História

In: Dušan Buran (ed.): Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika. SNG a Slovart Bratislava 2003, s. 649-651

 

Okoličné, Kláštor františkánov – observantov

 

Okoličniansky kláštor patriaci k strážnemu dištriktu Blatného Potoka a od r. 1537 Séčéňu, opustili františkáni r. 1571. Opätovne sa sem vrátili r. 1697 vďaka podpore nitrianskeho biskupa Ladislava Mattyasovského. Na základe nápisov na komplexe stavieb došlo k renovácii v r. 1744 a počas panovania Františka I. na zač. 19. stor. po povodni na Váhu. V r. 1903−1904 bol kostol vynovený z peňazí zozbieraných rádom pod vedením O. Sztehla. Kostol dostal novšiu výmaľbu so značne zjednodušenými tvarmi počas rešt. v r. 1971

 

Kláštor stojí priamo na pravom brehu Váhu. Z južnej strany sa ku kostolu pripája pomerne pravidelný kvadrát; jeho steny, podľa všetkých znakov, najmä na východnom krídle, môžu skrývať ešte významné neskorogotické zvyšky. Východne orientovaný kostol pozostáva z užšej svätyne a trojlodia. Steny sú z lomového kameňa, kvádre sa použili len pri pilieroch, parapetoch a pri rámoch vstupných otvorov a okien. K južnej strane svätyne s 5/8 záverom sa pripája zvonica na štvorcovom pôdoryse. Priečelie zvonice delia oporné piliere s preliačeným uzáverom a jednoduché soklové, parapetové a kordónové rímsy. Východnú polovicu svätyne osvetľujú štyri okná zaklenuté lomeným oblúkom, umiestnené medzi opornými piliermi. Najcharakteristickejším prvkom kameňosochárskym prvkom je pretínanie úsekov klenieb (okno pri závere je z 19. stor.). Členenie fasády lode sa zhoduje so svätyňou. Na južnej strane medzi parapetovými rímsami členenými piliermi sa nachádzajú 3 okná s lomeným oblúkom, dnes sčasti zamurované, na západnej jedno okno. Na západnej fasáde pod oknom je vstup do lode, ktorý má pôv. len archivoltu, tympanón je z 19. stor. Na rohoch kordónovej rímsy fasády sa objavujú figurálne ozdoby a pod strednou časťou rímsy na jednom kvádri rytý dátum 1490. Na západnom priečelí možno vidieť ďalší letopočet, na trojvrší čelnej strany severného nárožného oporného piliera je na nápisovej páske čitateľný r. 1489. K východnému koncu severnej steny lode sa pripája kaplnka so štvorcovým pôdorysom; postavili ju v rovnakom čase ako ostatné časti kostola, čo dokazuje rad zhodných prvkov ako aj homogénna štruktúra steny pri strete oboch stavieb, zhodná soklová rímsa, ktorá prebieha po východnej strane. Na kaplnke vidno také isté architektonické články, ktoré sa objavujú aj na lodi a sčasti aj vo svätyni. Navyše, na kordónovej rímse severnej steny je na nápisovej páske čitateľný r. 1490. Na opornom pilieri severovýchodného rohu kaplnky sa objavuje erb, z jeho koruny vyrastá a heraldicky sa obracia doprava postava zvieraťa; na jeho hlave, dnes už ulomenej, vyrastali parohy.

 

Svätyňa je o niečo širšia ako hlavná loď, má štyri klenbové polia, jej steny sú z vnútornej strany členené oknami. Pod južným oknom vidno sedílie s rovným ukončením, ich hornú časť zdobia pretínajúce sa prúty. Na rezbách sa objavuje erb s polmesiacom a hviezdicou a s nápisom ihs. Presbytérium má sieťovú klenbu, jej strednú časť tvorí do seba vklinený rad kosoštvorcov. Rebrá vychádzajú z drobných geometrických, rastlinných a figurálnych konzol, na jednej z nich na južnej strane vidno v štíte erbu znak.

 

V západnej časti južnej steny svätyne je umiestnené novoveké prelomenie empory, pričom spod omietky sa črtajú obrysy okna s lomeným oblúkom, podobným, aké majú okná presbytéria. Hala je takmer rovnako vysoká ako svätyňa, na širšiu hlavnú a 2 užšie bočné lode ju rozdeľujú 3 páry pilierov. Osemhranné úzke piliere na štvorcovom podstavci nemajú hlavice, rebrá klenby sa priamo vydeľujú z ich driekov. Každý úsek lode je zaklenutý rovnakou hviezdicovou klenbou so štyrmi ramenami, miesto arkádových a nosných oblúkových polí sa všade použili rebrá. Nad víťazným oblúkom vidno erby, ktoré boli v neskorších časoch jednoznačne premaľované: V strede pečatný obraz uhorskej Salvatoriánskej provincie, od neho naľavo štvrtený uhorský krajinský erb, v ústrednom štíte s rodinným erbom kráľa Mateja s havranom a napravo rovnako štvrtený aragónsky erb kráľovnej Beatrix. V klenbovom poli nad víťazným oblúkom sa nachádza aj ďalší erbový štít, ktorý drží anjel, na ňom je doprava obrátený jeleň vyrastajúci z otvorenej korunky. Do severnej kaplnky s 2 klenbovými poľami sa dá vstúpiť cez arkádu s polkruhovým uzáverom podobným víťaznému oblúku. Steny kaplnky sú okrem okien nečlenené, z plochy stien vystupujú v strede spojené dvojité hviezdicové klenby, pričom ich rebrá sa pretínajú cez seba. Šambránu východného okna severnej steny kaplnky ozdobuje reliéf: z orezaného konára visí erbový štít, na ktorom z otvorenej korunky vyrastá heraldicky doprava otočená postava zvieraťa, z úst do oboch strán vyčnieva parožie.

 

V súvislosti s výstavbou kláštora je známy jediný písomný prameň. Listina z r. 1477, v novodobom prepise sa však zdá byť autentická, obsahuje výsady františkánskeho rádu: Ite(m) Anno domini 1476 posita su(n)t fundam(en)ta huius claustri lyptovien(sis) ad honore(m) Marie de angelis sive dep(ar)adiso. Presnejšie vysvetlenie okolností založenia a výstavby kláštora, ktorý je na liptovské pomery nápadne veľký, dáva identifikácia erbu, nachádza sa dvakrát v severnej kaplnke. Na základe dochovaného armálesu sa erb dá dať do súvislosti s Matúšom Czeczei Kisom. Czeczei pochádzal z rodiny nízkej šľachty v Abovskej župe a v r. 1482 sa stal liptovským županom. O niekoľko rokov neskôr ho však kráľ Matej vymenoval za župana aj v Oravskej, Turčianskej, Šarišskej, Nitrianskej, Abovskej, Zemplínskej a Užskej župe. Popri úradoch zveľadil Czeczei aj svoj majetok, i keď sa medzi aristokraciu nikdy nedostal. Bol teda typickým familiárius panovníka z nízkej šľachty, na ktorého sa mohol spoľahnúť a vďaka tomu mu darovával čoraz viac hodností. V prípade Czeczeiho mal však Matej aj oveľa konkrétnejšie ciele. V rámci vlny donácií, spojených s plánmi následníctva trónu, získal jeho nemanželský syn Ján Korvín približne v tom istom čase liptovské, oravské, turčianske, trenčianske a neskôr šarišské kráľovské majetky, ako aj v súvislosti s týmto vytvorený titul liptovského kniežaťa.

 

Spomínané panstvá neboli jednoducho majetkami, ale boli spojené aj s dedičným županstvom týchto stolíc. Keďže knieža Ján (*1473) mal v tomto čase len 8-10 rokov, teda bol maloletý, sotva mohol tieto úrady sám zastávať. Kráľ ich zveril svojmu familiáriusovi, Czeczeimu, o ktorom si bol istý, že bude oporou jeho potomkovi určenému do panovníckeho trónu.

 

To je historické pozadie, ktoré vysvetľuje okolnosti vzniku kláštora v Okoličnom. Ak je záznam v prepise dokumentu pravdivý, založenie sa dá jednoznačne prisúdiť ešte Matejovi. Ťažko povedať, kedy sa spojila Korvínova osobnosť so stavbou. Údaje o predstavách dedičstva Matejovho syna máme zväčša od 80 r. 15. stor. Od 2. pol. výstavby musíme už nepochybne počítať s rolou kniežaťa, práce vtedy jednoznačne prebiehali pod jeho menom a s využitím príjmov jeho tunajších majetkov. Kráľ sa teda svoje donácie spojené so zámerom dedičstva a založením liptovského kniežacieho titulu pokúšal podporiť aj reprezentatívnymi prostriedkami na Liptove. Vybavovanie praktických úloh spojených so stavbou vykonával Czeczei. Zo svojej oddanosti dal postaviť kaplnku na severnej strane lode, pravdepodobne na funerálne ciele. Žiaľ, nemáme vedomosti o totožnosti ďalšej dôležitej osobnosti na stavbe. Značka na spomenutom štíte konzoly sa určite dá spojiť so stavbyvedúcim. Podobnú značku však odinakiaľ nepoznáme.

 

Priestorové usporiadanie kostola v Okoličnom sa v niektorých ohľadoch pokladá za ojedinelé. Pri kostoloch žobravých rádov na území historického Uhorska sa nachádzajú len štyri prípady trojlodia. Vysvetlením pre odklon od temer povinného jednoloďového riešenia môže byť panovnícka donácia (i v prípade budínskeho klariského kláštora), ale aj výrazné zahraničné štýlové spojitosti (ako sa predpokladá pri levočskom minoritskom kláštore – kat. 1. 3. 13). Na druhú možnosť v Okoličnom poukazuje niekoľko riešení. Väčšina architektonických článkov kostola sa v 80. r. 15. stor. pokladala v uhorskom staviteľstve za úplné novinky: Oporné piliere s preliačeným ukončením, oblúkovito vytvorené okenné parapety, články bez nosíkov, výrazné pretínania na rohoch konzol a parapetov. Kláštor sa jednoznačne pripája k tým stavbám z 80. r. (napríklad prepoštstvo P. Márie v Székesfehérvári, benediktínsky kláštor v Pannonhalme, paulínsky kláštor v Nagyvázsony, katedrála v Záhrebe), pri ktorých bol objednávateľom kráľ, alebo niekoľko barónov. Juhonemecký pôvod týchto stavieb sa dá vykázať predovšetkým v Švábsku. Vzhľadom k nemu však má práve Okoličné oproti ostatným pamiatkam aj najväčšie rozdiely. Azda najvýraznejšou formovou charakteristikou kostola je pri kameňosochárskych článkoch a klenbách používaný Bogenstückwerk, ktorý je najskoršou paralelou Augsburgu, rozšíreného v okruhu Burkharda Engelberga, v 1. pol. 80. r. sa však ani tam s takýmto riešením nestretneme. Predpokladáme, že práve Okoličné sprostredkovalo tieto formy kameňosochárstva smerom na východ (farský kostol v Liptovskom Ondreji, Kežmarku – kat. 1. 3. 25, Sabinove – kat. 1. 3. 32, Barci). Klenba svätyne, podobná z 80. r. je ešte v Záhrebe, sa v konečnom dôsledku dá odvodiť od klenby chóru landshutského Kostola sv. Martina. Pochádza z východného Bavorska a rozširuje sa najskôr na susednom rakúskom území, ale v pol.  stor. sa objavuje aj v Grazi.

 

Szilárd Papp

 

Lit.: Myskovszky 1877, s. 21-26; Karácsonyi 1924, s. 126-130; Húščava 1941; Súpis pamiatok na Slovensku, zv. II., 1968, s. 418-420; Kahoun 1973, s. 23; Gotické umenie z košických... (kat. výst.) 1995, s. 69-70 (A. C. Glatz); Papp 2002, s. 54-60, 117-119, 268-275.