V stredu, 11. mája 2011, sa v Katedrále svätého Martina v Bratislave o 17.00 hodine uskutočnila slávnostná svätá omša, ktorou si veriaci pripomenuli výročie zvolenia Svätého Otca Benedikta XVI. za pápeža. Prítomní boli apoštolský nuncius Mons. Mario Giordana, bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ako aj ďalší biskupi a kňazi. Hlavným celebrantom eucharistickej slávnosti bol kardinál Jozef Tomko, ktorý predniesol nasledujúcu homíliu o primáte:
Vaša Excelencia apoštolský nuncius, drahý brat arcibiskup Zvolenský, predseda Biskupskej konferencie Slovenska, drahí bratia arcibiskupi a biskupi, vážení členovia vládnej a verejnej správy, vážení členovia diplomatického zboru, bratia kňazi a vy všetci, drahí bratia a sestry!
Dnes slávime deň Svätého Otca Benedikta XVI., za ktorého sa modlíme a obetujeme túto svätú omšu. Konáme tak ešte pod hlbokými dojmami Sviatku vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista a blahorečenia Jána Pavla II., ktoré vykonal jeho nástupca pápež Benedikt XVI. Ďakujeme Bohu aj Svätému Otcovi za tieto radostné chvíle v živote Cirkvi, ktorá vo viacerých krajinách prežíva ťažké časy.
Ďakujeme Bohu za to, že nám dal ako viditeľnú hlavu Katolíckej cirkvi Benedikta XVI., ktorý už šesť rokov vedie osvietenou mysľou a pevnou rukou Kristovu loďku cez rozbúrené more. Na urážlivé tituly a falošné tvrdenia odpovedá pokorným, jemným úsmevom, ktorým odzbrojuje všetkých protivníkov a odráža ich útoky. Tak si získal nepriaznivo ovplyvnenú verejnú mienku v Spojených štátoch amerických, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, v Nemecku aj inde. Neúnavne zdôrazňuje, že moderný i každý iný človek vždy potrebuje Boha, že nemôže byť šťastný, keď žije „ako keby Boh nejestvoval“. Hovorí hlboko a pritom jasne. V nedávno vydanej knihe „Svetlo sveta“ poukazuje na Ježiša Krista, ktorý osvecuje aj dnešného človeka. V najnovšom druhom diele „Ježiša z Nazaretu“ zas dokazuje, že Ježiš z evanjelií je jednoducho skutočný, reálny Ježiš, v ktorého my kresťania veríme; že niet teda rozdielu medzi Ježišom Kristom histórie a viery. Každú stredu prijíma tisícky pútnikov na generálnej audiencii a každú nedeľu sa z okna prihovára k zástupu, ktorý sa už pravidelne zhromažďuje na námestí sv. Petra pri modlitbe „Anjel Pána“. Každodenný namáhavý program stretnutí a prejavov, občasné návštevy rímskych farností, talianskych diecéz a iných krajín, nevyčerpávajú úplne jeho sily a nechávajú mu ešte energiu na písanie nových kníh. Svet obdivuje jeho vysokú inteligenciu a múdrosť a stále viac odkrýva jeho ľudské, dá sa povedať „bavorské“ srdce. Tak by sme mohli ešte dlho pokračovať vo výpočte jeho skutkov.
V minulom storočí sme mali celý rad význačných pápežov. Osobne som slúžil za piatich, počnúc Piom XII. Každý z nich mal iné dary a charizmy, pre ktoré sa stal veľkým, je na ceste alebo sa už dostal na oltár. Ale všetci mali čosi spoločné, voľačo podstatné pre každého pápeža. Všetci boli nástupcovia sv. Petra a nositelia Petrovho poslania a úradu. V tom je veľkosť pápežstva a dar samého Boha pre Kristovu Cirkev, ba – dnes už to môžeme vidieť jasnejšie – nepriamo aj pre celé ľudstvo.
Evanjelium sv. Matúša o prísľube primátu nás privádza ku koreňom poslania sv. Petra a jeho nástupcov. V podstate sú to výrazné slová samého Ježiša Krista, ktoré vyriekol pred svojimi apoštolmi: „Ty si Peter (Kefas-Skala) a na tejto Skale postavím svoju Cirkev ... (Mt 16, 18) a pekelné brány ju nepremôžu“. Dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o osobný zážitok, ktorý som mal na mieste tejto udalosti, pri dnešnej dedinke Banyas, kde sa nachádzalo kedysi mesto Filipova Cézarea. Kristus Pán zaviedol ta po namáhavej činnosti pri Genezaretskom jazere svoju skupinu, aby si všetci odpočinuli. Je to tiché údolie pod horou Hebron, vzdialené niečo nad štyridsať kilometrov od jazera. Úzke údolie uzatvára holá masívna skala, ktorá sa majestátne dvíha pred návštevníkom. Spod nej vytryskuje jeden prameň rieky Jordána strekmi, ktoré dosahujú dvadsať kubických metrov za minútu. Na ľavej strane mohutnej skaly je vchod do jaskyne, ktorý obyvatelia považovali za vchod do podzemia, do Hádesu. Na vrchu tejto širokej skaly sa kedysi nachádzal chrám pohanského boha Pana, ktorý dal pomenovanie mestu a dnešnej dedine - Paneas, Banyas.
V tomto prirodzenom amfiteátri pripravoval Ježiš apoštolov na cestu do Jeruzalema, aby tam podstúpil utrpenie a smrť. A tu položil aj základy pre Cirkev, ktorú po prvý raz pomenoval „moja Cirkev“. Podobne ako apoštoli aj ja som sa zastavil pri svojich duchovných cvičeniach v tomto prekrásnom prostredí. Boli sme sami dvaja s priateľom, s evanjeliom v ruke, ktoré sme mohli do hĺbky prežívať. Ježiš začne svoj rozhovor podstatnou otázkou: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Odpovede sa zastavia pri veľkých ale vždy len ľudských osobnostiach: za Jána Krstiteľa, za Eliáša, za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. Nato Ježiš im položí osobnú otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ Tu dá Peter odpoveď, ktorá prevyšuje všetky predošlé hĺbkou a intuíciou: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“. Petrova viera sa tu povznesie nad ľudskú prirodzenosť Ježiša ako „syna človeka“ a uznáva v ňom božskú prirodzenosť: ty si Syn živého Boha. Pre tento titul si Ježiš zaslúžil od Kaifáša a židovského synédria odsúdenie na smrť za bohorúhanie.
Kristus Pán si ocení Petrovo vyznanie viery, ktoré mohlo pochádzať len z vyššieho vnuknutia a zjavenia. Slávnostným tónom prehlási: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv (čiže ľudská prirodzenosť), ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“. Peter vyznal, že Ježiš je prirodzený Syn Otca, a Ježiš ho teraz odmení základnou úlohou a poslaním vo svojej Cirkvi; pritom použije to isté aramejské slovo „kefas“, ktoré má dva možné významy a použitia: skala a osobné meno (Peter-Skala). Ježiš slávnostne pokračuje: „A ja ti hovorím: Ty si Peter (Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev“. Úloha Petra-Skaly je byť skalou Cirkvi. Kéfas (Peter) má byť kéfas-skala Cirkvi.
Ako to bralo pred očami apoštolov, na ktorom stál pohanský chrám, ktorý odolával nárazom prudkých vetrov z libanonského pohoria Hebronu. Ježišove slová majú evidentný jednoznačný význam, keď sa hľadí na toto bralo a keď sa uváži, čo mal na mysli Kristus a jeho apoštoli. Ježiš chcel postaviť svoju Cirkev, ktorá je Boží dom, na pevnom, skalnatom základe. Ako dom, o ktorom hovoril pri inej príležitosti (porov. Lk 6,47-49 a Mt 7,24-29), keď porovnal dom postavený na piesku, teda na nepevnom základe, ktorý sa zrúti pri nápore búrky, dažďa a vetra, s domom postaveným na pevnej skale. Práve tá skala drží múry pevne pospolu a nedovolí, aby sa rozpadli. Ježiš Kristus sa pohyboval v tomto aramejskom myšlienkovom a realistickom svete.
Peter je teda Kefas, Petra, Skala, bralo, základ a garancia jednoty Kristovej Cirkvi, fundamente „Božieho domu“. To je jeho poslanie, úloha a funkcia v Cirkvi. Kristova Cirkev je postavená na Skale - na Petrovi. Ako Cirkev pretrváva cez veky, tak pretrváva aj poslanie a funkcia Petra v jeho nástupcoch. Peter žije vo svojich nástupcoch. Peter prehovoril ústami rímskeho biskupa na koncile v Efeze roku 431, ako zvolali konciloví otcovia, aj na iných konciloch; Peter žil v iných svojich nástupcoch, Peter žil v blahoslavenom Jánovi Pavlovi II., Peter žije v Benediktovi XVI. Peter vo svojich nástupcoch je štrukturálnou súčasťou Kristovej Cirkvi. Preto nazývame každého pápeža Sv. Otcom.
A preto sa dnes modlíme za Benedikta XVI., preto spievame z celého srdca: „Živ, Bože, Otca svätého, námestníka Kristovho!“ Amen.
( TK KBS; dj ) 20110511001