Potokom niže cesty sa brodilo chlapča. Nešlo prostriedkom, bosé nohy vo vysúkaných gatkách sa kĺzali po kameňoch pri kraji v tieni riedkej vrbiny. Vánok ju rozhŕňal, aby sa s meňanou mokrotou pohralo i májové slnko. Zasihľanka bola studená, sem-tam zdvihnutá päta nad vodu, jedna ruka opretá o breh, druha šmátrala medzi ponorenými koreňmi. Košieľka bez goliera, domácky sfercovaná, už mokrá. Raz chlapča skoro trepotalo na chrbát, lebo z vymytej diery, ktorej koniec nedosiahol, vyrazil poriadny pstruh, švihol mu chvostom po lýtku a predieral sa, rozstrekujúc plytkú vodu pomedzi ploskáče nahor. Po banujúcom pohľade sa dieťa pritlačilo bokom k brehu, čo najbližšie k zatopenému výmoľu a kúsok po kúsku skúmalo jeho okraje.
Odrazu zaosŕkalo, zjajklo, ruka spod vody vyletela. Z tenkého ukazováka a prostredníka odvísal zakvačený rak, fúzatý a nie malý. Na vzduchu prekvapene drabolil, ale klepeto nepopustilo, chapča sa ho márne pokúalo strhnúť. Pancierové nožnice privierali prsty ešte tuhšie a bolesť silnela.
Chytro z potoka na vozovku a hore briežkom popri Klimčíkovie palesáku domov. So zubami zaseknutými, pričom voľná dlaň už aj s blatom rozmazávala špinavé slzy po tvári.
Vojtaššákovie pohodlná chalupa stála vyššie nad cestou, spredu veranda s došteným zábradlím a schodíkmi nad ktorými vztýčené palice obtáčali rozvíjajúci sa chmeľ, pod ním úzka záhradka s kvetmi. Šidľovej streche celkom pristali izby po jednej z oboch strán verandy, spoľahlivo rozloženej do dĺžky, s oboma oknami na každej, hľadiacimi do Kocandy. Soška Panny Márie v medziobločnom výklenku hovorila jasne, na čiu ochranu sa obyvatelia tohoto domu spoliehajú. A keďže bol máj, orgován pri studní práve rozovieral šedofialové hrste kvetov. Od Oravskej Lesnej čerstvo povievalo, ale nie studeným. Iba spoza odtiahnutej "trepne" nad schodami, klesajúcimi do pivnice pod domom, ťahalo popri zemi vlhkým chladom.
Vojtaššáčka - len tak podomácky - v zástere a podkasanej kartúnke naberala "kuľou" vodu. Ponárala hádam pätmetrovú palicu so zaháknutým vedrom na konci, a tak sa jej zohnutej zamarilo, že počuje krik Žatkuliakovie sváka. Alebo to vyvoláva niekto až od Viatra?
Vytiahla naplnené a pretekajúce vedro na kamenný okraj studne, zosňala z háka a naliala do prázdneho džberu.
Potom sa poobzerala.
"No ni!"
Skočila dieťaťu naproti, chytro si ošuchla mokré dlane do zástery a nasilu rozovrela klepeto, Mala čo robiť. Ale stvrdnuté ruky, zvyknuté na lopotu okolo gazdovsva, si poradili. Račisko zhodila na trávu a prezerala synove prsty poznačené fialovejúcimi pásmi. A karhala ho:
"Co še furt babres v potoku?! V takej žimnej vode! Chceš vochořeč!? Alebo přišť vo paľce?"
Umyla mu tvár, boľačku pofúkla a ponorila do džberu. Povšimla si dobre Jankove zaťaté zuby a potláčané slzy. Keď bol nemluvňatom, nariekal hodne, povyrastený akoby sa za plač hanbil. A v poslednom čase mame a otcovi chcel vždy a za každú cenu pomáhať. Teraz tiež zrejme preto snoril vo vode, lebo hotoval prekvapenie na prilepšenie obeda. Kašu "kľusku" z drveného ovsa mali dnes spestriť uvarené klepetá.
Nejde syna karhať. Vytrpel si dosť.
Obozretne za chrbát zdvihla draboliaceho raka z trávy. "Kusisko," pochválila. "Väčší už tažko môže narásť. Takého možno ani otec nevidel. Kde si ho objavil?"
"Dolu pod vrbinou"
"No... Každému sa ujde aspoň odrobina."
Chlapča len tak rástlo. Ruka v džbere už nemúsi byť. Druhou neboľavou proboval vodnú ťarchu zdvihnúť.
"Ja odnesiem"
Matka ho spätila:
"Nechaj, zoberieme čistú. A hybaj, dáme najprv suchú košeľu. Vieš, otec je už dávno v kostole? Aj ťa čakal."
Bola streda, deň pred Nanebovstúpením.
Jankovho otca si za kostolníka vybral nový pán farár. Hneď, len čo sa rozhľadel po dedine. Potreboval statočného a rozumného človeka, ktorý dobre pozná liturgické úkony, spoľahlivého a verného opatrovateľa príbytku Pána. Vojtaššákovci okrem toho bývali v dolnej časti obce, hneď pod kostolom a mali i požehnané deti.
Chlapcovi stačilo obísť záhradu, chodníkom medzi Žatkuliakovie a Večerekovie kapustnicami krčmu a kolkáreň, a bol pri škole. Drevený kostolík stál povyše, ohradený starostlivo deleným latkovým plotom a "furtkou" - drevenou bráničkou, skrášlenou zúbkami šindľovej stiešky. Do masívnych kostolných dverí sa bolo treba oprieť. Dieťa tak spravilo oboma rukami. Dvere neochotne zavŕzgali, kým povolili medzeru akurát pre úzke tielko a keď prekĺzlo, hneď sa stahli nazad.
Chlapča sa prežehnalo. Do vyhĺbeniny so svätenou vodou navrch okrúhleho kamenného polstĺpika už dočiahlo. Vojtaššákovie otca nebolo vidieť. Pri hlavnom oltári... za lavicami... Nikde. Možno ak prejdeme cez uličku uprostred a nazrieme do výklenkov.
Ticho a pusto.
Janko nemal strach v prázdnom chráme, nebol takto prvý raz. Otec ho často brával so sebou, aby mu pomohol, tiež aby syna pripravil, že sa budem časom priúčať obradom aj miništrovaniu.
V polkostole dieťa zastalo.
Slnečné lúče, prebíjajúce otabličkovené obloky, prudko osvecovali obraz na protiľahlej stene. V roziskrenom prachu menili farby a rozvnili tiene. Akoby Kristus vstávajúci z hrobu ožíval a okolo neho sa zlietajú postavy. Vznešená tvár zrazu obrátená priamo na chlapca-prívetivo a s úsmevom.
Iba pár okamihov to trvalo.
Potom sa za tabličkami pohli oblaky a slnko zašlo. Dieťa ostalo ako omámené. Pozeralo sa temnejúci obraz s pootvorenými ústami. Otec, ktorý vyšiel zo sakristie s dlhými sviečkami v náručí a zazrel syna nehybného uprostred kostola, musel naň dvakrát zavolať:
"Janko! Nepočuješ!?"
"Ján. Stúpajže sem!"
Chlapec dobehol. Otec pred svätostánkom pokľakol a dieťa spravilo to isté. Dvojica vystúpila po schodíkoch, sviece položili na oltár.
Robota už bola premyslená:
"Budem ti podávať svietniky, odnesieš ich do sakristie. Tam ich vyčistíme, tu by sme nasmetili."
úryvok z knihy:
Svojim anjelom prikážem o tebe, Anton Lauček, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 2000
zdroj foto: www.zakamenne.fara.sk
viac na: dieceza.kapitula.sk/