X.        Tobiášovi rodičia ustarostení o syna. - ¹ Tóbi každý deň počítal dni, ktoré Tobiáš potreboval na cestu ta a späť. A keď tie dni uplynuli a jeho syn neprichádzal, ² myslel si: „Azda ho tam zdržali? Alebo Gabael zomrel a Tobiášovi nemá kto dať peniaze?“ ³ A začal sa zarmucovať. ⁴ Jeho žena Anna hovorila: „Môj syn zahynul a už nie je medzi živými! Preto neprichádza.“ Začala nariekať a žalostiť za svojím synom: ⁵ „Beda mi, dieťa moje, svetlo mojich očí, že som ti dovolila odísť!“ ⁶ Tóbi jej vravel: „Buď ticho a nerob si starosti, sestra, náš syn sa má dobre. Zaiste ich tam zdržali. Veď človek, čo s ním išiel, je spoľahlivý a je z našich bratov. Nezarmucuj sa pre neho, sestra, čoskoro sa vráti.“ ⁷ Ona mu však vravela: „Nechaj ma a neklam ma! Moje dieťa zahynulo.“ A hneď vybehla pozrieť na cestu, ktorou odišiel jej syn. Tak to robila každý deň a nedala sa nikým presvedčiť. Keď zapadlo slnko, vracala sa dnu, žialila celú noc a nespala.

            Návrat Tobiáša so Sárou do Ninive. - ⁸ Keď uplynulo štrnásť dní svadby, ktoré si Raguel prísahou vyrútil pre svoju dcéru, Tobiáš šiel za ním a povedal: „Prepusť ma. Lebo viem, že môj otec a moja matka sa vzdali každej nádeje, že ma ešte niekedy uvidia. Preto ťa, otče, prosím, aby si ma prepustil a vrátim sa k svojmu otcovi. Veď som ti už vysvetlil, v akom rozpoložení som ho zanechal.“ ⁹ Raguel povedal Tobiášovi: „Ostaň, syn môj, ostaň u mňa! Ja pošlem poslov k tvojmu otcovi Tóbimu a oznámia mu, čo je s tebou.“ Ale on povedal: „V nijakom prípade. Prosím ťa, nechaj ma vrátiť sa k môjmu otcovi.“ ¹⁰ Tu Raguel vstal, odovzdal Tobiášovi jeho ženu Sáru a polovicu svojho majetku: sluhov a slúžky, ovce a dobytok, osly a ťavy, i odevy, peniaze a nádoby. ¹¹ Tak ich prepustil a keď sa s ním lúčil, povedal: „Buď zdravý, syn môj, a šťastnú cestu. Nebeský Pán nech ochraňuje teba a tvoju manželku Sáru a nech uvidím vaše deti prv, ako umriem.“ ¹² Potom pobozkal svoju dcéru Sáru a povedal jej: „Dcéra moja, cti si svojho svokra a svoju svokru, lebo oni sú odteraz tvojimi rodičmi tak, ako tí, čo ťa zrodili. Choď v pokoji, dieťa moje! Nech počúvam o tebe dobré správy, kým žijem.“ I rozlúčil sa s nimi a prepustil ich. ¹³ Edna povedala Tobiášovi: „Syn môj a brat milovaný, nech ťa Pán šťastne privedie domov, aby som videla tvoje deti a deti mojej dcéry Sáry prv, ako umriem, aby som sa tak potešila pred Pánom. Ja ti dávam svoju dcéru do opatery. Nezarmúť ju ani jeden deň po všetky dni svojho života! Choď, syn môj, v pokoji! Ja som odteraz tvoja matka a Sára tvoja sestra. Kiež sa nám všetkým darí po všetky dni nášho života!“ Oboch pobozkala a prepustila ich v zdraví. ¹⁴ Tobiáš odchádzal od Raguela s radosťou a velebil Pána neba a zeme, kráľa všetkých, že riadil jeho cestu úspešne. A žehnal Raguelovi a jeho žene Edne: „Kiež si vás ctím ako svojich rodičov po všetky dni vášho života!“

XI.      Tóbiho uzdravenie od slepoty. - ¹ Keď sa na spiatočnej ceste priblížili ku Kaserínu, ktorý je oproti Ninive, Rafael povedal: ² „Vieš v akom stave sme zanechali tvojho otca. ³ Poponáhľajme sa pred tvojou ženou a pripravme dom, kým prídu ostatní. ⁴ Vezmi so sebou aj žlč z ryby.“ A vyrazili obaja spoločne. Bežal s nimi aj pes. ⁵ Anna sedávala a vyzerala na cestu, ktorou odišiel jej syn. ⁶ A keď ho videla prichádzať, povedala jeho otcovi: „Syn ti prichádza, aj ten muž, čo ho sprevádzal!“ ⁷ Rafael povedal Tobiášovi prv, ako prišiel k otcovi: „Viem, že sa mu oči opäť otvoria. ⁸ Potri mu oči rybou žlčou! Liek zaberie a beľmo sa mu z očí odlúpne. Tvoj otec zasa nadobudne zrak a bude vidieť svetlo.“

            ⁹ Anna mu bežala v ústrety, hodila sa svojmu synovi okolo krku a povedala mu: „Že ťa zas vidím, syn môj! Teraz už môžem zomrieť.“ A plakala. ¹⁰ Aj Tóbi vstal a hoci sa potkýnal, vyšiel pred vráta dvora. Tobiáš pribehol k nemu ¹¹ s rybou žlčou v ruke, dýchol mu do očí, podoprel ho a povedal: „Neboj sa, otče!“ Potrel mu liekom oči a nechal ho pôsobiť. ¹² Potom oboma rukami odlúpol beľmo z kútikov jeho očí. ¹³ Tóbi sa mu hodil okolo krku, plakal a hovoril: „Zasa ťa vidím, syn môj, svetlo mojich očí!“ ¹⁴ A pokračoval:

            „Nech je zvelebený Boh!

            Nech je zvelebené jeho veľké meno!

            Nech sú zvelebení všetci jeho svätí anjeli!

            ¹⁵ Lebo on ma udrel, ale potom sa nado mnou zmiloval.

            A teraz vidím svojho syna Tobiáša!“

            Tobiáš vošiel s radosťou do domu a z celého srdca velebil Boha. Potom oznámil svojmu otcovi, že sa jeho cesta vydarila a priniesol peniaze. Aj to, ako si vzal Raguelovu dcéru Sáru za manželku a že prichádza aj ona a už je celkom blízko pri ninivskej bráne.

            ¹⁶ Vtedy Tóbi vyšiel svojej neveste k ninivskej bráne naproti a radoval sa a velebil Boha. Keď ho obyvatelia Ninive videli prichádzať, ako kráča vo svojej plnej sile a nik ho nevedie za ruku, veľmi sa divili. A Tóbi vyznával pred nimi, že sa Boh nad ním zľutoval a otvoril mu oči. ¹⁷ Potom sa Tóbi priblížil k Sáre, manželke svojho syna Tobiáša, a požehnal ju: „Vítam ťa dcéra moja! Nech je zvelebený tvoj Boh, ktorý ťa priviedol k nám, dcéra! Nech je požehnaný tvoj otec a nech je požehnaný môj syn Tobiáš a buď požehnaná aj ty, dcéra moja! Vojdi do svojho domu v zdraví, s požehnaním a s radosťou. Vojdi, dcéra moja!“ ¹⁸ V ten deň naplnila radosť všetkých židov, čo bývali v Ninive. ¹⁹ K Tobiášovi prišli aj Achikar a Nadab, jeho bratanci, a blahoželali mu. ²⁰ A sedem dní slávili Tobiášovu svadbu s radosťou.

XII.     Rafael sa dáva poznať; jeho náuka a rady. - ¹ Keď sa svadba skončila, Tóbi zavolal svojho syna Tobiáša a pripomenul mu: „Nezabudni dať odmenu človekovi, čo šiel s tebou, a niečo aj pridať k dohodnutej sume.“ ² On mu odpovedal: „Akú odmenu mu mám dať, otče? Nebudem mať škodu ani keď mu dám polovicu z toho, čo so mnou doniesol. ³ Priviedol ma zdravého, moju manželku uzdravil, vyzdvihol namiesto mňa peniaze a nakoniec i teba uzdravil! Akúže mu za to môžem dať odmenu?!“ ⁴ Tóbi mu povedal: „Zaslúži si, syn môj, aby dostal polovicu zo všetkého, čo s tebou priniesol.“ ⁵ I zavolal ho a povedal: „Vezmi si za odmenu polovicu zo všetkého, čo si priniesol so sebou, a choď v pokoj !“

            ⁶ Vtedy Rafael vzal obidvoch nabok a povedal im: „Dobrorečte Bohu a zvelebujte ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal; velebte a ospevujte jeho meno. Ako je správne, ohlasujte Božie diela všetkým ľuďom a nezabúdajte mu vzdávať vďaky. ⁷ Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať a oslavovať. Robte, čo je dobré, a nestihne vás nijaké zlo. ⁸ Dobrá je modlitba s pôstom a milosrdenstvo so spravodlivosťou. Lepšie je mať málo, ale spravodlivo, ako veľa, a zločinne. Lepšie je konať skutky milosrdenstva ako kopiť zlaté poklady. ⁹ Milosrdenstvo vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú milosrdenstvo, budú sa tešiť z dlhého života. ¹⁰ Ale tí, čo páchajú hriech a neprávosť, sú nepriateľmi vlastného života.

            ¹¹ Poviem vám teda pravdu a nezamlčím nič pred vami. Už som vám prezradil: Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať. ¹² Vedzte teda: Keď si sa modlil ty a Sára, ja som prednášal spomienku vašej modlitby pred Pánovu slávu. A takisto, keď si pochovával mŕtvych. ¹³ A keď si neváhal vstať a zanechať jedlo a šiel si pochovať mŕtveho, bol som poslaný k tebe skúšať ťa. ¹⁴ A Boh ma opäť poslal, aby som uzdravil teba i tvoju nevestu Sáru. ¹⁵ Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“

            ¹⁶ Tu sa obaja preľakli, padli na tvár a zmocnila sa ich hrôza. ¹⁷ Anjel im však povedal: „Nebojte sa! Pokoj vám! Zvelebujte Boha po všetky veky! ¹⁸ Keď som bol s vami, to nebolo z mojej priazne, ale z Božej vôle. Jeho zvelebujte po všetky dni, oslavujte ho! ¹⁹ Aj keď ste ma videli jesť, nič som nejedol; čo ste videli, bolo iba zdanie. ²⁰ A teraz velebte Pána na zemi a ďakujte Bohu. Ja vystupujem k tomu, ktorý ma poslal. A vy toto všetko, čo sa vám prihodilo, napíšte.“ Potom sa vzniesol hore. ²¹ Keď vstali, už ho nemohli vidieť. ²² Zvelebovali a oslavovali Boha a vzdávali mu vďaky za všetky jeho veľké činy, že sa im zjavil Boží anjel.