Job7
Biedy ľudského života
VII. 1 Či nie je vojnou život človeka na zemi
a jeho dni dňami nádenníka?
2 Ako otrok, čo prahne po chládku,
jak nádenník, čo čaká na zárobok,
3 tak aj ja mám šialivé mesiace
a noci strastí odpočítavam.
4 Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?
Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?
a do súmraku iba zmietam sa.
5 Telo mi šatia červíky a chrasty
a koža puká, rozpadáva sa.
6 Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie
a tratia sa, nití nemajúc.
7 Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,
viac moje oko blaho neuzrie.
8 Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,
obzrieš sa po mne, už ma nebude.
9 Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,
tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,
10 už do svojho domu nikdy nevráti sa
a jeho bydlo viac ho neuzrie.
Bez radosti a bez útechy
11 Nuž preto nechcem ústa držať na uzde
a prehovorím v ducha súžení,
ponariekam si v duše trpkosti.
12 vari som ja more alebo morská obluda,
že si nado mnou stráže postavil?
13 Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,
posteľ sa podelí so mnou o môj plač,
14 aj vtedy mi strach naháňaš snami
a vo videniach desom stíhaš ma.
15 Preto si moja duša volí obesenie,
radšej smrť než tie útrapy.
16 Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,
nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.
Boh človeka navštevuje
17 Čože je človek, že si ho tak všímaš,
že mávaš toľkú starosť o neho,
18 že ráno ho vyhľadávaš za ránom
a skúšaš si ho každú chvíľočku?
19 Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa
a dáš mi času slinu prehltnúť!
20 Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?
A prečo si si za cieľ zvolil mňa,
že na ťarchu som sebe samému?
21 Prečo nestrpíš moje neprávosti
a priestupky mi nechceš prehliadnuť?
22 Nuž do prachu sa teraz pohrúžim,
budeš ma hľadať, no už ma nebude.“
E. Prvá Bildadova reč 8,1-22
Job8
VIII. 1 Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:
Boh je spravodlivý
2 Dokedy budeš vravieť také veci
a slová tvojich úst budú ako víchor?
3 Azda Boh prevracia súdne právo,
alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?
4 Ak ti deti zhrešili proti nemu,
vydal ich napospas vlastnej vine.
5 Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,
vyprosíš si milosť Všemocného.
6 Ak budeš nevinný a spravodlivý,
on bude hneď bedliť o teba
a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.
7 Ak tvoj počiatok aj bude malý,
tvoja budúcnosť veľmi narastie.
Boh tresce zlých
8 Len sa spýtaj pokolení minulých,
na skúsenosť predkov pozor daj.
9 My včerajší sme iba a nevedomí,
naše zemské dni sú sťaby tieň.
10 Či nie oni učia ťa a hovoria ti,
zo svojich sŕdc vynášajú slová?
11 Pučí azda rákosie, kde niet bahna,
abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?
12 Hoc je v kvete ešte a nezrezané,
pred všetkými bylinami usychá.
13 To cesta je každého hriešnika,
takto hynie nádej bezbožníka.
14 Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,
svoju zábezpeku do pavučiny.
15 Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,
chce sa ho pridržať, neobstojí však.
16 Stojí plné šťavy pred východom slnka,
výhonkami čnie nad svojím sadom,
17 lenže jeho korene sú v hŕbe skál,
v príbytku kamenistom žije si.
18 Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,
zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!
19 A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,
iní zasa vyrastajú z prachu.
Boh vyslyší spravodlivého
20 Boh nezavrhne bezúhonného,
ani svojou rukou nepodoprie zlých.
21 Ešte ústa naplní ti smiechom
a tvoje pery jasotom radostným.
22 Tvojich nenávistníkov pokryje hanba
a stánky hriešnikov sa pominú.“
F. Druhá Jóbova odpoveď 9,1 - 10,22
Job9
IX. 1 Jób odpovedal:
S Bohom sa nedá hádať
2 „Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.
3 Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.
Nesmierna Božia moc
4 Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!
5 On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.
6 Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.
7 On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.
8 On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.
9 Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.
10 On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.
11 Keď kol’ mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.
12 Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: „Čo to vystrájaš?“
13 Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.
Nevyspytateľné sú cesty Pánove
14 Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.
15 Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.
16 Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem...
17 On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,
18 nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.
19 Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!
20 Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.
21 Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.
22 Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!
23 Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.
24 Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?
Beznádejné položenie
25 Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.
26 Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.
27 Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;
28 hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.
29 Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?
30 Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,
31 ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.
Rozhodca medzi Bohom a človekom?
32 On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!
33 Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,
34 kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.
35 Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.