Benedikt XVI. počas generálnej audiencie o Ježišovom vtelení

papa in audiencia XXXVIII.

 Dar lásky neslýchaného realizmu, ktorý učí, čo znamená darovať sa bezhranične: taký je podľa Benedikta XVI. význam Ježišovho vtelenia. Počas dnešnej generálnej audiencie v Aule Pavla VI. Svätý Otec venoval katechézu prvotným udalostiam kresťanskej spásy. Nasleduje jej plné znenie: 



Drahí bratia a sestry, v tomto vianočnom čase sa ešte raz zastavme pri veľkom tajomstve Boha, ktorý zostúpil z neba, aby si vzal ľudské telo. V Ježišovi sa Boh vtelil, stal sa jedným z nás, a tak otvoril cestu k svojmu nebu, v ústrety plnému spoločenstvu s ním. V našich chrámoch počas týchto dní častejšie zaznieva výraz „vtelenie“ Boha, ktorým chceme vyjadriť skutočnosť slávenú vo Vianociach: Boží Syn sa stal človekom, ako vyznávame v Kréde. Čo však znamená toto ústredné slovo pre kresťanskú vieru? Slovo vtelenie, v latinčine „incarnatio“ používal už sv. Ignác Antiochijský na konci prvého storočia, a predovšetkým i sv. Irenej pri uvažovaniach nad Prológom evanjelia sv. Jána, osobitne pri vyjadrení: „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). Slovo „telo“ v hebrejskom význame označuje človeka v jeho celistvosti, celého človeka práve z pohľadu jeho pominuteľnosti a dočasnosti, biedy a ohraničenosti. To znamená, že spása, ktorú priniesol Boh, vtelením sa v Ježišovi z Nazareta, sa dotýka človeka v jeho konkrétnej realite a v akejkoľvek situácii. Boh prijal ľudskú podobu, aby ju oslobodil od všetkého, čo ju od neho vzďaľuje a aby nám umožnil volať ho, v jeho jednorodenom Synovi, menom „Abba, Otče“ a stať sa naozaj Božími deťmi. Sv. Irenej potvrdzuje: „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom“ (Adversus haereses, 3,19,1: PG 7,939; porov. KKC 460). 



„Slovo sa stalo telom“ je jednou z právd, na ktorú sme si tak zvykli, že sa nás už takmer nedotýka veľkosť udalosti, ktorú opisuje. Práve vo vianočnom čase, keď toto vyjadrenie opakovane zaznieva v liturgii, sa stáva, že sa často zameriavame na vonkajšie prvky a ozdoby sviatkov viac ako na podstatu veľkej kresťanskej udalosti, ktorú slávime. Niečo tak nemysliteľné mohol uskutočniť iba Boh a do novosti tohto posolstva môžeme vstúpiť iba vierou. Logos – Slovo, ktoré je u Boha, Slovo, ktoré je Boh (porov. Jn 1,1) a stvoriteľ sveta, skrze ktorého bolo všetko stvorené (porov. 1,3), sprevádzajúce ľudí svojím svetlom v behu dejín (porov. 1,4-5; 1,9), sa stalo telom, prebýva medzi nami, stáva sa jedným z nás (porov. 1,14). Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje: „Boží Syn ... pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie, sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu” (Konšt. Gaudium et Spes, 22). Je dôležité opäť v sebe objaviť úžas nad týmto tajomstvom a nechať sa uchvátiť veľkosťou tejto udalosti: pravý Boh, stvoriteľ všetkého, ako človek kráčal po našich cestách, vstúpil do ľudského času, aby nám zjavil život, ktorým je on sám (1 Jn 1,1-4), nie však v lesku vznešenosti, ktorý prináleží svetskej moci, ale s pokorou dieťaťa. 



Rád by som zdôraznil ešte ďalší aspekt. Počas Vianoc si zvyčajne vymieňame darčeky s našimi najbližšími. Niekedy to robíme i účelovo, ale vo všeobecnosti táto skutočnosť vyjadruje náklonnosť, je prejavom lásky a úcty. V modlitbe nad obetnými darmi vo vianočnej Omši „na úsvite“ (v talianskej verzii) sa Cirkev modlí: „Prijmi, Otče, v tejto noci svetla, naše dary a pre túto tajomnú výmenu premeň nás na Krista, tvojho Syna, ktorý pozdvihol človeka do tvojej slávy“. 



Myšlienka darovania je centrom liturgie a pripomína nám prvotný dar Vianoc: vo svätej noci sa Boh, ktorý si vzal telo, chcel stať darom pre ľudí a daroval seba samého. Svojho jediného Syna učinil darom pre nás, prijal naše človečenstvo, aby nám daroval svoje božstvo. Sme veľmi obdarovaní. Uvedomujeme si, keď obdarúvame my, že cena daru nie je najdôležitejšia. Ten však, čo nedokáže darovať kúsok zo seba, dáva vždy veľmi málo. Dokonca, niekedy majú finančné a materiálne dary nahradiť postoj srdca a sebadarovania. Tajomstvo vtelenia naznačuje, že Boh takto nekoná: nedaroval niečo, ale daroval seba vo svojom jednorodenom Synovi. V tomto tkvie vzor pre naše darovanie, aby naše skutky, najmä tie najdôležitejšie, boli vedené veľkodušnosťou a láskou. 



Chcem vám ponúknuť ešte tretie zamyslenie: skutočnosť vtelenia Boha, ktorý sa stáva človekom ako my, sa neobmedzuje iba na slová. Môžeme dokonca tvrdiť, že on sa neuspokojuje iba so slovami, ale vstupuje do našich dejín a prijíma námahu i bremeno ľudského života. Boží Syn sa stal skutočným človekom, narodil sa z Panny Márie, v určenom čase a na konkrétnom mieste, v Betleheme, počas vlády cisára Augusta, keď Sýriu spravoval Kvirínius (porov. Lk 2,1-2). Vyrastal v obyčajnej rodine, mal priateľov, sformoval skupinu učeníkov, vyučoval apoštolov, aby mohli pokračovať v jeho poslaní a svoj pozemský život ukončil na kríži. Tento spôsob konania Boha je silným stimulom, vyzývajúcim pýtať sa na realizmus našej viery, ktorá sa nemá obmedzovať iba na akýsi pocit, emócie, ale má vstúpiť do konkrétnosti našej existencie, má sa dotknúť nášho každodenného života a prakticky ho usmerňovať. Boh sa nezastavuje iba pri slovách, ale ukazuje nám ako žiť, zdieľajúc našu ľudskú skúsenosť, okrem hriechu. Katechizmus sv. Pia X., ktorý podaktorí poznáme z detských čias, dáva na otázku: „Čo máme robiť, aby sme žili podľa Boha?“ výstižnú odpoveď: „Žiť podľa Boha znamená veriť pravdám, ktoré on zjavil, zachovávať jeho prikázania s pomocou jeho milosti, ktorá prichádza prostredníctvom sviatostí a modlitby“. Viera v sebe obsahuje podstatný aspekt, ktorý sa nedotýka iba mysle a srdca, ale celého nášho života. 



Ešte jeden posledný prvok vám prekladám na uvažovanie. Sv. Ján potvrdzuje, že Slovo, Logos, bolo na počiatku u Boha, skrze Slovo všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (porov. Jn 1, 1-3). Evanjelista jasne naráža na rozprávanie o stvorení na prvých stránkach knihy Genezis a číta ho v Kristovom svetle. Toto je základným kritériom kresťanského čítania Svätého písma: Starý a Nový zákon sa vždy čítajú spolu a vychádzajúc z Nového zákona sa odkrýva hlbší zmysel Starého. To isté Slovo, ktoré od počiatku jestvuje u Boha, ktoré je Boh sám, skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1,16-17), sa stalo človekom: večný a nekonečný Boh vzal na seba ľudskú ohraničenosť a obmedzenosť, aby človeka i celé stvorenie priviedol k sebe. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Prvé stvorenie má svoj zmysel a vrchol v novom stvorení v Kristovi, ktorého jas prevyšuje jas prvého stvorenia“ (b. 349). Cirkevní otcovia prirovnávajú Krista k Adamovi, nazývajú ho „druhým Adamom“ alebo definitívnym Adamom, dokonalým Božím obrazom. Vtelením Božieho Syna nastáva nové stvorenie, ktoré je kompletnou odpoveďou na otázku „Kto je človek?“. Iba v Ježišovi sa dokonale zjavuje Boží plán s človekom: On je definitívnym človekom podľa Boha. Druhý vatikánsky koncil túto skutočnosť hojne rozoberá. Hovorí: „V skutočnosti sa tajomstvo človeka stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova… Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie“ (Konšt. Gaudium et spes, 22; porov. KKC 359). V tomto dieťati, Božom Synovi, ktorého kontemplujeme vo Vianociach, môžeme rozpoznať pravú tvár nie iba Boha, ale i človeka. Iba keď sa otvoríme pôsobeniu jeho milosti a denne sa ho snažíme nasledovať, uskutočňujeme Boží plán s každým z nás. 



Drahí priatelia, v tomto období rozjímajme nad veľkým a zázračným bohatstvom tajomstva Vtelenia a dovoľme Pánovi, aby nás osvecoval a stále viac premieňal na podobu svojho Syna, ktorý sa pre nás stal človekom.



zdroj: www.radiovaticana.org