Vo sviatosti birmovania sme sa zaviazali, že prinesieme na svet Božie Kráľovstvo. Boh nám dal svojho Ducha, požehnal nás.
A čo sme urobili my?
Vyflákli sme sa na to, dokonca napomáhame zlu - ohovárame, hneváme sa, kradneme, nenávidíme, zraňujeme svojich blízkych, … Preto, ak chceme sláviť Eucharistiu, musíme sa za toto všetko kajať.
Stojíme už síce pred Bohom, na “Božej pôde”, ale medzi nami a Bohom ešte leží náš hriech. Teraz je čas na vyznanie toho, že sme hriešnici.

Čo je a čo nie je úkon kajúcnosti?

Samotný úkon kajúcnosti nie je čas na spytovanie svedomia. Svoje hiechy už musíme poznať, spoznali sme ich pred omšou. Preto je vhodné ticho pred svätou omšou ako príprava aj na úkon kajúcnosti.
Nie je to ospravedlňovanie seba, ale odprosovanie milovaného Boha. Preto sa sústreďujeme na fakt, že sme Bohu ublížili. Chvíľa na úkon kajúcnosti je preto krátka určená na obnovenie postoja a pocitu odprosenia a nie na jeho prebudenie, zisťovanie toho, čo sme asi urobili zlé.

Ako vyzerá úkon kajúcnosti?

Má 3 časti:
1.    Výzva kňaza na uznanie hriechov
2.    Vyznanie hriechov - myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého
3.    Rozhrešenie kňaza

Musí byť úkon kajúcnosti súčasťou každej svätej omše?

Áno, ale nie vždy ho konáme v nám známej tradičnej podobe. Napríklad na vo veľkonočnom čase alebo pri krste je úkon ajúcnosti zahrnutý v obrade požehnania  vody a pokropenia vodou na pamiatku krstu.