Vraj 7. novembra 1917 v Petrohrade počas drobnej potýčky o Zimný palác Petrohradčania normálne navštevovali kaviarne a divadlá svojho mesta. Nevedeli, že začína storočie komunizmu. A čo 17. november 1989? Kto v ten deň večer tušil, najmä na Slovensku, že komunizmus v našom štáte sa začína rúcať?
A kto vedel v roku 476 po Kristu, keď Odoakar poslal insígnie rímskej cisárskej moci do Byzancie, že tento rok označia neskôr historici za rok zániku Západorímskej ríše?
Veľké historické zmeny prebiehajú často evolučne. Nie je jednoduché poukázať na to, ktorá udalosť bola rozhodujúcim medzníkom. Pre budúcich historikov mám tip. Piatok 2. októbra 2009 môžu označiť za deň prechodu Európskej únie od demokracie k postdemokracii. V ten deň Íri schválili v referende Lisabonskú zmluvu.
Každý v živote hádzal mincou. Panna alebo orol? Rub alebo líc? Chcete, aby padla panna? Pri jednom hode vám padne s pravdepodobnosťou jedna polovica. Skrátka fifty-fifty. Každý to tak akosi intuitívne vie, ani nemusí mať za sebou kurz teórie pravdepodobnosti. Každý vie, že pravdepodobnosť , že padne želaná panna, sa zvyšuje, ak máte nie iba jeden pokus, ale viac. Ak máte pokusy dva, tak pravdepodobnosť neúspechu je iba jedna štvrtina. Ak tri pokusy, tak jedna osmina. To už je riadny pech. To už v podstate ani nehrozí.
Veľkým vynálezom EÚ je opakované referendum. Neschválil si, čo treba, občan? Nevadí. Môžeš prísť k urnám ešte raz. Raz to vyjsť musí. A vyjde. Trochu to pripomína voľby za komunizmu. Občan nevyužil šancu? Nevolil jednotnú kandidátku Národného Frontu? Komisia prišla za ním domov aj s urnou. Zazvonila pri dverách a nie každý vydržal neotvoriť vytrvalým súdruhom.
V demokracii ľudia v referende nejako rozhodnú a tak to potom je. V európskej postdemokracii ľudia v referende nejako rozhodnú a je im to figu platné. Aj tak to bude inak.
Len povážte. Všetky zmeny európskeho práva, ktoré sú v Lisabonskej zmluve, boli zakotvené i v jej predchodkyni – v Ústavnej zmluve EÚ. Ústavnú zmluvu v mnohých štátoch mali odobriť občania v referende. Španieli povedali svoje SÍ v referende v apríli 2005. O mesiac v máji milióny Francúzov povedali svoje NON. V júni pridali svoj nesúhlas i Holanďania a tým Ústavnú zmluvu odpálili. V júli hlasovali ešte Luxemburčania a povedali ÁNO. Ale to už bolo po Ústavnej zmluve.
A vlastne bolo po nej naozaj? Bolo iba po jej mene. Po dvoch rokoch sa vynoril z útrob EÚ obsahovo totožný dokument s poprehadzovanými paragrafmi s názvom Lisabonská zmluva. A pre istotu už nemali byť žiadne referendá. Parlament za parlamentom hlasoval naprieč Európou za vlastné poníženie na akési župné zastupiteľstvo. Aj francúzsky a holandský parlament podporil to, čo občania ich krajín v referende tri roky predtým odmietli.
Na nešťastie pre tvorcov Lisabonskej zmluvy, v Írsku referendum byť muselo, lebo to prikazuje írska ústava. Jar 2008 bola v Írsku búrlivá. Katolícki aktivisti z organizácie Cóir a Declan Ganley so svojím Libertasom dosiahli v kampani, že Íri povedali Lisabonu NIE.
A tak si to teraz museli zopakovať. A keby to teraz neboli schválili, museli by hlasovať aj tretíkrát. A iste neplatí ani Trikrát a dosť! Obsah Lisabonskej zmluvy teda odmietli tri národy, ktoré majú spolu 86 miliónov ľudí. Súhlasili s ním dva národy, ktoré majú spolu 47 miliónov príslušníkov. A ten obsah napriek tomu bude platiť. Vitajte v postdemokracii, priatelia… To, že sme už opustili priestor demokracie, nie je na tom to najhoršie. Horšie je to, že sa to popiera a stále sa to vydáva za demokraciu.
A tak sa nám na kontinente vynára gigantický európsky štát bez európskeho ľudu, bez jeho vôle. Vplyv veľkých štátov sa zvyšuje, vplyv malých sa znižuje. Iste viete, že Slovensko medzi tie veľké nepatrí. Tvrdia nám, že ten superštát vlastne ani nevzniká, ale prezidenta a ministra zahraničných vecí mať bude.
Bude to polmiliardový superštát, ktorého ideológia bude odtrhnutá od kultúrnych a duchovných koreňov Európy. Bude to protikresťanský štát. Jeho základné dokumenty nebudú obsahovať žiadny osvedčený morálny kompas. Jeho súdy budú rozhodovať o konkrétnom obsahu pojmov náboženská sloboda, rodina, manželstvo, ochrana ľudského života, ľudská dôstojnosť, a budú tak robiť bez vedomia pevných bodov tradície.
Lisabonskú zmluvu podporujú v EÚ tri veľké politické zoskupenia: Strana európskych socialistov, európski liberáli a Európska ľudová strana EPP, združujúca najmä kresťanských demokratov. To, že členovia EPP s entuziazmom podporujú Lisabonskú zmluvu a jej Chartu práv, je prejavom už dlho viditeľného, a teraz definitívneho duchovného zrútenia kresťanskej demokracie v Európe. Kresťanský obsah bol už dávnejšie postupne vymenený za mechanizmus púhej reprodukcie moci. Preto môže byť piatok 2. októbra pre historikov i vhodným kandidátom pre dátum vnútorného kolapsu kresťanskej demokracie.
Slovensko je malá päťmiliónová krajina, kde kresťanský odkaz a tradície ako-tak prežívajú. Vstupovalo do Európskej Únie, aby sa jeho občania mohli tešiť zo slobodného pohybu osôb, tovarov, pracovnej sily. Po Lisabone je však Únia už o niečom inom. Malá krajina bola vydaná i kresťanskými politikmi napospas protikresťanskému gigantovi.
Čo ostane z predstáv vyznávačov suverénneho národného štátu? Únia sa definitívne mení z nástroja spolunažívania národných štátov v Európe na vládcu nad národnými štátmi. Politik národného štátu, ktorý sa i dnes stále pokúša vystupovať ako predstaviteľ suverénneho štátu, je tvrdo napádaný politikmi Únie. Na vlastnej koži si to vyskúšal český prezident.
Schválenie Lisabonskej zmluvy nesie v sebe veľký paradox. Tento týždeň ju podpíše kresťanský politik, poľský prezident Lech Kaczynski. V istom zmysle si to môže dovoliť. Poliaci si v rokovaniach o zmluve vydobyli výnimku. Charta práv podľa tejto výnimky nijako nemôže ovplyvniť poľské zákonodarstvo v citlivých etických otázkach. A tak posledným vzdorujúcim európskym politikom, ktorý má postavenie v exekutíve, je Václav Klaus. Človek, ktorý sa k osobnej viere v Boha nikdy nehlásil a ktorému bola v politickej oblasti bližšia skôr husitská tradícia. V celej Európe niet kresťanského politika v exekutíve, ktorý by sa Lisabonskej zmluve postavil.
Lepšieho dôkazu kolapsu kresťanskej demokracie v Európe už ani niet.
Vladimír Palko
zdroj:www.tyzden.sk