličnom.