Veľkonočné sviatky vo Vatikáne

Francesco urbi pasqua

 Homília pri svätení olejov: Tajomstvo kňazskej radosti

 Vatikán 17. apríla 2014 – Pri slávnostnej Omši svätenia olejov na Zelený štvrtok so začiatkom o 9.30 v Bazilike sv. Petra za koncelebrácie kardinálov, biskupov, kňazov prítomných v Ríme a za hojnej účasti veriaceho ľudu sa Svätý Otec v homílii zameral na tajomstvo kňazskej radosti. Táto radosť podľa jeho slov preniká do hĺbky tak ako pomazanie, je neskaziteľná a prejavuje sa misionárskym zápalom. Ako vysvetlil, kňaz čerpá radosť od Pána, ktorému slúži, a tiež od Božieho ľudu, uprostred ktorého plní svoje poslanie. Pápež František dal za vzor kňazského postoja Pannu Máriu, ktorá bola obdarená radosťou uprostred svojej poníženosti a bola ochotná ísť všade, kde to bolo potrebné, vnímavá na potreby ľudí. Ako povedal, kňazskú radosť sprevádzajú jej „tri sestry“: chudoba, vernosť a poslušnosť. V závere homílie sa Svätý Otec obrátil k Pánu Ježišovi Kristovi s osobitnými prosbami za kňazov v rozličných štádiách svojej služby i za nové povolania. Nasleduje plné znenie homílie:



Drahí bratia v kňazstve! 



V dnešný Zelený štvrtok, keď nás Kristus miloval až do krajnosti (porov. Jn 13,1), pripomíname si šťastlivý deň ustanovenia kňazstva a deň našej kňazskej vysviacky. Pán nás v Kristovi pomazal olejom radosti a toto pomazanie nás pozýva prijať a niesť tento veľký dar: radosť, túto kňazskú radosť. Radosť kňaza je vzácnym dobrodením nielen pre neho, ale pre všetok ľud verný Bohu: ten veriaci ľud, spomedzi ktorého je kňaz povolaný, aby bol pomazaný, a ku ktorému je poslaný udeľovať pomazanie.



Pomazaní olejom radosti, aby pomazávali olejom radosti. Kňazská radosť má svoj prameň v Otcovej láske, a Pán túži, aby radosť tejto lásky «bola v nás» a aby «bola úplná» (Jn 15,11). Páči sa mi uvažovať nad radosťou kontemplovaním Božej Matky: Mária, «matka živého evanjelia, je prameň radosti pre maličkých» (Evangelii gaudium, 288), a verím, že nezveličujeme, keď povieme, že kňaz je osobou veľmi maličkou: nesmierna veľkosť daru, ktorý je nám daný pre službu nás odsúva medzi najmenších z ľudí. Kňaz je najchudobnejším z ľudí, ak ho Kristus neobohacuje svojou chudobou, je najneužitočnejším sluhom, ak ho Ježiš nevolá priateľom, najhlúpejším z ľudí, ak ho Ježiš trpezlivo nevyučuje tak ako Petra, najbezbrannejším z kresťanov, ak ho Dobrý Pastier neposilňuje uprostred stáda. Niet menšieho od kňaza, ktorý je ponechaný iba na svoje vlastné sily. Preto naša modlitba na obranu pred každým úkladom Zlého je modlitbou našej Matky: som kňazom, pretože On dobrotivo zhliadol na moju malosť (porov. Lk 1,48). A počínajúc v tejto malosti prijímame do seba našu radosť. Radosť v našej malosti!



Nachádzam tri podstatné charakteristiky našej kňazskej radosti: je to radosť, ktorá nás robí pomazanými – nie mazanými, okázalými ani domýšľavými –, je to radosť neskaziteľná a je to radosť misionárska, ktorá vyžaruje na všetkých a všetkých priťahuje, počínajúc paradoxne od tých najviac vzdialených.



Radosť, ktorá nás robí pomazanými. To znamená, že prenikla do intimity nášho srdca, usporiadala ho a sviatostne upevnila. Znaky liturgie vysviacky nám hovoria o materinskej túžbe, v ktorej Cirkev odovzdáva a komunikuje všetko, čo nám Pán dal: vkladanie rúk, pomazanie svätou krizmou, oblečenie do posvätného odevu, bezprostrednú účasť na prvej vysviacke... Milosť nás napĺňa a rozlieva sa celostná, prekypujúca a plná v každom kňazovi. Pomazaní až do kostí... a naša radosť, ktorá prýšti zvnútra, je odozvou tohto pomazania.



Radosť, ktorá je neskaziteľná. Celistvosť daru, z ktorej nikto nemôže nič odobrať ani k nej nič pridať, je neutíchajúcim zdrojom radosti: radosti neskaziteľnej, o ktorej Pán prisľúbil, že ju nikto nebude môcť odňať (porov. Jn 16,22). Môže byť uspatá alebo pridusená hriechom alebo ustarostenosťou života, no v hĺbke zostáva nedotknutá ako uhlíky zhoreného pňa pod popolom, a vždy môže byť obnovená. Pavlovo odporúčanie Timotejovi zostáva vždy aktuálne: Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk (porov. 2 Tim 1,6).



Radosť, ktorá je misionárska. S touto treťou charakteristikou sa chcem osobitne podeliť a ju zdôrazniť: radosť kňaza stojí v dôvernom vzťahu so svätým ľudom verným Bohu, pretože ide o radosť v najplnšom zmysle misionársku. Pomazanie sleduje cieľ pomazávať svätý ľud verný Bohu: krstiť, birmovať, uzdravovať a zasväcovať, požehnávať, utešovať a evanjelizovať.



A pretože ide o radosť, ktorá prúdi iba vtedy, keď je pastier uprostred svojho stáda – a to aj v tichu modlitby: pastier, ktorý adoruje Otca, nachádza sa uprostred svojich ovečiek –, je to radosť udržiavaná samotným týmto stádom. Aj vo chvíľach smútku, keď sa všetko zdá byť zastreté a zvádza nás závrat z izolovanosti, v tých apatických a otupných chvíľach, ktoré na nás neraz v kňazskom živote doľahnú – a ktorými som aj ja prešiel – dokonca i v týchto chvíľach je Boží ľud schopný udržiavať radosť, je schopný ťa chrániť, objať ťa, pomôcť ti otvoriť srdce a nanovo objaviť radosť. 



Radosť je uchovávaná stádom a chránená tiež troma sestrami, ktoré ju obklopujú, chránia a obraňujú: sestrou chudobou, sestrou vernosťou a sestrou poslušnosťou.



Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru chudobu. Kňaz je chudobný na radosť čisto ľudskú: mnohého sa vzdal! A pretože je chudobný, on, ktorý dáva mnoho ostatným, musí svoju radosť prijímať od Pána a od verného Božieho ľudu. Nemusí si ju sám zaobstarávať. Vieme, že naši ľudia sú veľmi štedrí v prejavoch vďačnosti voči kňazom aj za najmenšie gestá požehnania a zvlášť za sviatosti. Hovoriac o kríze kňazskej identity mnohí zabúdajú, že identita predpokladá prináležitosť. Niet identity – a teda ani radosti zo života – bez aktívnej a záväznej prináležitosti k Božiemu ľudu

(porov. Evangelii gaudium, 268). Kňaz, ktorý sa usiluje nájsť svoju kňazskú identitu introspektívnym skúmaním vlastného vnútra, asi nenájde iné, než signály, ktoré hovoria „vyjdi“: vyjdi zo seba, vyjdi a hľadaj Boha v adorácii, vyjdi a daj svojim ľuďom, čo ti bolo zverené, a tvoji ľudia sa postarajú o to, aby si zakúsil a ocenil, kto si, ako sa voláš, aká je tvoja totožnosť, a umožnia ti tešiť sa z toho stonásobku, ktorý Pán sľúbil svojim služobníkom. Ak zo seba nevyjdeš, olej sa stáva zatuchnutým a pomazanie nemôže prinášať ovocie. Vyjdenie zo seba si vyžaduje zrieknuť sa seba samého, čoho súčasťou je chudoba.



Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru vernosťNie natoľko v zmysle, že by sme všetci boli ‚bez poškvrny‘ – kiež by s Božou milosťou takými boli! –, ale keďže sme hriešnici, je to skôr v zmysle stále novej vernosti jedinej Neveste, Cirkvi. Tu je kľúč k plodnosti. Duchovné deti, ktoré Pán dáva každému kňazovi, tie, ktoré pokrstil, rodiny, ktoré požehnal a pomohol im napredovať, chorí, ktorých povzbudzuje, mladí, ktorých sprevádza cez katechézu a formáciu, chudobní, ktorým pomáha, sú tou „Nevestou“, ktorú má to šťastie považovať za svoju vyvolenú a jedinú lásku a byť jej vždy nanovo verný. Je to živá cirkev, s menom a priezviskom, o ktorú sa kňaz stará vo svojej farnosti alebo v poslaní, ktoré mu je zverené. Ona mu dáva radosť, keď jej je verný, keď robí všetko, čo má robiť, a zanecháva všetko, čo má zanechať, aby zostal uprostred oviec, ktoré mu Pán zveril slovami: «Pas moje ovce» (Jn 21,16.17).



Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru poslušnosť. Poslušnosť Cirkvi v hierarchii, ktorá znamená, takpovediac, nielen vonkajší rozmer poslušnosti: farnosť, do ktorej som poslaný, potrebné oprávnenia pre ministérium, osobitné poverenie..., ale tiež spojenie s Bohom Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo. Znamená to však aj poslušnosť Cirkvi v službe: disponibilitu a pripravenosť slúžiť všetkým, vždy a čo najlepšie, podľa vzoru ochoty Panny Márie („Nostra Signora della prontezza“, porov. Lk 1,39: meta spoudes), ktorá sa ponáhľa poslúžiť svojej príbuznej a je pozorná na potreby kuchyne v Káne, kde chýba víno. Disponibilita kňaza robí z Cirkvi dom s otvorenými dverami, útočisko pre hriešnikov, rodinný krb pre tých, ktorí žijú na ulici, ozdravovňu pre chorých, tábor pre mládež, katechetickú miestnosť pre prvoprijímajúce deti... Kde má Boží ľud nejakú túžbu alebo potrebu, tam je kňaz, ktorý dokáže počúvať (ob-audire) a cíti mandát Kristovej lásky, ktorý ho posiela milosrdne prichádzať na pomoc týmto potrebám alebo podporovať tie dobré túžby kreatívnou láskou.



Ten, kto je povolaný, nech vie, že existuje v tomto svete skutočná a plná radosť: radosť byť vybraný spomedzi ľudu, ktorý dotyčný miluje, aby bol k nemu poslaný ako rozdávateľ darov a útechy pochádzajúcich od Ježiša, jediného Dobrého Pastiera, ktorý plný hlbokého súcitu voči všetkým maličkým a odstrčeným tejto zeme, unaveným a skleslým ako ovce bez pastiera, chcel zapojiť mnohých do svojej služby, aby on sám zostal a pracoval v osobe svojich kňazov pre dobro svojho ľudu.



V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal mnohým mladým objaviť tú zapálenosť srdca, ktorá vzápätí roznecuje radosť, len čo človek šťastlivo naberie odvahu k pohotovej odpovedi na jeho volanie.



V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby udržiaval radostnú iskru v očiach novo vysvätených, ktorí idú, aby sa stali pokrmom pre svet, aby sa nechali stravovať uprostred verného Božieho ľudu, ktorí majú radosť z prípravy prvej homílie, prvej omše, prvého krstu, prvej spovede... Je to radosť môcť sa s úžasom po prvýkrát ako pomazaní deliť s pokladom evanjelia, a cítiť, že veriaci ľud ti vracia pomazanie iným spôsobom: svojimi požiadavkami, skláňajúc hlavu na požehnanie, stiskom ruky, predstavujúc svoje deti, pozývajúc k svojim chorým... Zachovaj, Pane, vo svojich mladých kňazoch tú počiatočnú radosť, aby všetko robili ako nové, radosť z vynakladania vlastného života pre teba.



V tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby upevňoval kňazskú radosť tých, ktorí majú za sebou už viac rokov služby. Tú radosť, ktorá bez toho, aby zmizla z očí, spočíva na pleciach tých, ktorí nesú ťarchu tejto služby, kňazov, ktorým sa už pri práci zvýšil pulz, zbierajú svoje sily a obnovujú si výstroj: ‚naberajú nový dych‘, ako hovoria športovci. Nech Pán zachováva hĺbku a múdrosť zrelej radosti vyzretých kňazov. Aby sa dokázali modliť ako Nehemiáš: Radosť z Pána je moja sila (porov. Neh 8,10).



Napokon v tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal zažiariť radosti kňazov starých, zdravých či chorých. Je to radosť z kríža, ktorá sa šíri z poznania, že máme neporušiteľný poklad v hlinenej nádobe, ktorá sa rozpadá. Aby sa vedeli dobre cítiť na akomkoľvek mieste, cítiac v pominuteľnosti času chuť večnosti (Guardini). Aby pociťovali radosť z odovzdávania pochodne, radosť vidieť, ako rastú ich detné deti a s úsmevom a tichým pokojom mohli zamávať v ústrety prísľubom, v tej nádeji, ktorá nesklame.




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/17/hom%C3%ADlia_pri_sv%C3%A4ten%C3%AD_olejov:_tajomstvo_k%C5%88azskej_radosti/slo-791830
Vatikánskeho rozhlasu 

 

 

Svätý Otec slávil pamiatku Pánovej večere v kruhu chorých

 Vatikán 18. apríla - Svätý Otec František slávil na Zelený štvrtok vo večerných hodinách svätú omšu na pamiatku Pánovej večere v rehabilitačnom zariadení pre telesne postihnutých. Centrum „Santa Maria della Provvidenza“ patrí Nadácii dona Carla Gnocchiho. Tu spolu s pápežom Františkom koncelebrovali predseda nadácie Mons. Angelo Bazzari a kaplán centra don Pasquale Schiavulli. Na eucharistickej slávnosti boli prítomní pacienti, ich rodinní príslušníci, dobrovoľníci, zamestnanci oboch centier Ríma, Santa Maria della Pace a Santa Maria della Providenza. K nim sa pripojili aj delegácie zo všetkých ostatných 27 centier nadácie v Taliansku. Liturgiu sprevádzali spevom pacienti a dobrovoľníci zariadenia. Po čítaniach z Knihy Exodus (Ex 12,1-8.11-14) a z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom (1 Kor 11,23-26) nasledoval úryvok z Jánovho evanjelia (Jn 13,1-15) a homília Svätého Otca. Sústredil sa v nej na našu vzájomnú službu inšpirovanú láskou, ako na dedičstvo, ktoré nám zanechal Ježiš:



Počuli sme, čo Ježiš urobil pri poslednej večeri. Bolo to gesto na rozlúčku. Je to ako dedičstvo, ktoré nám zanecháva. On je Boh a stal sa sluhom, naším služobníkom. Toto je to dedičstvo: aj vy si máte navzájom slúžiť. On kráčal touto cestou z lásky: aj vy sa máte navzájom milovať a byť si služobníkmi, a to v láske. Toto je dedičstvo, ktoré nám zanecháva Ježiš. Robí gesto umývania nôh, symbolické gesto. Robievali to otroci, sluhovia pozvaným hosťom, ľuďom, ktorí prichádzali k obedu, k večeri, pretože v tom čase boli cesty iba samá hlina a keď sa vošlo do domu, bolo nevyhnutné umyť si nohy. Ježiš urobil toto gesto, prácu otroka, sluhu. A toto zanecháva ako dedičstvo medzi nami. My jedni druhým máme byť služobníkmi. Preto Cirkev v dnešný deň, keď slávi pamiatku poslednej večere, keď Ježiš ustanovil Eucharistiu, robí aj obrad umývania nôh, ktorý nám pripomína, že aj my máme byť služobníkmi jedni druhým. Teraz ja urobím toto gesto, ale my všetci v našom srdci myslime na druhých a myslime aj na to, ako môžeme lepšie slúžiť druhým ľuďom. Pretože tak to chcel od nás Ježiš.



Počas obradu umývania nôh Svätý Otec umyl nohy klientom centier nadácie bl. dona Gnocchiho. Vo svojej krehkosti a utrpení symbolizovali nevyhnutnú potrebu blízkosti kresťanského spoločenstva, ktoré je pozvané poznať v nich trpiaceho Krista a venovať mu svoju pozornosť, solidaritu a lásku. Išlo o dvanásť osôb s postihnutím trvalým či prechodným, charakteru ortopedického, neurologického a onkologického, vo veku od 16 do 86 rokov, podľa pôvodu Taliani i cudzinci, jeden z nich moslimského vierovyznania.



V závere eucharistickej slávnosti sa Svätému Otcovi za tento jeho prejav blízkosti voči trpiacim poďakoval predseda Nadácie dona Gnocchiho Mons. Angelo Bazzari, ktorý v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas povedal: „Tento dar je určite nežným pohladením pápeža svetu utrpenia, svetu obývanému tými najkrehkejšími a najzraniteľnejšími. Gesto, ktoré chce istotne zasiať nádej, aby sa potom stalo vzorom pre napodobňovanie, bolo kompasom pre orientáciu v nadväznosti nielen na nášho zakladateľa, ale na celé dielo počas tých viac ako 60 rokov života nadácie.“




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/18/sv%C3%A4t%C3%BD_otec_sl%C3%A1vil_pamiatku_p%C3%A1novej_ve%C4%8Dere_v_kruhu_chor%C3%BDch/slo-791855
Vatikánskeho rozhlasu 

 

 

Krížová cesta v Koloseu: Pred Kristovým krížom sa cítime byť deťmi, nie vecami

 Vatikán 19. apríla 2014 - Na včerajšej veľkopiatkovej pobožnosti krížovej cesty v rímskom Koloseu spolu so Svätým Otcom sa zúčastnilo vyše 40-tisíc veriacich. Celý obrad bol už tradične prenášaný televíziou do celého sveta a v blízkosti Kolosea ho bolo možné sledovať aj na štyroch veľkoplošných obrazovkách. Meditácie k jednotlivým zastaveniam mali tento rok výrazný sociálny rozmer, s poukazom na tragické dopady hriechu na jednotlivcov i spoločnosť, ktoré si aj v dnešnej dobe odnášajú najmä chudobní a zraniteľní. Autor zamyslení, arcibiskup juhotalianskej diecézy Campobasso-Boiano Mons. Giancarlo Bregantini, čerpal z osobných skúseností zo služby vo väzniciach a nemocniciach a z poznania reality regiónov sužovaných prítomnosťou mafie. Pri 14 zastaveniach sa okrem vikára Rímskej diecézy kardinála Agostina Valliniho vystriedali v nesení kríža osoby z rôznych stavov, generácií a spoločenského postavenia: robotník, podnikateľ, prisťahovalci, ženy z resocializačnej komunity, bezdomovci, mladé rodiny s deťmi, dvojica väzňov spolu s ich kaplánom, vozíčkarka sprevádzaná členkou dobrovoľníckeho združenia, starší manželský pár, rehoľné sestry. Pri dvanástom zastavení, počas ktorého zazneli meditácie o siedmich slovách Spasiteľa na kríži, niesla procesiový kríž dvojica františkánov z Kustódie Svätej zeme.



Svätý Otec, ktorý krížovú cestu sledoval mlčky v hlbokom sústredení, predniesol na záver krátke zamyslenie, v ktorom citoval gréckeho cirkevného otca zo 4. storočia, sv. Gregora z Nazianzu. Pápež František sa prihovoril týmito slovami: 



„Boh položil na Ježišov kríž celú váhu našich hriechov, všetky nespravodlivosti spáchané každým Kainom proti svojmu bratovi, celú trpkosť Judášovej a Petrovej zrady, všetku márnomyseľnosť mocnárov, všetku aroganciu falošných priateľov. Bol to kríž ťažký ako noc tých, ktorí sú opustení, ťažký ako smrť drahej osoby, ťažký, pretože obsahuje celú ohyzdnosť zla. Predsa však, je to aj kríž slávnostný, ako úsvit v dlhej noci, pretože predstavuje celú Božiu lásku, ktorá je väčšia než naše neprávosti a naše zrady. Na kríži vidíme obludnosť človeka, keď sa nechá viesť zlom, no vidíme tu aj nesmiernosť Božieho milosrdenstva, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov, ale podľa svojho milosrdenstva. 



Stojac pred Kristovým krížom vidíme, a to priam na dotyk rúk, ako sme nekonečne milovaní. Pred Kristovým krížom sa cítime byť „deťmi“, a nie „vecami“ či „predmetmi“, ako hovorieval sv. Gregor Nazianzský, keď sa obracal na Krista touto modlitbou: «Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Narodil som sa a cítim, ako sa tratím. Jem, spím, odpočívam a kráčam, padám do choroby a uzdravujem sa. Dorážajú na mňa nespočetné vášne a súženia, užívam si slnko a úrodu zeme. Potom zomieram a telo sa stáva prachom ako telo zvierat, ktoré nemajú hriechy. Ale ja, čože mám navyše oproti nim? Nič, ak nie Boha. Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Ó, náš Ježiš, veď nás od kríža ku vzkrieseniu a nauč nás, že zlo nebude mať posledné slovo, ale láska, milosrdenstvo a odpustenie. Ó, Kriste, pomôž nám znovu zvolať: Včera som bol s Kristom ukrižovaný, dnes som s ním oslávený. Včera som s ním zomrel, dnes som s ním živý. Včera som bol s ním pochovaný, dnes som s ním vzkriesený!»



Napokon, všetci spoločne, spomeňme si na chorých, spomeňme si na všetkých opustených pod ťarchou kríža, aby našli v skúške kríža silu nádeje, nádeje vzkriesenia a Božej lásky.“ 



Na záver Svätý Otec udelil všetkým svoje apoštolské požehnanie. 




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/19/kr%C3%AD%C5%BEov%C3%A1_cesta_v_koloseu:_pred_kristov%C3%BDm_kr%C3%AD%C5%BEom_sa_c%C3%ADtime_by%C5%A5_de%C5%A5mi,/slo-792255
Vatikánskeho rozhlasu
 

 

 

Pápež František pri veľkonočnej vigílii: „Kde je moja Galilea?“

 Svätý Otec František v sobotu 19. apríla 2014 predsedal veľkonočnej vigílii v Bazilike sv. Petra, pri ktorej udelil krst desiatim katechumenom. V homílii sa zameral na Ježišove slová z Matúšovho evanjelia, ktorými vzkriesený Pán odkazuje učeníkom, aby sa vrátili do Galiley, kde sa s ním opäť stretnú. Ako vysvetlil, „ísť do Galiley“ znamená vrátiť sa na miesto svojho prvého stretnutia s Pánom, oživiť v sebe celý príbeh svojej viery, znovuobjaviť svoj krst ako živý prameň a načerpať tak novú energiu pre kresťanský život: „Je to návrat k prvotnej láske, aby sme prijali oheň, ktorý Ježiš zapálil vo svete, a aby sme ho priniesli všetkým, až po samý kraj zeme.“



Nasleduje plné znenie homílie:



„Evanjelium o vzkriesení Ježiša Krista začína cestou žien k hrobu na úsvite dňa po sobote. Idú k hrobu uctiť si Pánovo telo, ale nájdu ho otvorený a prázdny. Mocný anjel im povie: «Nebojte sa!» (Mt 28,5) a prikáže im, aby išli zaniesť učeníkom správu: «Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley» (v. 7). Ženy sa ihneď vydajú na cestu a sám Ježiš im ide v ústrety a povie im: «Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia» (v. 10).



Po smrti Majstra sa učeníci rozpŕchli; ich viera bola rozbitá na kúsky, zdalo sa, že je všetkému koniec, istoty padli, nádeje vyhasli. Ale teraz tá správa žien, aj keď neuveriteľná, prichádza ako lúč svetla do tmy. Správa sa šíri: Ježiš vstal ako povedal... A tiež príkaz, aby išli do Galiley; dvakrát ho ženy počuli, najprv od anjela, a potom od samého Ježiša: «Nech idú do Galiley, tam ma uvidia.»



Galilea je miesto prvého povolania, kde sa to všetko začalo! Treba sa vrátiť tam, vrátiť sa na miesto prvého povolania. Ježiš kráčal po brehu jazera, keď rybári spúšťali siete. Povolal ich a oni všetko zanechali a išli za ním (porov. Mt 4,18-22). Vrátiť sa do Galiley znamená pripomenúť si všetko, počnúc krížom až po víťazstvo. Pripomenúť si všetko – kázanie, zázraky, novú komunitu, oduševnenia a úteky, až po zradu. Pripomenúť si všetko počnúc od konca, ktorý je novým začiatkom, od tohto najvyššieho skutku lásky. 



Aj každý z nás má takú ‚Galileu‘ na začiatku svojej cesty s Ježišom. ‚Ísť do Galiley’ znamená niečo pekné, znamená to pre nás znovuobjavenie krstu ako živého prameňa, načerpanie novej energie pre korene našej viery a nášho kresťanského života. Vrátiť sa do Galiley znamená v prvom rade vrátiť sa tam, na to žiarivé miesto, kde sa ma na začiatku mojej cesty dotkla Božia milosť. Práve od tejto iskry môžem zapáliť oheň pre dnešok, pre každý deň, a priniesť teplo a svetlo svojim bratom a sestrám. Od tejto iskry sa zapáli pokorná radosť, radosť, ktorá nie je zraňovaná bolesťou a zúfalstvom, radosť dobrá a tichá.



V živote kresťana existuje po krste aj iná, viac bytostná Galilea: skúsenosť osobného stretnutia s Ježišom Kristom, ktorý ma povolal, aby som ho nasledoval a mal účasť na jeho poslaní. V tomto zmysle vrátiť sa do Galiley znamená uchovávať si v srdci živú spomienku na toto povolanie, keď Ježiš vstúpil na moju cestu, milosrdne sa na mňa pozrel a požiadal ma, aby som ho nasledoval; obnoviť si spomienku na tú chvíľu, kedy sa jeho oči stretli s mojimi, na okamih, keď mi dal pocítiť, že ma miluje.



Dnes, v túto noc, sa môže každý z nás sám seba opýtať: čo je tou mojou Galileou? Kde je tá moja Galilea? Mám ju v pamäti? Zabudol som na ňu? Kráčal som cestami a chodníkmi, na ktorých som na ňu zabudol. Pane, pomôž mi. Povedz mi, ktorá je to tá moja Galilea. Vieš, že sa tam chcem vrátiť, aby som sa stretol s tebou a nechal sa objať tvojím milosrdenstvom.



Evanjelium Veľkej noci je jednoznačné: musíme sa tam vrátiť, aby sme videli vzkrieseného Ježiša a stali sa svedkami jeho vzkriesenia. Nie je to krok dozadu, nie je to nostalgia. Je to návrat k prvotnej láske, aby sme prijali oheň, ktorý Ježiš zapálil vo svete, a aby sme ho priniesli všetkým, až po samý kraj zeme. 



«Galilea pohanov» (Mt 4,15, Iz 8,23): horizont Vzkrieseného, horizont Cirkvi; mocná túžba po stretnutí... Vydajme sa na cestu!“




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/20/p%C3%A1pe%C5%BE_franti%C5%A1ek_pri_ve%C4%BEkono%C4%8Dnej_vig%C3%ADlii:_%E2%80%9Ekde_je_moja_galilea%E2%80%9C/slo-792449
Vatikánskeho rozhlasu 

 

Urbi et orbi: Pápež František vyprosoval pokoj celému svetu

 Vatikán 20. apríla 2014 - Na Námestí sv. Petra bohato vyzdobenom kvetmi začal Svätý Otec slávenie Eucharistie Veľkončnej nedele obradom pokropenia vodou posvätenou počas vigílie. Slávnostným prednesom po latinsky a grécky zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána o tom, ako sa apoštoli Peter a Ján vidiac prázdny hrob presvedčili o Ježišovom vzkriesní. Účastníci bohoslužby, ktorí zaplnili priestor od baziliky až po ulicu Via della Conciliazione, sa potom započúvali do liturgického byzantského spevu Stichiry Paschy, ktorý je vo východnom obrade súčasťou Veľkonočnej utierne. Po Kréde nasledovali spoločné modlitby v jazykoch hindi, po francúzsky, čínsky, nemecky a kórejsky. Po skončení svätej omše pápež František nasadol do bieleho džípu, aby pozdravil veriacich na námestí. Potom sa presunul na loggiu Vatikánskej baziliky, odkiaľ predniesol veľkonočné posolstvo Mestu a svetu. Prinášame ho v plnom znení:





Posolstvo Svätého Otca Urbi et orbi


«Christus surrexit, venite et videte!» (Kristus vstal z mŕtvych, poďte a pozrite!)



Drahí bratia a sestry, požehnané a sväté Veľkonočné sviatky!



V Cirkvi, rozšírenej po celom svete, opäť zaznieva zvesť anjela ženám: «Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Nieto ho tu, lebo vstal..., poďte, pozrite si miesto, kde ležal.» (Mt 28, 5-6). Nebojte sa! Pán vstal z mŕtvych! 

Toto je vrchol evanjelia, toto je tá výnimočná radostná zvesť: ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych! Táto udalosť je základom našej viery a našej nádeje. Keby Kristus nevstal z mŕtvych, kresťanstvo by stratilo svoju hodnotu; celé poslanie Cirkvi by vyčerpalo svoj podnet, pretože odtiaľto vyšlo a vždy vychádza. Posolstvo, ktoré kresťania prinášajú svetu, je, že Ježiš, vtelená Láska, zomrel na kríži pre naše hriechy, ale Boh Otec ho vzkriesil a urobil ho Pánom nad životom a smrťou. V Ježišovi láska zvíťazila nad nenávisťou, milosrdenstvo nad hriechom, dobro nad zlom, pravda nad lžou, život nad smrťou.

Preto všetkým hovoríme: „Poďte a pozrite sa!“ V každej ľudskej situácii poznačenej krehkosťou, hriechom a smrťou, je dobrá zvesť nielen slovom, ale svedectvom nezištnej a vernej lásky; znamená vyjsť zo seba a ísť naproti inému; byť nablízku tomu, kto je zranený životom; deliť sa s tým, komu chýba najpotrebnejšie; zostať po boku chorého, starého či vyradeného... „Poďte a pozrite sa!“ Láska je mocnejšia, Láska dáva život, Láska dáva vykvitnúť nádeji na púšti.



S touto radostnou istotou v srdci sa dnes obraciame k tebe, zmŕtvychvstalý Pane. Nauč nás hľadať ťa, aby sme ťa všetci mohli stretnúť, aby sme vedeli, že máme Otca a nie sme sirotami, že ťa môžeme milovať a klaňať sa ti. 

Pomôž nám odstrániť ranu hladu, prehlbovanú konfliktami a mnohými plytvaniami, ktorých častými spoluvinníkmi sme aj my. Urob nás schopnými chrániť bezbranných, najmä deti, ženy a starších, ktorí sú predmetom využívania a odvrhnutia. Daj, aby sme dokázali vyliečiť bratov a sestry, zasiahnutých epidémiou eboly v Guinei Conakry, Sierra Leone a Libérii, a postihnutých mnohými inými chorobami, ktoré sa šíria z dôvodov nedbalosti a extrémnej chudoby. Poteš tých, ktorí dnes nemôžu sláviť Veľkú noc so svojimi drahými, nakoľko boli nespravodlivo odtrhnutí od svojich blízkych; mnohých kňazov i laikov, ktorí boli v mnohých častiach sveta unesení. Poteš tých, ktorí zanechali svoju vlasť ako migranti za nádejou na lepšiu budúcnosť, za dôstojným životom a nezriedka i za slobodou vyznávania vlastnej viery.



Prosíme ťa, oslávený Ježišu, aby prestala každá vojna, každá nevraživosť, veľká či malá, dávna či nedávna. Prosíme ťa zvlášť za Sýriu, milovanú Sýriu, aby tí, čo trpia následkami konfliktu, mohli dostať potrebnú humanitárnu pomoc a aby strany zainteresované v konflikte viac nepoužívali silu na zasievanie smrti, najmä voči bezbrannému obyvateľstvu, ale aby mali odvahu vyjednať tak dlho očakávaný pokoj.

Oslávený Ježišu, prosíme ťa, poteš obete bratovražedného násilia v Iraku a podpor nádej plynúcu z obnovenia rokovaní medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Prosíme ťa, aby skončili rozbroje v Stredoafrickej republike a aby sa zastavili kruté teroristické atentáty v oblastiach Nigérie a násilnosti v Južnom Sudáne. Prosíme ťa, aby sa všetky úmysly vo Venezuele obrátili k zmiereniu a bratskej svornosti.

Pre tvoje zmŕtvychvstanie, ktoré tento rok slávime spoločne s cirkvami, ktoré sa riadia juliánskym kalendárom, ťa prosíme, aby si osvietil a inšpiroval snahy o upokojenie na Ukrajine, aby všetky zainteresované strany, za podpory medzinárodného spoločenstva, podnikli každé možné úsilie na zabránenie násiliu a pre vytvorenie budúcnosti krajiny v duchu jednoty a dialógu, aby ako bratia mohli dnes volať „Christos voskres!“


Za všetky národy zeme ťa, Pane, prosíme: Ty si zvíťazil nad smrťou, daruj nám svoj život, daruj nám svoj pokoj! «Christus surrexit, venite et videte!» (Kristus vstal z mŕtvych! Poďte a pozrite!)



Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!





***



Po posolstve Svätého Otca kardinál-diakon Jean-Luis Tauran uviedol slávnostné požehnanie Svätého Otca určené všetkým prítomným i tým, ktorí boli v spojení prostredníctvom médií. Potom pápež František so štólou na pleciach udelil všetkým veriacim požehnanie Urbi et orbi, spojené so získaním úplných odpustkov. Na záver pápež poďakoval za kvetinovú výzdobu pochádzajúcu z Holandska a rozlúčil sa želaním dobrej chuti k obedu. Slávnosť Veľkonočnej nedele vo Vatikáne ukončili zvuky vatikánskej hymny v podaní dychového orchestra a pochod Švajčiarskej gardy a Vatikánskeho žandárstva vo sviatočných uniformách.



Zajtra, vo Veľkonočný pondelok, sa Svätý Otec napoludnie pomodlí z okna Apoštolského paláca spolu s veriacimi na Svätopeterskom námestí mariánsku modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná.




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/20/urbi_et_orbi:_p%C3%A1pe%C5%BE_franti%C5%A1ek_vyprosoval_pokoj_cel%C3%A9mu_svetu/slo-792496
Vatikánskeho rozhlasu 

 

 

Pápež František: Premýšľajme o Máriinej veľkonočnej radosti

 Vo Veľkonočný pondelok 21. apríla napoludnie sa Svätý Otec pomodlil s veriacimi modlitbu Raduj sa, nebies KráľovnáPri tejto príležitosti zdôraznil prítomnosť vzkrieseného Krista v Cirkvi. On je medzi nami dnes, tu a teraz. Pápež František opätovne vyzval veriacich k nadobúdaniu osobnej skúsenosti s Ježišom cez meditatívne čítanie evanjelia. Nasleduje jeho príhovor v plnom znení:



„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Požehnanú Veľkú noc! «Cristós anésti! – Alethós anésti!», „Kristus vstal z mŕtvych! – Naozaj vstal!“ Je medzi nami tu na námestí! Počas celého tohto týždňa si budeme navzájom priať k Veľkej noci, akoby to bol jediný deň. Je to veľký deň, ktorý učinil Pán. Dominantným pocitom, ktorý prežaruje evanjeliové príbehy o vzkriesení, je radosť plná úžasu, veľkého úžasu! Radosť, ktorá prichádza zvnútra! A v liturgii nanovo prežívame duševné pohnutie učeníkov po správe, ktorú priniesli ženy: Ježiš vstal z mŕtvych! Videli sme ho!



Dovoľme, aby táto skúsenosť, vtlačená do evanjelia, bola vtlačená aj do našich sŕdc a aby sálala z nášho života. Dovoľme, aby radostný úžas Veľkonočnej nedele zažiaril v myšlienkach, pohľadoch, postojoch, gestách a slovách... Kiež by sme tak žiarili! Ale to nie je nejaký make-up! Pochádza to z vnútra, zo srdca ponoreného v zdroji tejto radosti, ako bolo srdce Márie Magdalény, ktorá oplakávala stratu svojho Pána a nemohla uveriť svojim očiam, keď ho videla živého. Kto toto zažije, stane sa svedkom vzkriesenia, pretože v istom zmysle aj on sám ožil, on sám vstal z mŕtvych. Preto je schopný priniesť ‚lúč‘ svetla vzkrieseného Pána do rôznych situácií: do tých šťastných, ktoré sa stanú ešte krajšími a oslobodenými od sebectva; do tých bolestných, do ktorých prináša pokoj a nádej.



Tento týždeň bude dobré zobrať si knihu evanjelií a čítať si tie kapitoly, ktoré hovoria o vzkriesení Ježiša Krista. Veľmi nám to osoží! Vziať tú knihu do rúk, vyhľadať dané kapitoly a prečítať si to. Počas tohto týždňa nám tiež osoží premýšľať o radosti Panny Márie, Ježišovej Matky. Ako jej bolesť bola intímna a veľmi zasiahla jej dušu, tak aj jej radosť bola tak intímna a hlboká, že aj učeníci mohli z nej čerpať. Prechádzajúc skúsenosťou smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna, vnímanými pohľadom viery ako najvyšší výraz Božej lásky, Máriino srdce sa stalo zdrojom pokoja, útechy, nádeje, milosrdenstva. Všetky výsady našej Matky pochádzajú odtiaľ, z jej účasti na Ježišovej Pasche. Od piatku do nedeľného rána nestratila nádej. Kontemplovali sme bolestnú Matku, ale súčasne Matku plnú nádeje. Matku všetkých učeníkov, Matku Cirkvi, Matku nádeje.



Prosme si od nej, ako tichého svedka Ježišovej smrti a vzkriesenia, aby nás priviedla k radosti Veľkej noci. Urobíme tak modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná, ktorá počas veľkonočného obdobia nahrádza modlitbu Anjel Pána.“



Po spoločnej modlitbe s veriacimi Svätý Otec udelil požehnanie. Potom pozdravil pútnikov z Talianska i ďalších krajín. Všetkým poprial, aby v pokoji a radosti prežili tento Veľkonočný pondelok, v Taliansku nazývaný „Pondelok anjela“, ktorý je predĺžením prežívania radosti zo vzkriesenia Pána Ježiša. Svoj príhovor Svätý Otec František ukončil tradičným prianím dobrej chuti k obedu a pozdravom Dovidenia!




Text zverejnený na internetovej stránke 
http://sk.radiovaticana.va/news/2014/04/21/p%C3%A1pe%C5%BE_franti%C5%A1ek:_prem%C3%BD%C5%A1%C4%BEajme_o_m%C3%A1riinej_ve%C4%BEkono%C4%8Dnej_radosti/slo-792733
Vatikánskeho rozhlasu