Job13
Chce rokovať len s Bohom
XIII. 1 Hľa, moje oko všetko toto videlo
i ucho moje čulo, vnímalo.
2 Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,
nie som od vás nijako podlejší.
3 Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim
a pred Bohom sa chcem obhájiť.
Reči priateľov nie sú úprimné
4 Vy však vymýšľate klamné luhárstva,
všetci ste nanič lekári.
5 Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,
to za múdrosť by sa vám rátalo.
6 Len počúvajte perí mojich výčitky
a úst mojich čujte žalobu!
7 To namiesto Boha hovoríte luhárstva
a miesto neho lesti vravíte?
8 Chcete sa postaviť na jeho stranu
a zástupcami Boha chcete byť?
9 To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,
že jak ľudí klamú, tak ho klamete?
10 On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,
ak tajne komu stranu držíte.
11 Nedesí vás jeho velebnosť
a hrôza z neho nezachváti vás?
12 Tie vaše reči nie sú hádam z popola
a nie sú z hliny vaše pevnosti?
13 Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,
nech potom príde na mňa čokoľvek!
Pripravený súdiť sa s Bohom
14 Však svoje telo držím medzi zubmi
a svoju dušu na dlaň kladiem si.
15 Ak znivočí ma, ani sa nezachviem,
len nech si pred ním poviem svoje.
16 To bude potom moja spása,
veď nemá prístup k nemu darebák.
17 Tak počúvajte moje slovo
a v ušiach vašich nech je výklad môj!
18 Pripravil som sa na súd
a som presvedčený, že ja v práve som.
19 Kto sa teda chce pravotiť so mnou?
Lebo potom zmĺknem a zahyniem...!
20 Len od dvoch vecí ma teraz ušetri
a pred tebou sa skrývať nebudem:
21 Odtiahni odo mňa svoju ruku
a hrôza z teba nech ma nedesí!
22 A zavolaj ma, budem ti odpovedať,
alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.
23 Koľko mám pokleskov a hriechov?
Tak moje viny, hriechy oznám mi!
24 Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou
a máš ma za svojho nepriateľa?
25 Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný
a za slamkou suchou sa naháňať? -
26 že výrok trpký zapisuješ proti mne,
že pričítaš mi viny z mladosti,
27 že moje nohy zatváraš do klady,
všetky moje kroky strážiš bedlivo
a nôh mi stopy skúmaš pozorne?
28 Rozpadá sa ako hniloba nejaká,
jak šaty, čo ich mole vyžerú.
Job14
Život ľudský je krátky
XIV. 1 Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,
má dni krátke a plné lopoty,
2 jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,
jak keď tieň beží, nezastaví sa.
3 Ty svoje oko na neho otváraš
a poháňaš ho na súd so sebou.
4 Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.
5 Sú odmerané veľmi presne jeho dni
a poznáš počet jeho mesiacov,
dal si mu medze, neprekročí ich.
6 Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,
kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.
7 Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.
8 Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,
9 povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.
10 No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu - kde sa podejú?
11 Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,
12 tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.
Len Božie zmilovanie!
13 Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,
mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,
len urči, kedy spomenieš si na mňa!
14 Ak človek zomrie, azda zas oživne?
To by som vydržal celý čas lopoty,
kým neprišla by za mňa výmena.
15 Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,
až zažiadaš si dielo svojich rúk.
16 Ty teraz rátaš moje kroky,
ale moje viny odpustíš.
17 Môj hriech bude zapečatený v mechu
a moje poklesky vybieliš.
Pod údermi Pánovej ruky
18 Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;
19 tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.
20 Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.
21 Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.
22 A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len.“
CH. Druhá Elifazova reč 15,1-35
Job15
XV. 1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:
Jób nehovorí rozumne
2 Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra
a naplní si vnútro vetrom východným?
3 Bude sa hádať slovami bez osohu
a neužitočnými rečami?
4 Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom,
porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.
5 To ti ústa navádza tvoja vina,
osvojuješ si prefíkaných reč.
6 Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja,
svedčia proti tebe vlastné pery.
Jóbova zatemnená myseľ
7 Hádam si sa narodil prvý z ľudí,
splodený si bol pred kopcami?
8 Azda si počul tajné Božie plány,
vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?
9 Čo poznáš, čo my nepoznáme?
Čomu rozumieš, čo my nevieme?
10 Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti,
vekom ešte starší než tvoj otec!
11 Božia útecha ti je už málo,
jeho preláskavé slová k tebe?
12 Prečo ťa strháva tvoje srdce
a prečo pomihúvaš očami,
13 keď sa s hnevom staviaš proti Bohu,
keď zo svojich úst púšťaš také slová?
Človek je hriešny
14 Čože je človek, aby čistý bol,
koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?
15 Veď on nemá dôveru vo svojich svätých,
nebo nie je čisté v jeho očiach,
16 ešte menej, kto ohavný, skazený -
človek, čo jak vodu pije hriech!
Nepokoj hriešnikov
17 Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma,
čo som spozoroval, chcem ti povedať,
18 čo aj múdri mužovia rozhlasujú
podľa svojich predkov, nič netaja,
19 ktorí jediní dostali túto zem,
nik cudzí neprešiel pomedzi nich:
20 Po všetky dni života zlý trasie sa,
po všetky svoje roky tyran tiež.
21 V ušiach mu znejú desivé hlasy,
záhuba naň príde v čase pokoja.
22 Neverí, že možno uniknúť z tmy,
pretože je pod meč určený.
23 Blúdi a hľadá chlieb: „Kade ísť?“
Vie, že je deň tmy prichystaný.
24 Prestrašuje ho čas tmy,
zachvacuje ho tieseň prehrozná
ako kráľa, čo sa chystá na boj.
25 Zdvihol svoju ruku proti Bohu,
proti Všemocnému sa postavil,
26 útočil proti nemu s tvrdou šijou
a množstvom štítov vypuklých.
27 Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj,
a nabral sadla na svoje slabiny.
28 Osídľoval spustošené mestá,
domy, v ktorých nemal bývať nik,
lebo boli celkom v rozvalinách.
Ako skončia zlí
29 Neobstojí imaním, nezbohatne,
nerozprestrie sa tieňom po zemi.
30 Nevyjde už viac z temravy;
mládniky mu spáli horúčava,
vietor postrhúva jeho kvety.
31 Lži nech márne neverí oklamaný,
lebo vyjde iste navnivoč.
32 Predčasne mu zvädnú ratolesti,
nezazelenie sa vetva jeho.
33 Strapce stratí ako vinič nezrelé,
ako oliva on zhodí kvety.
34 Družina bezbožného jalová je
a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.
35 Obťažkaní pohromou rodia skazu
a ich lono chystá iba lož.“