Drahí bratia a sestry! Učitelia duchovného života často používajú latinské príslovie: „Per crucem ad lucem – Cez kríž prichádzame k svetlu“. Aj my slávime veľkonočné sviatky, ktoré by neboli, keby nebolo Veľkého piatku. Aby mohol Pán Ježiš vstať z mŕtvych, musel najprv zomrieť. Nemusel však zomrieť takou krutou smrťou. Kritici kresťanstva neraz argumentujú: „Čo je to za Boh Otec, keď žiadal od svojho Syna takú krutú smrť? ! Tým sa vlastne prejavujú, že nepoznajú našu náuku viery. Lebo Kristova obeta má nekonečnú cenu. Preto aj jeho celkom maličká obeta by mala nekonečnú cenu pre vykúpenie sveta. Sv. Tomáš Akvinský, jeden z najväčších teológov Cirkvi, v eucharistickej piesni hovorí: „Tvojej krvi stačí kvapka jediná, by z celého sveta zmyla sa vina“. Prečo teda Pán Ježiš podstúpil takú ukrutnú smrť? Odpoveď znie: Jedine kvôli nám, kvôli našej ťažkosti uveriť. Kto z nás by uveril jednej kvapke krvi? Kvôli nám ju vylial všetku. A akým krutým spôsobom! Keď pozeráme film o umučení Pána Ježiša, hrôza i strach nás preniká. Mnohí nemajú odvahu pozerať na to. Podľa opisu evanjelií a dobových dôkazov mučenia to však bolo tak, alebo ešte hroznejšie.
Evanjeliové texty o Ježišovom umučení a smrti na kríži dobre poznáme pod názvom „pašie“, ktoré každoročne počúvame pri liturgických sláveniach v Kvetnú nedeľu a vo Veľký piatok. Podstatou ohlasovania evanjelia vždy bolo Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Sv. Pavol píše kresťanom do Korinta: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (l Kor 2, 2). A inde: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (l Kor 15, 3-5).
Stalo sa módou, aj poverou, že bulvárne noviny a časopisy pri celebritách nezabudnú uviesť v akom mesačnom znamení sa narodili a pripisujú tomu osudový význam. My vieme, že to nezodpovedá objektívnej pravde. Dvaja ľudia sa narodia v jeden deň, dokonca z tej istej matky, dvojičky, a ich životné osudy sú ďaleko rozdielne. Iba násilne možno u nich hľadať nejaké spoločné črty.
Pre náš duchovný život a pre večný život je však dôležité poznať, že sme sa narodili v znamení kríža. Keď nás naša matka nosila pod srdcom, často kľačala pod krížom a modlila sa za to, aby sme sa narodili zdraví, aby z nás vyrástli dobrí ľudia a dobrí kresťania. Pred pôrodom sa prežehnala, a po pôrode nás na čele poznačila znakom kríža. Naozaj v znamení kríža sme sa narodili a v znamení kríža máme prežívať celý svoj život. Kristov kríž nadobudol svoj význam a svoju slávu až zmŕtvychvstaním. Keby nebolo Kristovho zmŕtvychvstania, jeho kríž by bol ostal iba potupným nástrojom jeho popravy.
Ale Kristus vstal z mŕtvych. Na kríži rozpäl ruky, aby nás všetkých objal. Sám to povedal: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Sv. Ján evanjelista nato poznamenáva: „To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie“ (Jn 12, 33). Pán Ježiš zomrel za nás všetkých. Za všetkých ľudí sveta. Všetkých nás tam pritiahol k sebe. Takých, akí sme; hriešnych. Na kríž kladieme všetky svoje hriechy, slabosti, ale aj bolesti tejto zeme, celého nášho pozemského života. S týmto všetkým tam musíme zomrieť a s Kristom aj vstať k novému životu. Keby sa tak nestalo, aj náš pozemský život so všetkými jeho bolesťami, by ostal ako nedokončená dráma bez jasného vysvetľujúceho záveru. Učeníci až po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša pochopili význam všetkého jeho poslania. Podobne aj my len vo viere vo večný život nachádzame vysvetlenie všetkého, čo tu na zemi prežívame. Pochopíme a ináč prežijeme nielen svoje bolesti a strádania. Na to sme častejšie orientovaní. V Kristovom veľkonočnom svetle však máme vnímať aj svoje každodenné úlohy. Manželské a rodičovské. Zodpovedne máme plniť aj svoje úlohy v povolaní, v ekonomike a v politike. Máme sa angažovať vo všetkom, čo prispieva k dobru tej spoločnosti, v ktorej žijeme. Každý podľa svojho postavenia a možností. Kresťan sa nemôže uzavrieť do seba, nanajvýš do svojej rodiny, ale musí žiť so spoločnosťou, do ktorej je mnohostranne včlenený. Len tak môžeme tvoriť nový svet. K tomu nás vyzýva sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom: „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. Preto odteraz nepoznáme nikoho podľa tela“ (2 Kor 5, 15-16). Poznať ľudí podľa tela je toľko, ako mať k nim vzťah čisto materiálny, úžitkový. Taký vzťah prejavujú často politici, ktorých sme vo voľbách zvolili, aby nás viedli k prosperite. Úžitkový vzťah môže mať zamestnávateľ voči svojim zamestnancom. Vzťah iba podľa tela môže byť aj medzi manželmi. Mnoho by sa tu dalo o tejto veci písať. Tí, čo s Kristom vstali k novému životu, už nemôžu mať k druhým ľuďom iba vzťah podľa tela. Svoju reč Korinťanom sv. Pavol končí slovami: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17).
Drahí bratia a sestry! Slávme tieto veľkonočné sviatky ako nové stvorenie. S obnoveným, vo sviatosti zmierenia, čistým svedomím, s obnoveným postojom k viere v zmŕtvychvstanie Pána Ježiša a naše budúce vzkriesenie. S obnovenými vzťahmi v našich rodinách, v našich spoločenstvách, na pracoviskách a vo verejnom živote. Pamätajme, že Kristus zomrel za všetkých ľudí. Preto nikto nikoho nemôže využívať vo svoj prospech. Naopak. Máme si navzájom slúžiť a pomáhať si. Sv. Pavol o vykúpených ľuďoch hovorí: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera, lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. Veď Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými“ (Rim 14, 7-9).
„Per crucem ad lucem – Cez kríž prichádzame k svetlu“. Kristov kríž a jeho zmŕtvychvstanie nech napĺňa aj Vás, milí bratia a sestry, radosťou a svetlom. Na zložitých cestách súčasného života potrebujeme jasné svetlo, ktoré nám ukáže tú správnu cestu, správne rozhodnutia, aby sme čo najmenej doplácali na naše nerozumné kroky. Nechcime žiť bez kríža, lebo to sa na zemi nedá. Ale nech nás naše životné väčšie či menšie kríže vedú k Svetlu, Ježišovi Kristovi.
To vám prajem aj vyprosujem v tieto veľkonočné sviatky a vás žehnám.
Váš otec biskup František
(Prečítať namiesto homílie na Veľkonočnú nedeľu)