Job31
Chránil sa zmyselnosti
XXXI. 1 S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.
2 Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?
3 Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?
4 Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?
Chránil sa neprávosti
5 Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,
6 nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!
7 Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,
8 nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!
9 Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,
10 nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.
11 Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.
12 Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.
13 Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,
14 čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?
15 Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!
Núdznym pomáhal
16 Či odoprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?
17 Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?
18 Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.
19 Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,
20 či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?
21 Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,
22 nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!
23 Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.
Nebol hmotárom
24 Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: „Moja istota!“?
25 Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?
26 Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,
27 či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?
28 To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.
29 Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?
30 Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.
31 Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
„Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?“
32 Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.
33 Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,
34 bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?
Nie si je vedomý viny
35 Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,
36 či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?
37 Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho.“
38 Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,
39 ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,
40 nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!
Jóbove slová skončili.
Časť druhá
Reči Elihuove 32,1 - 37,24
A. Začína hovoriť Elihu 32,1-5
Job32
XXXII. 1 Tí traja mužovia prestali odpovedať Jóbovi lebo bol spravodlivý v ich očiach. 2 Tu však vzkypel hnevom Barachelov syn Elihu, Búzčan z rodu Ram. Vzkypel proti Jóbovi hnevom, že sa prehlásil za nevinného pred Bohom. Aj proti jeho trom priateľom vzkypel hnevom, lebo nenašli, čo by odpovedali, a tak nedali za pravdu Pánovi.
4 Elihu totiž čakal, kým sa rozprávali s Jóbom, lebo boli vo svojich dňoch starší od neho. 5 Keď však Elihu zbadal, že tí traja mužovia nemajú čo odpovedať, vzkypel hnevom.
B. Prvá Elihuova reč 32,6 - 33,33
6 A Búzčan, Barachelov syn Elihu vravel:
Prečo sa i on ozýva
„Ja vekom som mladý, vy ste starší zaiste,
preto som sa bál ver’, hanbil som sa tiež,
by som vám oznámil svoje vedomosti.
7 Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.
8 Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.
9 Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.
10 Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!
11 Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,
12 a obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.
13 Nevravte si teda: „My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.“
14 On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.
15 Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.
16 Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,
17 chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,
18 pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.
19 Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.
20 Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.
21 Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,
22 lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.
Job33
Rozhodca medzi Bohom a Jóbom
XXXIII. 1 Moje slová teda, Jób, už dobre počúvaj,
všetkým mojim rečiam sluchu doprajže!
2 Pozri, svoje ústa som ja teraz otvoril,
jazyk v mojom hrdle prehovoril už.
3 Moje srdce zopakuje slová múdrosti,
moje pery budú jasne rozprávať.
4 Utvoril ma predsa Boží dych rovnako,
mňa Všemocného duch taktiež oživil.
5 Ak len teda môžeš, nože, daj ml odpoveď,
pripravže sa (zaraz), staň si predo mňa!
6 Nuž, hľa! Pred Bohom ver’ som ja taký ako ty,
tiež som umiesený z hliny hrnčiarskej.
7 Nuž tak ťa strach zo mňa nijak desiť nemôže,
nepadne mi ruka ťažko na teba.
Zamieta Jóbove ponosy
8 Ty si mi do uší (stále) toto hovoril,
ja som zasa počul hlahol tvojich slov:
9 „Ja som iste čistý, ja som bez viny,
ja som bez úhony, ja som bez hriechu.
10 Proti mne on hľadá iba dáku zádrapku,
za svojho nepriateľa ma pokladá,
11 preto moje nohy vkladá teda do klady,
dáva pozor taktiež na každý môj krok.“
12 V tomto nemáš pravdu, túto ti dám odpoveď:
Boh je od človeka väčší oveľa.
Ako Boh zjavuje svoju vôľu
13 Akože si jemu mohol robiť výčitky,
že ti na slovo každé neodvetil?
14 Veď Boh hovorieva iba raz len jediný,
neopakuje nič znova po druhé.
15 V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní,
keď už ľudí chytá úmor hlboký,
keď si v noci oddychujú na lôžku,
16 vtedy ušiam ľudí dáva svoje zjavenia
a svojimi znameniami desí ich.
17 Aby od spurnosti človeka on odvrátil,
svoje diela často pred ním ukrýva.
18 Veď on jeho dušu zachraňuje pred hrobom,
by mu život do priepasti nepadol.
19 Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou,
triaškou ustavičnou kosti jeho tiež,
20 že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil
jeho duša (nechce) chutnú poživeň.
21 Jeho telo takto očividne tratí sa,
jeho kosti schudli, až ich nevidno.
22 Jeho duša takto k hrobu priblížila sa,
jeho život isto k mŕtvych obydliu.
Skrúšenosť voči Bohu
23 Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník,
jeden tlmočník to medzi tisícimi,
aby človekovi povinnosti oznámil,
24 bude mať s ním sústrasť, prehovorí on:
„Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu,
za jeho dušu som našiel výkupné.“
25 Jeho hlas mladosťou potom sa osvieži,
navráti sa do dní svojho junáctva.
26 Bude vzývať Boha, on si ho zas obľúbi,
na jeho tvár budú hľadieť s radosťou.
Tak on spravodlivosť vráti človeku.
27 Toto ľuďom povie, takto bude hovoriť:
„Veru, ja som zhrešil, právo zvrtol som,
nebolo mi to však nijak na osoh.
28 Dušu mi zachránil, by som nešiel do hrobu,
môj život už teraz svetlo zrie.“
29 Nuž tak, všetko toto len Boh veru urobil
človekovi druhý raz aj tretí raz,
30 aby jeho dušu odvrátil tak od hrobu,
aby svetlo živých ožiarilo ho.
Nech Jób dáva pozor
31 Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj,
buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť.
32 Ak máš vhodné slová, daj mi zaraz odpoveď!
Hovor! Veď rád by som ti dal za pravdu.
33 Lenže ak (ich) nemáš, nože, ty mňa počúvaj!
Zmĺkni a ja teba múdrosť naučím.“