Benedikt XVI.: Viera aj ako cesta paradoxov

papa in audiencia XXXIX.

 Veriť v Boha znamená nemať strach ísť proti spoločnosti, v ktorej Boh tak veľmi chýba,“ povedal počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. Svätý Otec. Touto katechézou dnes začal sériu úvah o „Kréde“ - základnej modlitbe kresťanskej viery.



Drahí bratia a sestry, v tomto Roku viery chcem začať spolu s vami uvažovať nad Krédom, či inými slovami, nad slávnostným vyznaním viery, ktoré sprevádza náš život veriacich ľudí. Krédo začína slovami: „Verím v Boha“. Je to základné tvrdenie, zjavne jednoduché vo svojej podstate. Otvára však nekonečný rozmer vzťahu s Pánom a jeho tajomstvom. Veriť v Boha v sebe obsahuje i priľnutie k Bohu, prijatie jeho Slova a radostnú poslušnosť voči jeho zjaveniu. Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že „viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje“ (b.166). Môžeme povedať, že veriť v Boha je dar – Boh sa zjavuje a ide nám v ústrety –, i záväzok, Božia milosť a zodpovednosť človeka v skúsenosti dialógu s Bohom, ktorý sa z lásky „prihovára ľuďom ako priateľom“ (Dei Verbum, 2). Prihovára sa nám, aby sme vo viere a s vierou mohli vstúpiť do spoločenstva s ním. 

Kde môžeme počúvať Boha a jeho slovo? Základným prameňom je Sväté písmo, v ktorom sa Božie slovo stáva pre nás počuteľným a sýti naše priateľstvo s Bohom. Celá Biblia rozpráva o zjavení sa Boha ľudstvu, hovorí o viere a učí nás viere, predkladajúc dejiny, počas ktorých Boh uskutočňuje svoj plán vykúpenia a približuje sa k nám, ľuďom prostredníctvom mnohých významných postáv, ktoré v neho veria a zverujú sa mu, až do plnosti jeho zjavenia sa v Pánovi Ježišovi. 



Veľmi pekná sa v tejto súvislosti javí jedenásta kapitola listu Hebrejom, ktorú sme si práve vypočuli, a ktorá hovorí o viere a predkladá veľké biblické postavy ako vzory jej prežívania pre všetkých veriacich. V prvom verši stojí: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (11,1). Oči viery majú schopnosť vidieť neviditeľné a srdce veriaceho môže dúfať proti všetkej nádeji, tak ako Abrahám, o ktorom Pavol v Liste Rimanom hovorí, že „on proti nádeji v nádeji uveril“ (4,18).

Chcem sa zastaviť práve pri Abrahámovi, pretože on je veľká postava, o ktorú sa môžeme oprieť pri rozprávaní o viere. Abrahám, veľký patriarcha, žiarivý príklad, otec všetkých veriacich (porov. Rim 4,11-12). List Hebrejom ho predstavuje takto: „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo, išiel a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, dedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“ (11, 8-10). 

Autor Listu Hebrejom sa odvoláva na povolanie Abraháma vyrozprávané v knihe Genezis, v prvej knihe Svätého písma. Čo žiada Boh od tohto veľkého praotca? Chce, aby sa vydal na cestu, opustiac svoju vlasť, a aby išiel v ústrety krajine, ktorú mu ukáže: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12,1). Ako by sme odpovedali na podobné pozvanie? V skutočnosti ide o odchod do neznáma, nevediac, kam ho Boh povedie. Je to púť, ktorá si vyžaduje radikálnu poslušnosť a dôveru, a ku ktorej sa dá pristúpiť iba s vierou. Tma neznáma, do ktorej má ísť, je osvecovaná svetlom prisľúbenia. Boh pridáva k rozkazu i slovo uistenia, ktoré otvára pred Abrahámom budúcnosť života v plnosti: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním... v tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“ (Gn 12,2.3). 



Požehnanie vo Svätom písme je v prvom rade spojené s darom života, ktorý pochádza od Boha. Toto požehnanie sa prejavuje predovšetkým v plodnosti, v živote, ktorý sa rozmnožuje, prechádzajúc z pokolenia na pokolenie. Požehnanie sa zároveň vzťahuje i na vlastnenie územia, stabilného miesta, kde je možné žiť a rozvíjať sa v slobode v bázni pred Bohom a budovať spoločnosť ľudí verných Zmluve, „kráľovské kňazstvo a svätý národ“ (Ex 19,6). 

Práve preto je Abrahám v Božom pláne vyvolený byť „otcom mnohých národov“ (Gn 17,5; porov. Rim 4,17-18) a vstúpiť do novej zeme, aby v nej býval. A to i napriek tomu, že jeho manželka Sára je neplodná a nemôže mať deti, a zem, do ktorej ho Boh vedie, je vzdialená od jeho vlasti, okrem toho je obývaná inými národmi a nikdy mu nebude skutočne patriť. Biblický rozprávač to diskrétne zdôrazňuje, keď opisuje Abrahámov príchod do zasľúbenej zeme: „Vtedy boli v krajine Kanaánčania“ (Gn 12,6). Zem, ktorú Boh dáva Abrahámovi, mu nepatrí, je cudzinec a takým navždy ostane, so všetkým čo táto skutočnosť prináša: bez vlastníctva, s neprestajným pocitom vlastnej chudoby, bude všetko vnímať ako dar. Toto je nevyhnutným duchovným predpokladom pre všetkých, čo chcú nasledovať Krista, pre každého, čo sa rozhodne vydať na cestu za hlasom Božieho povolania, pod záštitou jeho neviditeľného, ale mocného požehnania. Abrahám, „otec veriacich“, prijíma toto povolanie vo viere. Sv. Pavol píše v Liste Rimanom: „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: ,Také bude tvoje potomstvo’. A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté – veď mal skoro sto rokov – a že je odumreté i Sárino lono. A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo sľúbil“ (Rim 4,18-21). 

Viera vedie Abraháma na cestu paradoxov. Bude požehnaný, ale bez vonkajších znakov požehnania. Príjme prisľúbenie, že z neho vyjde veľký národ, ale stane sa tak prostredníctvom Sáry, ktorej život je poznačený neplodnosťou. Dosiahne novú vlasť, ale bude v nej musieť žiť ako cudzinec a jeho jediným vlastníctvom bude kúsok zeme, do ktorej pochová Sáru (porov. Gn 23,1-20). Abrahám je požehnaný, pretože vo viere vie rozpoznať Božie požehnanie, ktoré ide ponad každé zdanie, dôverujúc v Božiu prítomnosť i vtedy, keď sa jeho cesty javia tajomné. 



Čo to znamená pre nás? Keď potvrdzujeme: „Verím v Boha“, hovoríme ako Abrahám: „Zverujem sa Ti, dôverujem Ti, Pane“, nie však ako niekomu, ku komu sa utiekame iba v ťažkostiach alebo mu venujeme nejakú chvíľu počas dňa či týždňa. Povedať „verím v Boha“ znamená založiť na ňom svoj život, nechať jeho Slovo, aby usmerňovalo každý jeden deň, v konkrétnych rozhodnutiach, bez strachu, že stratíme niečo zo seba. Keď počas obradu krstu zaznieva trojitá otázka: „veríte?“ v Boha, v Ježiša Krista, v Ducha Svätého, vo svätú Katolícku cirkev a v iné pravdy viery, trojitá odpoveď je v jednotnom čísle: „verím“, pretože dar viery sa má dotknúť mojej osobnej existencie, moje bytie sa má zmeniť, obrátiť. Zakaždým, keď sa zúčastníme na obrade krstu, mali by sme sa pýtať ako každodenne prežívame veľký dar viery. 

Abrahám, veriaci, učí nás viere a zo zeme, kde sme akoby cudzincami, nás vedie k pravej vlasti. Viera z nás robí pútnikov na zemi, vložených do tohto sveta a do dejín, ale na ceste do nebeskej domoviny. Viera v Boha nás robí nositeľmi takých hodnôt, ktoré sa často nezhodujú s módou a momentálnou mienkou, a vyžaduje od nás osvojiť si kritériá a správanie, ktoré sa odlišuje od všeobecného spôsobu myslenia. Kresťan sa kvôli svojej viere nemá báť ísť proti prúdu, odolávajúc tak pokušeniu prispôsobenia sa väčšine. 



V mnohých našich kultúrach sa Boh stal „veľkým neznámym“ a na jeho mieste stoja mnohé najrozmanitejšie idoly, predovšetkým vlastnenie majetku a autonómia vlastného „ja“. I zjavný a pozitívny vedecko-technický pokrok prináša človeku ilúziu všemohúcnosti a sebestačnosti a rastúci egocentrizmus v tejto súvislosti už zapríčinil nemalé nezhody v medziľudských vzťahoch a spoločenských prejavoch. 

Jednako, smäd po Bohu (Ž 63,2) sa ešte neuhasil a evanjeliové posolstvo neprestajne zaznieva cez slová a skutky mnohých mužov a žien viery. Abrahám, otec veriacich, je i naďalej otcom mnohých detí, ktoré chcú kráčať v jeho stopách a vydávajú sa na cestu v poslušnosti voči Božiemu povolaniu, dôverujúc v Pánovu láskavú prítomnosť, prijímajúc jeho požehnanie, aby sa stali požehnaním pre všetkých. Svet je požehnávaný vierou, ku ktorej sme všetci povolaní, aby sme bez strachu nasledovali Pána Ježiša Krista. Táto cesta je veľakrát namáhavá, sú na nej skúšky i smrť, zároveň nás však otvára voči životu, v radikálnej premene skutočnosti, ktorú je možné vidieť a v plnosti vychutnávať iba pohľadom viery. 

Tvrdiť „verím v Boha“ nás vyzýva, aby sme neprestajne vychádzali zo seba samých, tak ako Abrahám, a do každodennej reality, ktorú prežívame, vnášali istotu pochádzajúcu z viery, istotu Božej prítomnosti v dejinách i v dnešnom svete. Táto prítomnosť privádza k životu a spáse a otvára nás pre budúcnosť s Ním v plnosti života bez konca.



zdroj: www.radiovaticana.org