Komentár Jozefa Kováčika: Mesiac lásky

Kováčik

 Doteraz bolo zvykom, drahí poslucháči, označovať za mesiac lásky máj. Už niekoľko rokov však z rôznych príčin býva láskou nabitý i február. To nič, že nekvitnú čerešne a vonku mrzne. Na 14. februára totiž pripadá sviatok Svätého Valentína. A hoci je už niekoľko dní po sviatku, predsa len sa pri ňom v mojom zamyslení pristavím. Ak čakáte kritiku komercionalizácie, či rôznych excesov, môj príhovor si radšej prelaďte. O tom sa už totiž nahovorilo pomerne dosť. Ja som mal inú skúsenosť. Výsostne pozitívnu. Nie, nedostal som desiatky zaľúbených e-mailov, či sms. Pozvali ma do Vysokej nad Uhom. Už po 48. raz sa tam konala púť mladých. Ročne sa stretávajú na 4 púťach. Táto Valentínska bola venovaná teenagerom, alebo ako vtipne poznamenal arcibiskup Bober vo svojom príhovore, šumienkam. Priznám sa, že som pozvanie pred niekoľkými mesiacmi prijal rád. Mal som ohľadom tejto akcie veľa otáznikov. A tak som si hovoril, že sa budem snažiť pozerať, počúvať, chápať. Niektorí ľudia, vrátane kňazov, majú k tejto púti rezervovaný postoj. Vychádza z poznania, že mladým ľuďom treba otvárať v rámci Cirkvi pohľad všestrannejšie. Nielen ohľadom 6. prikázania. Naopak, na druhej strane pomyselnej barikády stoja tí, ktorí by radi rozprávali iba o 6. prikázaní. 

 

Aká bola moja skúsenosť? 700 mladých ľudí vo veku 16-17 rokov, sústredených, normálnych vo všetkých smeroch, silno duchovná atmosféra. Sústredenosť na prednáške, aktívne prežitá svätá omša, žiadne excesy typu túlania sa po dedine a hľadanie pohostinstiev. Večerná adorácia, z ktorej mrazilo. Dve svedectvá obrátenia, ktoré mali ďaleko od náhleho citového pseudocharizmatického razenia. Prvý deň vysluhovalo 10 kňazov sviatosť zmierenia do pol druhej ráno, na druhý deň do pol jednej po polnoci. Takmer 90 percent mladých na svätom prijímaní. Jednoducho som na púti vo Vysokej nad Uhom zažil niečo, čo by som chcel nazvať skúsenosťou. Ak by mi o tom len niekto rozprával, bral by som to inak. Treba to zažiť. Prečo? Osobne si myslím, že je to skutočne ovocie obety Anky Kolesárovej. Takúto duchovnú atmosféru si človek nevsugeruje. Tá by už na prvý pohľad bola poznačená niečím umelým. Proces blahorečenia mladej mučenice za čistotu má podľa mňa veľmi silný argument. Chcem aj takouto formou vyzdvihnúť úsilie tých, ktorí sa na organizovaní tejto púte podieľajú. Od duchovného správcu Pavla Hudáka, cez kaplána Mareka, dobrovoľníkov žijúcich v domčeku až po tých, ktorí sa do organizovania púte zapájajú jednotlivo. Jedna z mamičiek, dobrovoľníčok v kuchyni, mi povedala: „Chodím sem pomáhať ako dobrovoľníčka, pretože táto púť mojim deťom dala veľmi veľa“. Zaiste, kde je veľa ľudí, isto budú aj nejaké problémy a starosti. Ja som ich však nezažil. A preto chcem hovoriť o tomto mojom pozitívnom zážitku. Kritiky a negatívnych vecí totiž počujeme pomerne dosť. V každej životnej oblasti. 
Hádam sa na mňa nenahnevá jeden z mojich priateľov, kňazov, ak prezradím, čo mi povedal pri skorých raňajkách, teda keď sme neskoro v noci, vlastne skoro ráno v nedeľu po spovedaní sedeli unavení pri nakrájanej klobáske. „Chcel som ísť len na otočku. Pýtal som sa, či je potrebné zostať až do nedele. Som veľmi rád, že som zostal. Vysokú a jej atmosféru treba zažiť.“
Na záver mi dovoľte podeliť sa s vami, drahí poslucháči o príbeh, ktorý som dostal e-mailom. Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody. Zodvihol ho tak, aby ho všetci študenti videli a spýtal sa ich: „Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?“„50 gramov!“ ... „100 gramov!“-odpovedali študenti. „Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim“, povedal profesor, „ale moja otázka je: 
Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?“ „Nič“ – odpovedali študenti. „V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý hodinu?“ – spýtal sa profesor. „Rameno by vás začalo bolieť“ – povedal jeden zo študentov. „Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?“ „Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice“-zašpekuloval iný študent. „Veľmi dobre. Ale počas celého tohto – zmenila by sa hmotnosť pohára?“ – spýtal sa profesor. „Nie“, odpovedali. „Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?“ Študenti boli v rozpakoch... „Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?“ spýtal sa zas profesor. „Položiť pohár!“ povedal jeden zo študentov. „Presne!“ zareagoval profesor. „Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v hlave a zdajú sa OK. Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič. Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte dôležitejšie je „položiť ich“ na konci každého dňa skôr než pôjdete spať. 
Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň čerství a silní, budete zvládať svoje veci.
Prajem vám, aby ste sa aj vy učili odkladať starosti, predsudky a problémy do Božích rúk. 

Jozef Kováčik

 

zdroj: www.radiovaticana.org