27. apríla 1903 začala posledná rekonštrukcia kostola - historický prehľad od Teschlera

 História svätofrantiškánskeho kostola a kláštora v Okoličnom.

 

Písal: Teschler Béla

 

Ne momoria beneiiciorum ac lama moriatur.

1

Už náš prvý sv. Kráľ so svojou múdrosťou spoznal významné služby mníchov, ktoré vykonali pri riešení veľkých úloh: obrátenie národa na vieru, proces civilizácie a politickej disciplinovanosti, čo aj od inštitúcie mníšskeho rádu očakával. Od tej doby obľúbenosť, ktorou mníchov obklopovali, stúpala.

Kým prísne kontrolované učiteľstvo krajiny sa venovalo šíreniu vyššej kultúry, učni sv. Františka z Assisi  klesli k synovi ľudu, k prastarej sile krajiny a obklopili ich celou silou a teplom srdca. Ľud sa im odvďačil, nazval ich „barát“- mi (priateľmi), (barát = mních) vyjadriac takto sympatiu, ktorú cítili k mníšskemu rádu. Mnísi prijatím chudoby pokorne prišli na dvor chudobného, lebo chudobný rozumie chudobnému a vznikne puto. Zakladateľ rádu dobre vedel, že bohatstvo robí z človeka samoľúbeho, pyšného, čo je cesta k zlu.

Sedem storočí prebehlo nad našou župou, kultúra rozkvitla na vlnách Váhu, ale ľud, základný prvok národa bolo treba riadiť múdrosťou a láskou, a za účelom  toho vznešeného cieľa bol založený v starom Akalichne, rád svätého Františka.

Poslanie splnili: šľachetne a s nadšením.

Zaslúžia si, aby sme sa pozreli do ich vývoja na tunajšom území.

3.

Dávno, v prvej polovičke XIII. storočia sa dostáva Okolicsnó (Okoličné)  na listy dejín. Klio o ňom napísal, že kráľ  Béla IV. v roku 1248 dáva šírku 3 pluhov zeme Bosinovi a jeho synom Punakovi, Mylathovi, Bohutovi a Bohuretovi na území Akalichna, Poruba, Zenthstefan, Chemperna et Harankfyaháza a im patriacu stationalitu. Darovaním poverí Myka, zvolenského comesta.

Skoro celé storočie starali sa oni a ich potomkovia  o tento významný kus zeme, ale preto, že Róbert Karol chcel riešiť vojenské usporiadanie krajiny,  vyhlásil, aby sa odcudzené  hradné majetky vypátrali a znovu obsadili, a len to ponechať v nerušenom používaní a vlastníctve, kto sa preukáže platnými darovacími listami a je schopný dokázať právny podklad na vlastníctvo vylučujúce všetky pochybnosti.. Syn Johannesa Petra, potomok horeuvedených sa tiež objavil pred komisiou skúmajúcou platnosť dokladov, a aj keď ukázal viaceré privilégiá a patenty, ktoré údajne mali pôvod od Ladislava IV., Endre III. a Róberta Karola, a od určitých Conventov, kaplánov a sudcov, ale všetky tieto dokumenty sa nepreukázali ako právoplatné, a preto podľa vtedy platných zákonov krajiny, vrátili sa do kráľovského majetku. Originálny list donatiális od Bélu IV. sa mohol stratiť.

4

Šťastný obrat sa dostavil z tohto hľadiska vtedy, keď zavraždili Endreho, mladšieho brata Ľudovíta Veľkého, a následne sa konala odplatná vojna s Neapolom. V tomto boji sa syn Johannesa Petra vyznamenal. Za uznanie jeho rytierskych skutkov dostal späť za odmenu od kráľa spomenutý majetok. V roku 1391 na zhromaždení v Boldogasszonyfalva (Dedina šťastnej ženy), známy Bubekianum poznamenal toto: Ján a Serephil, synovia  Marka z Akalichna predstavili nám listinu privilégií od kráľa Ľudovíta z roku 1379, v ktorom stojí: Johannes, syn Petra v tom čase, keď Karol, kráľ Maďarska, so svojimi prelátmi a barónmi, skúmajúci všetky darovacie listiny Zvolena, Turca a Liptova za tým účelom, aby sa zistilo, akým právom vlastnia svoje majetky, nevedel preukázať tie doklady, na základe ktorých vlastní v Liptovskej župe sa nachádzajúcu Akalichnu, Porubu, Zenthstefán, Chempernu a Harankfyaházu, a z tohto dôvodu sa tieto majetky vrátili do kráľovských rúk. Ale preto, lebo menovaný Johannes, syn Petra , kráľovi Ľudovítovi a jeho krajine, v odvetnej zámorskej vojne kvôli zavraždeniu kráľa Endreho, vyliatím vlastnej krvi, stratou jedného oka, väznením a zabitím veľkého množstva nepriateľov a za iné skutky , vykonal uznania hodné činy,

5

a preto odmenou za jeho služby tomuto Johannesovi, synovi Petra a jeho bratom Markovi, Lorincovi a Serephilovi  a ich potomkom a  dedičom na Liptove sa nachádzajúcu Akalichnu, Porubu, Zenthstefan a Harankfyahazu a majetky spolu so všetkým príslušenstvom venuje do stáleho a neodvolateľného vlastníctva,  a tú poznámku, ktorú poznamenali do kráľovských kníh počas preskúmania vlastníctva majetku teraz vymazáva a odvoláva.

 

V roku 1320 do kráľovských rúk navrátené územie sa stalo majetkom majstra Doncha, zvolenského comesa, alebo venovaním alebo obsadením. Predpokladá sa druhá možnosť, lebo aj susedné územie, Bobrochi , zdedené synmi Mikuláša, Bogomierom II., a Bogomierom I., bolo tiež násilím okupované  v roku 1318 týmto obrovským oligarchom. A tento majster Donch, okolo 1320 v Akalichne nechal postaviť malý kostol na počesť Cosma a Damiana, a vedľa neho kláštor  a obytnú budovu pre učňov sv. Františka z Assisi, ktorí už v tom čase boli v Maďarsku rozšírení.

Na ktorom mieste stáli tieto budovy, ich veľkosť, toto všetko sa už pozabudlo, lebo kronikár rádu nepoznamenal o tom nič. S veľkou pravdepodobnosťou z týchto údajov vyplýva, že starý kostol a kláštor mohli stáť v susedstve dnešnej rádovej budovy.

6

Theiner, vychádzajúc z toho, že kráľ Béla IV., v hlásení pre pápeža, že sa udobril so synom Štefana a tento list podpísal človek s menom „Antonius quardianus de Lipha“[1], s určitosťou tvrdí, že rádová budova v Okoličnom už stála v roku 1262. Jeho tvrdenie je mylné. Lipha nie je Liptó  (Liptov) a ani nie Okolicsnó. Liptov bol nazývaný v XIII. Storočí Lyptow, Provincia Liptowensis na donationalistických listoch. Z druhého hľadiska je nepredstaviteľné , že Liptov, ktorý v XIII. storočí sa len začína rozvíjať, stojí na prvom stupni kultúry, so svojimi mníšskymi organizáciami predbehne o pár storočí Beckov, Banskú Štiavnicu, Žilinu. Na Liptove, k tým niekoľkým kostolom v XIII. Storočí začali zriaďovať fary.

Noví zemepáni Johannes a jeho bratia nevítali srdečne farárov, nasťahovaných majstrom Donchom. Mnísi žili v bratskej láske a skromnosti. Veľa trpeli násilnosťami.

7

V roku 1435 Michal, syn Ivana, vnuk Marka de Okoliczno vo svojom testamente uvádza tieto skutočnosti a zároveň odkazuje významný majetok rádu. V slovenčine napísaný dokument aj dnes strážia a archivujú  v archíve rádu.  Takto znie:

V mene Boha, Amen. Ja Michal, syn Ivana, vnuk Marka de Okoliczno v dobrom zdraví a so zdravým rozumom mysliaci na okoličiansky kláštor, lebo  mi pripomínajú mojich predkov, od ktorých som zdedil tieto dediny patriace Okoličnému, a ktorí nič dobré neurobili, práve naopak, napáchali veľa násilností, a kvôli tomu a na základe Božského vnuknutia poskytnem dar pre tento kláštor, lebo povedal Pán Ježiš, čo ste urobili tomu najmenšiemu, mne ste to urobili. Buď pochválený Môj Pán, že si ma obdaroval rozumom na slávu môjho ducha. Bez Teba nie sme nič, a povedal si, dajte a bude vám dané. Následne naši predkovia potrebujú duchovnú pomoc, ale aj my potrebujeme, preto som bol ja vždy darujúci a prosím potomkov mojej dediny, aby aj oni boli darujúcimi a budú  posvätení duchom i telom. A keby moje darovanie by spochybnili v hocičom, nech padne kliatba Boha na nich. Z Božieho vnuknutia prvý môj dar je záhrada, nachádzajúca sa na východ od rohu kláštora, potom tu v Okoličnom 4 želiarske sessie, potom 5 jutár ornej pôdy, menovite Morjacsovszke, Bukoaté, Jurkovszko, Ivanovszko a Psebirkovszko.

8

Ďalej lúku pod Brezinou a les vedľa potoka Hlboký. Na koniec vraciam Pánovi Bohu moju dušu. Amen.

Týmto dedičstvom majetkový stav duchovných sa silne polepšil na toľko, že z toho vyžili nielen oni, ale aj postavili nemocnicu pre chorých chudobných.

Mnísi mali pravdepodobne veľkú slávu, čo si vybudovali svojou bratskou láskou, lebo nielen Liptovský šľachtici, ale aj obyčajný ľud ich uctieval ako ozajstných priateľov ľudí, ale sa na nich sústredila ešte aj pozornosť kniežata Liptova, pána Likavského hradu, Jána Corvina.

Pomaly sa začína zaľudňovať okolie Akalichny. Vysekávajú sa lesy, odvodňujú sa močiare. Na druhej strane Váhu, na Wezwerési, tiež vznikajú nové obce: Polschin (Ploštín) a Oyfalu-Villa Nova (dnešné Illanó – miznúci - Iľanovo). Rastúcemu počtu obyvateľov už nestačí malý kostol, postavený Donchom comesom.  Vydajú sa k priateľovi umeleckej tvorby, Jánovi Corvinovi, kniežati Liptova, a prosia ho, aby zvečnil svoje meno postavením kostola v tejto župe. Prosba duchovných rádu bola vypočutá, postaví sa nádherný gotický kostol, ktorý aj dnes ešte stojí.

9

Spoločne kráľ Matyás I., jeho syn Ján a všemohúci, umenie a prepych milujúci Tomáš Bakócz, vtedy už biskup Ostrihomský, metropolita Maďarska, spolu zabezpečili finančné prostriedky na krytie nákladov. Umelecké dielo bolo dokončené v roku 1490. Na pamiatku sú  ich erby na kostole.

Rádová budova, ktorá asi bola neďaleko od kostola, ostala v tvare z minulého storočia. Keby kráľ Matyas I. nezomrel tak skoro, tak by sa dobudovala aj táto budova. Ale nielen zvonka bol kostol vyzdobený, zodpovedajúc gotickému štýlu, aj interiér  bol vyzdobený špicatými oltármi, kalichmi, monštranciou, drahým zlatom a perlami ozdobeným cirkevným oblečením, ako to vymenúva list z roku 1571 písaný primášovi Verantiusovi do Ostrihomu.

Prišlo XVI. storočie a obnova cirkvi. Reformácia, ako aj v ostatných župách, aj tu zosilnela. Páni a poddaní Okoličného tiež prijali novú vieru. Život mníchov žijúci v kláštore, ktorí už boli len traja, štyria, sa zhoršoval čoraz viac. Na milodaroch veľa nezískali, kde sa dalo, tam ich utláčali. Ich situácia bola nakoniec taká ťažká, že nemali ani čo jesť a skončilo sa to úplným opustením kláštora v roku 1571.

10

Rádová budova ostáva prázdna počas 75 rokov. Okolicsányi Peter a jeho brat Sebestyén (Sebastián) a ostatní spolumajitelia  všemožne chceli zabrániť mníchom opustiť kláštor.

Staré drahé umelecké poklady darované kostolu ešte Matyásom, jeho synom Jánom a Tomášom Bakóczom sa postupne postrácali. Je možné, že odchádzajúci mnísi si ich zobrali so sebou, aby ich chránili pred rabovaním a použili ich na novom mieste ich pôsobenia, alebo je možné, že ich ukradli sami vyháňajúci. Kto by to vedel po toľkých rokoch.

Ostali nám aktá zaujímavého sporu z týchto rokov. Dvaja mnísi sa sťažujú v liste Verantiusovi, biskupovi v Ostrihome, kde predniesli, že od rodiny Okolicsányiovcov museli vytrpieť veľa pomsty, menovite Peter Okolicsányi a Sebastián sú tí, ktorí zakazujú svojim ľudom počúvať sväté omše, a preto nemá význam, aby ostali v rádovom dome aj naďalej. Prosia biskupa, aby rozkázal šľachticom, aby nebránil odchodu mníchov spolu s ich majetkom.

11

Biskup na túto sťažnosť napísal toto: ...

Obvinení sa urazili, a na vyjasnenie veci požiadali súdnu stolicu Liptovského farského úradu. Na vzor XXIV. Spišského kráľovského bratstvo farárov aj na Liptove sa založilo okolo roku 1348 jedno farnostné združenie, čo malo za cieľ rozvoj cirkevného života, zdokonaľovanie ducha a ochrana svojich práv. Bratstvo disponovalo základnými pravidlami, dvakrát ročne mali zasadanie, na konci leta a jesene. V roku 1348 ich aproboval Csanád, Ostrihomský biskup. Ak hocikto mal problém, tak tento sa tu preskúmal a vynieslo sa rozhodnutie.

Aj Okolicsányiovci sa obrátili na tento súdni dvor so svojou údajne nepravdivou obžalobou. Schôdza bratská sa zišla v utorok po dni Svätej Trojice  v roku 1571 v Liptovskom sv. Mikuláši. Preto, lebo sa jednalo o spor medzi rádom mníchov a svetskými ľuďmi, tak prítomní boli aj mnohí šľachtici a zemepáni. Zápisnica znie takto: „v roku 1571 ...  poukázali na to, že mnísi keď odchádzali z kláštora, tak brali si so sebou cenné poklady z kláštora a v skutočnosti oni robili najväčšie zlo a nie Okolicsányiovci. O tomto rozsudku dňa 1. júna 1571 vedúci rádového domu, Magócsi v prítomnosti územného komisára Imricha Thovissa,  vystavil list o nevine. Svedkami boli dekani Lorinc  z Liptovského sv. Mikuláša a Albert zo Sv. Ondreja. Ďalej Kubinyi Benedikt, podžupan Liptovskej župy, Pongrácz Peter,  Juraj Bellaváry, Csernyitzky Benedikt, Berzu Jakub a Zabo Martin boli prítomní.

Márna bola snaha Petra a Sebastiána Okolicsányiovcov, aby aspoň jeden mních ostal v kláštore a kostole. Preto, lebo kraj sa obrátil na novú vieru, mníchom sa nedostali milodary, a aby nezomreli o hlade, v roku 1571 opustili budovu a prenechali ju osudu. Takto opustený kostol potom protestanti obsadili a vlastnili až do roku 1672.

V tomto storočnom období sa stalo, že vnútorné gotické výzdoby kostola a aj špicaté oltáre boli zničené.

V roku 1672 Ján Okolicsányi, ktorý ostal katolíkom, sa obrátil na kráľa Lipóta I. s prosbou, aby vrátil kostol františkánom, čo sa aj splnilo v roku 1686. Aj keď kostol bol vrátený, ale budova starého kláštora za toto storočné obdobie bola úplne zničená. Vyriešili to tak, že faru v Liptovskom sv. Mikuláši tiež nechali riadiť františkánmi a v 1688 ich tam nasťahovali.

17

Budovanie nového rádového domu čakalo na nového benefacctora, mnísi nato sami nestačili. Na benefacctora nemuseli dlho čakať. Nitriansky biskup, ktorý bol dobrým otcom mníchov, rodený lipták, Mattyasovszky Ladislav myslel na Okoličné, a z jeho daru začínajú budovať v roku 1697 južné krídlo kostola. Jeho pamiatku pripomína nad vchodom rádového domu umiestnený nápis - epitaf: „Illustrissimus et Reverendissimus Dominus Matiasovszky Episcopus Nitrieusis, Ejusdem Comitatus Supremus Comes et Regui Hungariae Cancellarius, Monasterium hoc a duobus pene seculis in ruderibus iacens, ex fundamentis erigi curavit. Anno 1697.“  Z epitafu sa dozvieme, že rádová budova už bola vo veľmi zlom stave aj v roku 1571. Na západ orientované krídlo, ťahajúce sa na juh bolo ukončené v roku 1703. Mnísi z Okoličného sú ešte stále v Liptovskom Sv. Mikuláši, ako to spomína kráľovské nariadenie z 22.júla 1701 od Lipóta I. pre Liptovského podžupana.

19

V tomto nariadení Lipót I. prísne nariaďuje podžupanovi, že koryto Váhu treba regulovať.

Keď sa vybuduje rádová budova, v roku 1703 mnísi sa presťahujú z Liptovského Sv. Mikuláša do nohej budovy, a tak po 132 rokoch sa znovu ozýva ich modlitba a spev v gotických lodiach kostola.

Zmätená politická situácia v štáte v tých rokoch, ktorá ako povodeň prebehne aj našim krajom, nevynechá ani steny venované Bohu. 25. septembra 1703 v noci kuruci prepadnú kláštor,  a okrem dvoch krásnych koní mníchov, zoberú všetko, čo môžu zobrať. Za odpor proti nočným návštevníkom zbijú aj vedúceho rádového domu, Wankovicsa Mátého.

Ale ani protestantovi Okolicsányiovi Gašparovi sa nepáčilo nové susedstvo. Kronika o ňom píše, že vyzýval svojich poddaných proti mníchom, že sa vlámal do kostola a nové sochy a obrazy nechal vyhodiť na ulicu. Od ďalšieho prenasledovania ich ochránil Ján Okolicsányi, ktorý ostal katolíkom. Bol hlavou významnej rodiny. Jeho synovia Ján, bol biskupom v Ostrihome, bol prísediacim 7 členného stola, Ladislav bol Liptovským, Jozef Oravským, Pavol Zemplínskym podžupanom, z dcér Anna sa vydala za Juraja Mattyasovszkého, druhá sa vydala za Andreja Pongrácza, tretia za Abaffyho, štvrtá za Semsseyho.

Gašpar Okolicsányi však naďalej pokračoval v prenasledovaní mníchov. V roku 1710 prichádza s novým problémom, že kláštorná záhrada je jeho majetkom a mnísi ju neprávom zaberajú. Spor sa urovná vyplatením jedného forintu Gašparovi Okolicsányiovi, a ten sľúbi, že už viac krát nebude prenasledovať mníchov.

20

Potreba rozširovania rádového domu nachádza svojich patrónov. Po ukončení Rákócziho oslobodzujúcich bojov spišský kanoník Doktorovicz, farár z Ružomberka daruje 4000 forintov rádovému domu, pripájajú sa aj farári Oravskej a Liptovskej župy aj so šľachticmi, ktorí čiastočne peniazmi, čiastočne stavebným materiálom prispeli, že v roku 1714 sa vybuduje rádový dom taký, aký ho poznáme v dnešnej podobe.

20. novembra roku 1721 zomrel Ladislav Mattasovszky, ktorý vo svojom testamente rádovému domu prenechal 1400 zlatých, čoho polovičku použili na založenie fondu, druhú polovičku použili na stavebné účely. 300 forintov do fondu venuje aj Martin Czabaffy, farár z Hýb.

Ako aj dnes, tak aj v tých časoch veľa škôd napáchali povodne Váhu. Alebo sa vylial do záhrady a zničil celú úrodu, alebo sa pustil do brehov a odplavil veľký kus brehu. Tak sa stalo 5. a 6. augusta 1725. Spojili sa zdvihnuté hladiny Váhu, Smrečianky a Podhoránky,  opreli sa o rádovú budovu, o kostol, a ten vážne poškodili. Aj samotný cintorín veľmi utrpel.

21

Bolo treba urýchlene sa brániť vybudovaním protipovodňových hrádzí a opevnení. V tejto práci mnísi našli veľkého pomocníka v osobe Juraja Gilánya, kanoníka  - tinii. C. biskupa z Ostrihomu, ktorý na práce venoval 1000 forintov, ďalej Adama Palugyayho - 800 forintov, princa Emmanuela Lichtensteina, hradného pána z Liptovského Novohradu, ktorý venuje drevo na stavbu a Jána Okolicsányiho, kanoníka s Ostrihomu, ktorý pomohol peniazmi. Výstavba protipovodňových hrádzí je ukončená v roku 1720.

Aj vnútorné vybavenie kostola a výzdoba nachádza svojich šľachetných pomocníkov. Takto venuje Júlia Szentivány na novú kazateľňu 80 forintov, na nové okná 90 forintov, Ján Okolicsányi za vlastné náklady nechá vybudovať oltár Sedembolestnej Panny.

Jeho pamiatku pripomína na priečelí tohto oltára rodinný erb a nápis, epigramm: „Glória Deo praedecessoribus vero suis loci structoribus quo quarto prius saeculo apponi coeperunt requies in Jesu. – Bohu slávu, a predkom a staviteľom tohto miesta pokoj, ktorí už 4 storočia sa tu pochovávajú v Ježišovi.

Rádový dom je od roku 1714 gvardianatus. Gvardiánmi tých rokov boli:

Hamerník Augustín 1714,
Vankovicz Máta 1715,
Boczó Pál 1716,
Veszely Filip 1717,
Neuman Bernát 1718,
Pikovszky Benjamín 1721, po
čas jeho pôsobenia vybavili kostol lavicami.
Heuman druhý krát 1723,
Vankovicz Máté druhý krát  1724, po
čas jeho gvardianátu založili teologické štúdium v Okoličnom so 6 klerikmi.
Korcsánszky Vendelín 1726,
Febery Gašpar 1732 – po
čas jeho pôsobenia dostanú aj filozofické štúdium so 6 prírastkami.
Dolecsal Libor 1734,
Sazel Juraj 1736 – po
čas jeho pôsobenia vymaľovali kostol.

V roku 1744 Váh spôsobil zase veľa starostí v záhrade. Hladina Smrečianky sa opäť tak zdvihla, že odplavila hrádzu, ktorá stála pred kostolom. V roku 1747 na náklady Ladislava Okolicsányiho sa postavil hlavný oltár. V roku 1749 nechal postaviť oltár Sv. Antona Jozef Okolicsányi. V týchto rokoch ostatní benefaktori nechali vybaviť čiastočne kláštor a čiastočne kostol ostatnými paramentami.

Do roku 1776 bola Liptovská župa cirkevne zaradená nie pod Spišskú Kapitulu, ale pod správu Ostrihomského biskupstva. 20. augusta 1752 gróf Mikuláš Csáky, ostrihomský arcibiskup, v Okoličnom vyslúžil sviatosť birmovania. V roku 1762 zase mala cirkev významnú návštevu v osobe grófa Barkóczyho, Ostrihomského arcibiskupa. V roku 1764 bol postavený oltár sv. Kríža.

23

V týchto časoch bol už rádový dom zaľudnený. V roku 1767 tvoria osadenstvo 20 vysvätení kňazi, 8 zasvätenci rádu a 1 tertiárius. Ale neboli stále spolu. Vypomáhali liptovským a oravským farám, a napr. okolo Veľkej noci boli mimo fary 15.

 Františkáni boli obľúbení aj na Orave. Obyvateľstvo Oravy poslalo panovníčke Márii Terézii list o pomoc. Svoju veľkú biedu vysvetľujú negramotnosťou a nevedomosťou. Preto žiadajú, aby z Okoličného poslali františkánov aj na Oravu.

24

Na základe tejto žiadosti sa rada miestneho zastupiteľstva dňa 12.septembra v roku 1774 uzniesla o vybudovanie základného gymnázia v Trstenom a jeho vedením poverili františkánov z Okoličného. 14. novembra sa aj otvorila táto nová škola. Jej riaditeľom bol Mattejovics Marián, profesori: Adolf Prosztejovszky a Benedikt Hajzl, mnísi z Okoličného.

Kým toto sa odohralo na Orave, tak doma v rádovom dome sa veľa neudialo. Snáď len toľko, že napriek zákazu kruhových pochodov, v 1774 v Okoličnom predsa povolili usporiadanie dennej procesie Porcinkuly . A ešte aj to, že stará domáca väznica sa ukázala ako pritvrdá a preto sa premiestnila do izby s číslom 9..

  Ale budova školy v Trstenom nijak  nezodpovedala určeniu, stará vojenská ubytovňa bola nato použitá. A preto tam slúžiaci mnísi žiadajú od župy, aby župa donútila miestnu samosprávu na vybudovanie novej školy a rádovej budovy z prostriedkov jezuitov, čo ostalo po ich zrušení z ich správneho fondu. Župa aj vyhovela požiadavkám mníchov. Mnísi nemali ani vlastný kostol a preto Marián Mattejovics využil slávnostnú inštaláciu prvého spišského biskupa, Salbecka v Spišskej, a tam po jeho uvedení do funkcie na druhý deň 12.novembra 1776 písomne požiadal o prevod kostola sv. Juraja na trhovisku v Trstenom františkánom. Vznikom Spišského biskupstva v roku 1776 Liptov a Orava boli presunuté zo správy Ostrihomu do správy Spišského biskupstva. Salbeck prijal žiadosť mníchov s radosťou a sľúbil kladnú odpoveď.

Aby sa miestna rada samosprávy  mohla čím skôr rozhodnúť, podžupan Oravy napísal list biskupovi do Banskej Bystrice, Františkovi Berchtoldtovi, hlavnému riaditeľovi školských záležitostí, že františkánske hospitium v Trstenom je veľmi malé, lebo celkovo malo len jednu izbu a jednu komoru pre troch ľudí. Budova bola drevo stavba. Vyučovanie prebiehalo s dobrým výsledkom. Počet študentov bol 150. Aj z Poľska sem chodili. Predstavil stavebné plány novej budovy. Prosil biskupa, aby zabezpečenie finančných nákladov na vybudovanie základného gymnázia ako aj náklady na platy profesorov urýchlil u rady  miestnej samosprávy. Berchtoldt onedlho vrátil plány s tým, že sú nedostatočné, nezodpovedajú nárokom, a rozkáže župe vyhotoviť nové plány.

27

V januári 1777 sa to dosiahlo s tým rozdielom, nakoľko je nádej  na prevod kostola sv. Juraja na trhovisku v Trstenom do majetku františkánom, aby sa tam vybudovala budova rádového domu a aj škola.  16. februára biskup oznámil podžupanovi Oravy, že rada miestneho zastupiteľstva odkazuje prefektovi len 150 forintov, a o profesorov nech sa postará materská rádová budova v Okoličnom.  Žiadal hlásenie o tom, či tamojší mnísi majú založený fond. Podžupan vo svojom liste 11. marca píše, že mnísi nemajú založený žiadny fond, prišli sem vo viere, že ho tu dostanú. Mesto bude zabezpečovať dennú mzdu pre nich. Vyučovanie je veľmi dobré. Z Poľska sem veľa ľudí chodí do školy.

Nakoniec v marci 1773 sa kráľovská komora v Pozsonyi (Bratislava) rozhodla, aby rádová budova sa postavila na trhovisku vedľa Kostola sv. Juraja.

28

Zo svojej strany dáva stavebný materiál a hotovosť 100 forintov. 17. júla 1780 Ján Frivalszky dekan z poverenia biskupa Salbecka slávnostne odovzdá kostol sv. Juraja františkánom, a týmto sa oddelili od materského domu v Okoličnom.

Napísali sme, že v 1728 Ján Okolicsányi a Ghilány kanoník Ostrihomský boli veľkými dobrodincami rádového domu v Okoličnom. Tiež oni založili v Liptovskom sv. Mikuláši veľký fond. Prvý vložil 13500 forintov a druhý 5500 forintov s tým cieľom, aby v Liptovskom sv. Mikuláši postavili budovu pre jezuitov, do ktorej najprv umiestnili 3 missionárov, ktorí budú mať za povinnosť v kopcovitej hornatej krajine šíriť misionárstvo. Aby bol zabezpečený okrem 3 misionárov aj jeden svetský učiteľ, ktorý bude učiť deti maďarský jazyk a ostatné základné vedomosti. A keď bude možné a miestni protestanti nebudú proti, tak ešte aj štvrtý jezuita má dostať miesto, ktorý bude prednášať latinčinu.

Postavenie budovy stálo 2042 forintov, a ostalo ešte 16958 forintov do nadácie.

Nadáciu podporili: Adam Ulrich dr. Wurzburgský univerzitný učiteľ práva, kto venoval 8000 forintov na zabezpečenie dvoch misionárov a pani Gatner založil 1000 forintmi omšový fond. Budova jezuitov sa skutočne postavila, mnísi tam nastúpili v roku 1729 a tam ostali do 1778. Po ich zrušení na účte fondu ostalo 25958 forintov ktoré boli prevedené do školského fondu.

22. mája 1777 rada miestneho zastupiteľstva odovzdala všetky fondy rádovému domu v Okolicsnej s tou podmienkou, aby dom jezuitov v Liptovskom sv.Mikuláši obsadili vlastnými ľuďmi a ostali verní požiadavkám zakladateľov fondu. Materská budova s radosťou prijíma poverenie a posiela nasledovných mníchov  do Liptovského sv. Mikuláša: za prefekta Mansvét Rusznyákovics, misionárom Július Vaora a Gottfrid Mojses, profesori Nikodém Stróz, Anzelm Jurkovics, Xaver Thold a Albin Antón.

Proti tomuto rozhodnutiu miestneho zastupiteľstva protestujú piaristický farári z Ružomberka. Ešte pred nasťahovaním do budovy, poslaní mnísi vyúčtovali financie z fondu, náklady na zabezpečenie 8 ľudí, na údržbu budovy. Tieto finančné prostriedky sa im zdali malé a preto ešte žiadali 600 forintov ročne  zo školského fondu. Ich požiadavke nebolo vyhovené. Nevyhovujúca zmena ich neodradila od zámeru a 20. októbra 1777 ich podžupan z Liptova, Anton Okolicsányi slávnostne uvádza do novej rádovej budovy. Štyria profesori mali gymnaziálne učiteľské vzdelanie. 9. novembra 1777 sa otvára prvý školský rok. Ale ich účinkovanie v Liptovskom sv. Mikuláši netrvá dlho. Cisár Jozef II. v roku 1782 vymazal veľa mníšskych rezidencií, a medzi nimi bola aj rezidencia v Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1788 zase tým prekvapil mníchov, že cisárskym nariadením zakázal zbieranie milodarov, čomu nasledovalo zníženie počtu členov rádového domu v Okoličnom. Takto v roku 1801 mali už len 5 mníchov a 3 laických fráterov .

Od týchto čias si v tichom pracovnom tempe žili obyvatelia rádového domu. Významnejšia historická udalosť sa neudiala. Ale rok 1813  bol pre dom skoro katastrofálny. Veľa rokov ubehlo, kým zabudli na údery osudu z tohto roku. 25. a 26. augusta 1813 bola obrovská prietrž mračien na Liptove, ktorá zdvihla hladinu župnej rieky a jej potokov. Zdvihla sa aj hladina  Smrečianky, ktorá inak v lete bývala skoro suchá.

31

Valiaca voda sa oprela o múry kostola, a na severozápadnej strane podmyla steny. Prevalila sa voda do vnútra cez hlavnú bránu a odtiaľ do krypty, kde podvíhala rakvy Okolicsányiovcov. Kamennými doskami pokrytá podlaha sa prepadla. Severozápadná stena praskla v celej dĺžke. Vedľajšie budovy v dĺžke 21 siah, cca 30 metrov a v šírke 5 siah cca 7.5 metrov boli úplne zbúrané a odnesené vodou. Záhradný plot v dĺžke 112 siah cca 160 metrov bol úplne strhnutý a odplavený. Aj zo samotnej záhrady bola odplavená pôda vo veľkosti 1 ¾ jutár. Nešťastie bolo o to horšie, že chudobný mnísi nemali financie na náhrady škôd, a pri tom bolo treba urýchlene riešiť situáciu, lebo  severozápadnej časti kostola hrozilo zrútenie. Vdova po Antonovi Okolicsányiovi bola prvá, ktorá pomohla. Na jej náklady onedlho podmurovali podmyté časti. Ale ostatné opravy sa ukázali ako nekonečne veľké a nezvládnuteľné.  8. októbra sa apoštolský syndycus rádového domu, Ján Palugyay,  obrátil na župu, aby vyslali výbor odborníkov na odhad napáchaných škôd a aby župa zo svojho cirkevného fondu vyčlenila financie. Samuel Pottornyai, slúžny a Imrich Bukovinszky,  jurassor, prišli na miesto a náklady na opravu určili vo výške 8231 forintov.

32

Medzičasom kronikár spomína prefekta z Likavského hradu Collinászyho Flórisa, benefaktora rádového domu. 3. mája 1814 prichádza do župy odpoveď kráľovskej koruny: nič nedajú. Praskliny sa šíria ďalej, bolo treba pomôcť a preto dedičstvo Gašpara Ghilányiho bolo použité na tento účel. Župa zase napíše list na Komoru, načo dostanú nariadenie 10. septembra 1816, aby nahlásili, kto je správcom kostola a aby predložili rozpočet. Kostol už bol v takom zlom stave, že veriaci sa báli chodiť na omšu. Správcu kostola nemali a odovzdali rozpočet. 17. septembra 1817 Komora posiela Antona Friedmanszkyho, spišského veľkoprepošta s tým nariadením, aby zistil skutkový stav na mieste. Veľkoprepošt prišiel do Okoličnom 24. júna 1818 a skutkový stal našiel taký, aký bol uvedený v liste od župy. Na to 14. júla nariadi Komora, že nebezpečné miesta, prípadne celý kostol treba uzavrieť pred používaním. V takejto tienistej situácii gvardián domu v priebehu zimy vycestuje do Viedne priamo cisárovi a požiada ho o súkromnú audenciu. Vymohol, že I. František kráľ previedol 4000 forintov na reštaurovanie kostola.

33

Peniaze dorazili na jeseň 1819 a okamžite sa pustili do stavby. Ján Jurkovics   Liptovsko Hrádocký komorový stavebný technik zadarmo viedol stavebné práce. Ešte na jeseň bolo dokončené lešenie. Na jar 1820 sa pustili do murárskych prác. Na turice boli hotové. Na nedeľu Svätej Trojice usporiadali prvú omšu spojenú s Te Deumm. Potom postavili vedľa kostola a budovy ochrannú hrádzu.

Sedem dlhých rokov sa naťahoval problém reštaurovania kostola. Okrem kráľa prispeli svojimi darmi aj cirkevní hodnostári a aj svetskí páni.

V októbri 1823 za 1660 forintov postavili organ, ktorý aj dnes stojí.

V roku 1824 mníchov, ktorí tu žijú je 6. Okoličné od XIII. storočia cirkevne patrila Liptovskému sv. Mikulášu ako dcérska cirkev. Od 1. januára 1827 sa stáva samostatnou farou a vedením fary bol poverený vedúci rádového domu.

Kronikár zapísal, že 15. októbra 1834 o 7:30 intenzívne zemetrasenie otriaslo múrmi kláštora, ale škody na majetku ani na životoch neboli. V tomto a v nasledujúcich rokoch sa starajú o rádový dom Anton Okolicsányi s rodinou, ďalej manželka Jána Okolicsányiho svojou typickou  dobrou vôľou, čo zdedili po svojich predkoch.

34

14. augusta 1836 prepukla cholera. Za štyri týždne mala epidémia  47 obetí v dedine.

V novších desaťročiach v dome žijúci mnísi trávili čas prácou, duševnými aktivitami v kostole, vyučovaním v základnej škole, čo postavili v rádovom dome. Pod  duchovným vedením  mníchov nie jedna duša získala späť svoj pokoj  a chuť do nového boja, čo stratili v ťažkom živote. Ich škola, aj keď nebola vzorom najmodernejších možností, ale pôsobila pokorne, vytvorila tvoriacich a užitočných jedincov pre spoločnosť.

Železný zub času počas stáročí sa pustil aj do voľakedy veľmi slávneho Corvinského kostola. Špicaté výzdoby sa rozpadli, kamenné parapety odpadávali, rámy okien povypadávali, samotný oltár a hviezdicová výzdoba lodí sa uvolnili, púšťajúce svoj piesočný prach na počúvajúcich modliacich, či na farára. Už sa obávali, že raz spadne časť stropu. Akoby dažďom a víchricou poničený strop už nevydržal nápor času a večných bojov. Tupo sa ozývali zažltnuté chodby – zostarli sme, rúcame sa.

35

S tými istými slovami vítal kláštor svojho nového vedúceho rádového domu v roku 1896, Matyáša Lincsovszkyho. Ostré oko, umelecká duša, duch organizátora a nevyčerpateľná eufória okamžite spoznali veľkosť zla. Jam proximus ardet Ucalegon, tu treba zachraňovať, bez otáľania. Štátny výbor na ochranu pamiatok materiálne inde bol zamestnaný. O Okoličné sa starať nemohli, a preto agilný gvardián sa obrátil  o pomoc na umenie milujúcu verejnosť. 4. januára 1901 prišlo povolenie od ministerstva vnútra na zbierku s platnosťou na jeden rok. Maďar sa ukázal, že vie obetovať. Za jeden rok vyzbierali 17940 korún a 74 forintov na tento cieľ. Na veky ostane milý list od grófa Dénesa Andrássyho, v ktorom oznamuje že osobne prispeje značnou sumou. Stojí za pozornosť, aby sme to doslovne uviedli: „Reverendissimi Patres! V mene veľmi milovanej a milej mojej manželky, ktorej veľmi zlý zdravotný stav nedovolí osobne odpovedať na vašu žiadosť, som nútený osobne  a s radosťou v jej mene vybaviť, že milovaná moja manželka na opravu kostola v Okoličnom venovala 2000 forintov. Ja,  nevynechajúci  túto príležitosť, a prvom rade nasledujúci príklad mojej manželky, a zároveň na Vašu pamiatku, a v druhom rade na udržanie takej dokonalej umeleckej stavby venujem 5000 forintov. Naša žiadosť sa smeruje tam, aby náš dar ostal v tajnosti. Na podzámku Krásnej hôrky. 28. januára 1902, s úctou Andrássy Dénes a jeho milovaná manželka, Francisca.

36

Väčšie dary venovali: Jeho výsosť, kráľ 500 Korún, náš požehnaný biskup, Pavol Szmrecsányi, 600 Korún, Ján Okolicsányi, 100 Korún.

Všetky príjmy z darov boli 45269 Korún a 94 forintov.

Pod vedením baróna Júliusa Forstera, podpredsedu štátneho výboru umeleckých pamiatok a Otta Stehlóa, umeleckého stavbára, sa spustia práce 27. apríla 1903. Na konci októbra 1904 sú aj dokončené . 6. novembra vysvätil kostol v mene vrchného predstaviteľa župnej cirkvi, Dr. Anton Kurimszky, Ružomberský prepošt – farár. Opravil sa kostol, rádová budova a aj základná škola. Celkom výdavky dosiahli výšku 46366 Korún a 43 forintov. Takmer zlomený kostol v dlhom boji so živlami, znovu tam stojí obnovený pri okolitých lipách a vypína sa nad ich koruny, oznamujúci na nekonečnú diaľku pamiatku slávneho mena Hunyadyovcov.



[1] Lipha je Zvolen, kláštor františkánov bol založený už v 1263