Gn 31-33, Ž 6

Gn31

 

XXXI.            Jakubov útek z Haranu. - 1 I začul reč Labanových synov, ako vraveli: „Pobral Jakub všetko, čo mal náš otec, a z toho, čo patrilo nášmu otcovi, získal všetko toto bohatstvo.“ 2 Aj na Labanovej tvári vybadal, že nebol k nemu taký prívetivý ako predtým. 3 Vtedy Pán povedal Jakubovi: „Vráť sa späť do krajiny svojich otcov a k svojim príbuzným! Ja budem s tebou.“

            4 Preto si Jakub dal zavolať Ráchel a Liu na pole 5 a povedal im: „ Ja vidím na tvári vášho otca, že nie je ku mne taký prívetivý ako predtým, hoci Boh môjho otca bol so mnou. 6 Vy samy viete, že som z celej sily slúžil vášmu otcovi. 7 Váš otec ma však oklamal a desať ráz zmenil moju odmenu. No Boh nedal, aby mi uškodil: 8 Keď povedal: „Bodkasté budú tvojou odmenou,“ všetky ovce donášali strakaté, keď zasa povedal: „Pruhované budú tvojou odmenou,“ všetky ovce donášali pruhované. 9 Boh vzal stáda vášmu otcovi a dal ich mne. 10 V čase, keď sa behávali stáda, zdvihol som oči a vo sne som videl, že capy, ktoré skákali na samice, boli pruhované, bodkasté a strakaté. 11 A Boží anjel mi vo sne hovoril: „Jakub!“ Ja som odpovedal: „Tu som!“ 12 Vtedy mi povedal: „Pozdvihni oči a pozeraj. Všetky capy, čo skáču na samice, sú pruhované, bodkasté a strakaté. Ja som videl všetko, čo ti Laban vykonal. 13 Ja som Boh z Betelu, kde si ty pomazal pomník a kde si mi urobil sľub. Teraz sa len zober, odíď z tejto krajiny a vráť sa do svojej rodnej krajiny!“ 14 Ráchel a Lia mu vraveli: „Máme my ešte podiel alebo dedičstvo v dome nášho otca?! 15 Neboli sme preň ako cudzinky? Veď nás predal a čo utŕžil, načisto premárnil. 16 Ozaj všetko bohatstvo, ktoré Boh odňal nášmu otcovi, patrí nám a našim deťom. Preto teda urob všetko, čo ti káže Boh!“

            17 Jakub sa teda pobral, posadil svoje deti a svoje ženy na ťavy, 18 vzal so sebou všetok svoj statok a všetok svoj majetok, ktorý získal v Mezopotámii, totižto statok, ktorý mu patril, čo si nadobudol, a šiel k svojmu otcovi Izákovi do krajiny Kanaán. 19 Laban odišiel strihať ovce a Ráchel zatiaľ ukradla svojmu otcovi domácich bôžikov. 20 Jakub klamal Aramejčana Labana, lebo utajoval pred ním, že chce ujsť. 21 A tak sa dal na útek so všetkým, čo mu patrilo, rýchlo prebrodil rieku a dal sa smerom ku Galaádskym vrchom.

            Laban prenasleduje Jakuba. - 22 Na tretí deň oznámili Labanovi, že Jakub utiekol. 23 Vtedy Laban zobral so sebou svojich príbuzných, hnal sa za ním sedem dní cesty a dostihol ho na Galaádskych vrchoch. 24 Ale Boh prišiel k Aramejčanovi Labanovi za noci vo sne a povedal mu: „Chráň sa namiesto dobré - zle hovoriť s Jakubom!“ 25 Laban dohonil Jakuba, keď Jakub rozložil svoj stan na vrchu. Aj Laban sa so svojimi príbuznými utáboril na vrchu Galaád.

            Jakubove výčitky Labanovi. - 26 Tu Laban povedal Jakubovi: „Čo si to urobil? Oklamal si ma a odviedol si mi dcéry, akoby vo vojne zajaté! 27 Prečo si potajomky utiekol a okradol si ma? Neoznámil si mi to, aby som ťa mohol vyprevadiť s jasotom a spevmi, s bubnami a citarami! 28 Nedovolil si mi pobozkať mojich vnukov a dcéry! Ozaj, nerozumne si konal! 29 V mojich rukách bolo urobiť vám zlo, ale Boh tvojho otca mi minulej noci povedal: „Chráň sa namiesto dobre - zle hovoriť s Jakubom!“ 30 No keď si sa už raz vybral na cestu - lebo si veľmi túžil po dome svojho otca -, prečo si ukradol mojich bôžikov?!“ 31 Jakub vravel Labanovi: „Áno, bál som sa, lebo som si myslel, že by si mi bol násilím vzal svoje dcéry. U koho však nájdeš svojich bohov, ten neostane nažive! V prítomnosti našich príbuzných poprezeraj, čo mám so sebou, a ber si to!“ Jakub totiž nevedel, že ich Ráchel ukradla. 33 Nato Laban vošiel do Jakubovho stanu a do Liinho stanu i do stanu oboch slúžok, ale nič nenašiel. Keď vyšiel z Liinho stanu, vošiel do Ráchelinho stanu. 34 Ráchel však bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a sadla si naň. Laban prezrel celý stan, ale nič nenašiel. 35 Povedala totiž svojmu otcovi: „Nech sa nehnevá môj pán, že nemôžem vstať pred tebou. Prihodilo sa mi, čo sa stáva ženám.“ Nuž hľadal, ale domácich bôžikov nenašiel.

            36 Vtedy sa Jakub nahneval a vyčitoval Labanovi. A podráždený Jakub hovoril Labanovi: „Čím som sa previnil a v čom som sa prehrešil, že ma tak nástojčivo prenasleduješ 37 a prekutávaš moje? Čo si našiel zo všetkých vecí svojho domu?! Polož to tu pred oči mojich a tvojich príbuzných! Nech oni rozhodnú, kto z nás dvoch je v práve! 38 Je tomu práve dvadsať rokov, čo som bol u teba! Tvoje ovce a kozy nikdy nezvrhli a ja som nejedol nikdy barany z tvojho stáda. 39 Roztrhané som ti nikdy nedoniesol, ja som to vždy nahrádzal. Odo mňa si to vždy požadoval, či skapalo vo dne alebo v noci. 40 Za dňa som hynul od horúčavy, za noci od zimy a spánok mi odchádzal od očí. 41 Teraz je tomu dvadsať rokov, čo som v tvojom dome. Štrnásť rokov som ti slúžil za obe tvoje dcéry a šesť rokov za tvoje stáda, ale desať ráz si mi pozmenil odmenu! 42 Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abraháma a ten, ktorého sa boji Izák, tak teraz by si ma bol prepustil naprázdno! To však, čo som pretrpel a čo robievali moje ruky, videl Boh, a preto ťa včerajšej noci varoval.“

            Jakubova dohoda s Labanom. - 43 Laban odpovedal Jakubovi: „Moje sú dcéry, moje sú deti a moje sú stáda i všetko, čo vidíš, je moje! Ale čo môžem pre svoje dcéry a pre ich deti, ktoré porodili, teraz urobiť? 44 Nuž poď teraz, uzavrieme zmluvu, ty a ja! Nech je to svedectvom medzi mnou a tebou!“ 45 Vtedy Jakub vzal kameň a postavil ho ako pamätník. 46 Potom povedal Jakub svojim príbuzným: „Nazbierajte kameňov!“ I nabrali kameňov a urobili hromadu a na nej potom jedli. 47 Laban ju nazval Jegar sahaduta a Jakub ju nazval Galaád. 48 Nato Laban povedal: „Táto hromada je dnes svedkom medzi mnou a tebou.“ - Preto ju nazval Galaád 49 a Masfa (stráž), lebo vravel: „Nech Pán stráži nad nami, keď sa rozlúčime!“ - 50 Nesmieš zle zaobchodiť s mojimi dcérami, ani si (nesmieš) vziať iné ženy k mojim dcéram! Aj keď nie je pri nás nik, hľa, Boh je svedkom medzi mnou a tebou!“ 51 Laban ešte hovoril Jakubovi: „Hľa, táto hromada a tento pamätník, ktorý som postavil, je medzi mnou a tebou! 52 Táto hromada je svedkom a svedkom je i tento pamätník, že ja neprekročím za túto hromadu k tebe, ani ty neprekročíš za túto hromadu a za tento pamätník ku mne, aby sme si škodili! 53 Boh Abraháma a Boh Nachora nech súdia medzi mnou a tebou!“ A Jakub prisahal na strach svojho otca Izáka a potom Jakub obetoval na vrchu krvavú obetu a zavolal svojich príbuzných na hostinu. Po hostine prenocovali na vrchu.

 

 

Gn32

 

XXXII.   Jakubova obava pred Ezauom a ich zmierenie. - 1 Keď Laban ráno vstal, pobozkal svojich vnukov a svoje dcéry a požehnal ich. Potom sa pobral a vrátil sa do svojho bydliska. 2 Aj Jakub šiel svojou cestou. Tu ho stretli Boží anjeli. 3 Keď ich Jakub videl, povedal: „To je tábor Božích vojov!“ Preto nazval to miesto Mahanaim.

            4 Potom Jakub poslal pred sebou poslov k svojmu bratovi Ezauovi do krajiny Seir, do končín Edomu, 5 a dal im príkaz, hovoriac: „Takto budete vravieť môjmu pánovi Ezauovi: „Tvoj sluha Jakub ti odkazuje: U Labana som býval ako cudzinec a bol som tam až do dnešného dňa. 6 Mám dobytok, osly, stáda, sluhov a slúžky. Posielam však (poslov), aby som to oznámil môjmu pánovi a našiel v tvojich očiach milosť!“ 7 No poslovia sa vrátili k Jakubovi a povedali mu: „Došli sme k tvojmu bratovi Ezauovi a on ti ide so štyristo mužmi oproti!“ 8 I bál sa Jakub veľmi a trápil sa. Potom rozdelil ľudí, čo s ním boli, aj stáda, dobytok a ťavy na dva tábory, 9 lebo si myslel: Ak Ezau napadne a premôže jeden tábor, druhý tábor bude môcť uniknúť. 10 A Jakub sa modlil: „Bože môjho otca Abraháma, Bože môjho otca Izáka, Pane, ktorý si mi hovoril: „Vráť sa späť do svojej krajiny a k svojim príbuzným a postarám sa o tvoje šťastie.“ 11 Nie som hoden všetkých tých milostí a všetkej vernosti, ktorú si svojmu služobníkovi preukázal, lebo (len) so svojou palicou som tu prekročil Jordán a teraz som s dvoma tábormi. 12 Vysloboď ma z rúk môjho brata, z Ezauových rúk, lebo sa veľmi bojím, aby neprišiel a nezahubil mňa aj matky s deťmi. 13 Veď ty si prisľúbil: „Postarám sa, aby sa ti dobre vodilo a rozmnožím tvoje potomstvo ako piesok pri mori, ktorý pre množstvo nemožno spočítať.“

            Jakubove dary pre Ezaua. - 14 I prenocoval tam a potom oddelil zo svojho imania ako dar pre svojho brata Ezaua 15 dvesto kôz a dvadsať capov, dvesto oviec a dvadsať baranov, 16 tridsať dojčiacich tiav aj s ich mláďatami, štyridsať kráv a desať býkov, dvesto oslíc a desať oslích žriebät. 17 A oddal ich po čriedach svojim sluhom a svojim sluhom povedal: „Choďte predo mnou a zachovajte odstup medzi čriedou a čriedou!“ 18 Prvému prikázal takto: „Keď ťa stretne môj brat Ezau a ak sa obráti na teba s otázkou: „Čí si a kde ideš? A čie je toto, čo ženieš?“ - 19 odpovieš: „Som tvojho služobníka Jakuba. A toto je dar, ktorý posiela môjmu pánovi Ezauovi. On sám je za nami!“ 20 Takto prikázal druhému i tretiemu a všetkým, ktorí hnali čriedy: „Ako som teraz hovoril, tak poviete Ezauovi, keď ho stretnete, 21 a ešte dodáte: „Hľa, tvoj služobník Jakub je za nami!“ Myslel totiž takto: Udobrím ho darmi, ktoré ma predchádzajú; len potom predstúpim pred neho. Možno bude zhovievavý. 22 A išiel dar pred ním, kým on ostal tej noci v tábore.

            23 Ale ešte tej noci vstal, zobral so sebou obe ženy, obe slúžky i jedenástich synov a prešiel cez brod Jabok. 24 Vzal ich a previedol ich cez rieku a preniesol tiež všetko svoje imanie. 25 Len Jakub sám zostal. Tu zápasil s ním akýsi muž až do východu zory. 26 Keď onen videl, že ho neprevládze, dotkol sa jeho bederného kĺbu, takže Jakubovi sa bederný kĺb vykĺboval, kým on s ním zápasil. 27 Potom onen povedal: „Pusť ma, lebo vychodí zora!“ On však odpovedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ 28 Onen mu povedal: „Ako sa voláš?“ On mu odpovedal: „Jakub.“ 29 Vtedy onen povedal: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si.“ 30 Jakub povedal: „Prezraď mi svoje meno!“ Onen odpovedal: „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ A požehnal ho tam. 31 Nato Jakub nazval to miesto Fanuel (Božia tvár), lebo (tak povedal) „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ 32 Len čo bol za Fanuelom, vyšlo slnko a on kríval pre svoje bedro. 33 Preto až dodnes Izraeliti nejedia šľachy bederného kĺbu, ktoré spojujú bederný kĺb, lebo on sa dotkol šľachy na Jakubovom bedernom kĺbe.

 

 

Gn33

 

 

XXXIII.   Zmierenie Jakuba s Ezauom. - 1 Keď Jakub zdvihol oči, videl, že prichádza Ezau so štyristo mužmi. I rozdelil deti medzi Liu, Ráchel a obe slúžky. 2 Napred postavil slúžky s ich deťmi, Liu a je deti na druhé miesto a Ráchel s Jozefom na koniec. 3 Sám išiel napred a sedem ráz sa poklonil, kým nedošiel celkom blízko k svojmu bratovi. 4 Ezau sa mu však ponáhľal v ústrety, objal ho, padol mu okolo krku a pobozkal ho. A obaja plakali. 5 Potom zdvihol oči a zbadal ženy s deťmi. I povedal: „Ktože sú tieto pri tebe.“ On odpovedal: „To sú deti, čo Boh v svojej dobrote dožičil tvojmu sluhovi.“ 6 Tu predstúpili slúžky a ich deti a poklonili sa. 7 Potom podišla aj Lia a jej deti a tiež sa poklonili a napokon predstúpil Jozef a Ráchel a uklonili sa. 8 Nato sa ho opýtal: „Načo sú ti tie celé voje, ktoré som postretal?“ On odvetil: „Chcel som nájsť milosť v očiach svojho pána! 9 Ezau však povedal: „Ja mám toho veľa, brat môj. Nech ostane tebe, čo je tvoje!“ 10 Ale Jakub vravel: „Nie tak! Ak som našiel milosť v tvojich očiach, prijmi tento dar z mojich rúk! Lebo takto som videl tvoju tvár, ako keby som videl tvár Božiu a ty si mi bol milostivý. 11 Vezmi môj pozdravný dar, ktorý ti prinášam, veď Boh ma hojne požehnal a mám toho tiež dosť! I naliehal naň, takže to prijal 12 a povedal: „Poďme ďalej a ja pôjdem popri tebe.“ 13 Lež on mu odvetil: „Pán môj vie, že deti sú ešte útle a že sú medzi ovcami a dobytkom také, čo pridájajú a potrebujú moju opateru. Keby som ich veľmi hnal čo i deň, celé stádo mi zahynie. 14 Nech len ide môj pán pred svojím sluhom a ja už pôjdem pomaly, ako to sily čriedy, čo je predo mnou, a sily detí stačia, kým nedôjdem k svojmu pánovi do Seiru!“ 15 Ezau mu povedal: „Nech teda idú s tebou niektorí z mojich ľudí!“ On však odvetil: „Ale načo? Len keby som našiel milosť v očiach svojho pána!“ 16 A tak sa Ezau vrátil ešte v ten deň svojou cestou do Seiru. 17 Jakub sa však uberal ďalej do Sokotu a postavil si (tam) dom a pre svoj dobytok urobil stajne. Preto nazval to miesto Sokot.

            Jakubova zastávka v Sicheme. - 18 Potom, čo Jakub po návrate z Mezopotámie bez nehody došiel k mestu Sichem v krajine Kanaán, osadil sa východne od mesta. Kus poľa, na ktorom rozložil svoje stany, kúpil od synov Sichemovho otca Hemora za sto kesitov. 19 A postavil tam aj oltár a nazval ho Mocný je Boh Izraela.

Úbožiak prosí Pána o milosť

Ž6

 

 

            1 Zbormajstrovi. Na osemstrunový nástroj. Dávidov žalm.

 

            2 Pane, nekarhaj ma v svojom hneve,

            netrestaj ma v svojom rozhorčení.

 

            3 Zľutuj sa, Pane, nado mnou, lebo som nevládny,

            uzdrav ma, Pane, lebo sa mi kosti chvejú.

            4 Aj dušu mám už celkom zdesenú.

            Ale ty, Pane, dokedy...?

 

            5 Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu.

            Spas ma, veď si milosrdný.

            6 Veď medzi mŕtvymi nik nemyslí na teba.

            A kto ťa môže chváliť v podsvetí?

 

            7 Už ma vyčerpalo vzlykanie,

            lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču,

            slzami máčam svoju posteľ.

            8 Od náreku sa mi oko zahmlilo

            a uprostred všetkých mojich nepriateľov som zostarol.

 

            9 Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť,

            lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač.

            10 Pán moju prosbu vyslyšal,

            Pán prijal moju modlitbu.

            11 Všetci moji nepriatelia nech sa zahanbia a nech sa zdesia náramne

            a zahanbení nech sa ihneď stratia.