C. Druhá Elihuova reč 34,1-37
Job34
XXXIV. 1 A Elihu vravel:
Prečo sa Jób ponosuje
2 „Nože, moje slová počúvajte, mudrci,
vy, učenci, tiež mi sluchu dožičte,
3 lebo ucho slová rozoznáva podobne,
ako ochutnáva pokrm podnebie.
4 Stanovme si teda, čo spravodlivé je,
to čo je dobré, vedzme vospolok.
5 Jób tu totiž hovoril: „Ja spravodlivý som,
ale moje právo Boh mi odoprel.
6 Hoci v práve som ja, akoby som cigánil,
z rán sa nevystrábim, bár som bez viny.“
7 Ktorýže to človek vyrovná sa Jóbovi,
čo by ani vodu píjal rúhanie,
8 ktorý by sa spolčil hoci so zločincami,
ba aj ku hriešnikom by sa pridružil?
9 Veď on (vlastne) tvrdil: „Neosoží človeku,
ak si nažíva on s Bohom v priateľstve.“
Boh je všemohúci, ale spravodlivý
10 Počúvajteže ma, vy mužovia rozvážni:
Nešľachetnosť iste ďaleko je od Boha,
nespravodlivosť od Všemohúceho,
11 bo on podľa skutkov dáva ľuďom (odplatu),
jak sa človek správa, tak aj zaobchádza s ním.
12 To už naozaj nie, Boh zlo veru nerobí.
Všemohúci nedá právo povaliť.
13 Ktože mohol jemu zveriť jeho vlastnú zem
a ktože mu mohol celý svet odovzdať?
14 Keby svojmu dychu dal on k sebe vrátiť sa,
keby svojho ducha naspäť zobral si,
15 všetko (živé) telo zaraz pohynulo by,
človek by sa taktiež na prach obrátil.
16 Ak máš teda rozum, len si toto vypočuj,
zvuku mojich slov ty sluchu doprajže:
17 Či by vládnuť mohol ten, kto právom pohŕda?
Chceš ty súdiť azda najvýš spravodlivého?
18 Toho, ktorý rečie: „Lotor!“ kráľovi,
veľkomožným zasa: „Bezbožníci (ste)!“?
19 Stranu nenadŕža iste ani kniežatám,
bohatému nedá prednosť pred núdznym.
Lebo oni všetci sú jeho rúk výtvorom,
v okamihu pomrú, tak sa pominú:
20 O polnoci samej ľud sa môže pobúriť,
len tak šmahom ruky zvrhne vladára.
21 Jeho oči bedlia nad cestami človeka,
všetky jeho kroky pozoruje on.
22 Nieto veru tône, nieto ani temnoty,
kde by ukryli sa tí, čo pášu zlo.
Boh zasiahne v pravej chvíli
23 Neurčuje nikdy človekovi lehoty,
by sa dostanovil na súd pred Boha.
24 Veľkomožných zničí on bez vyšetrovania,
iných na ich miesto ustanoví hneď.
25 Jemu dobre známe sú všetky ich počiny,
v noci ich podvráti, budú zdrvení.
26 On ich iste skrotí ani dákych zločincov
na mieste tom, čo je všetkým na očiach,
27 bo sa oni takto odvrátili od neho,
ani jednu z jeho ciest uznať nechceli.
28 Dá on, by sa k nemu vzniesol výkrik biedneho
výkriky úbohých vždycky počuje.
29 Keď však odpočíva, kto ho môže odsúdiť,
keď zakryje si tvár, kto ho uvidí?
30 Bedlí nad národom aj nad každým človekom,
aby k vláde nikto z tých sa nedostal,
ktorí národ iba kruto sužujú.
Daromná opovážlivosť
31 No ak Bohu zlosyn povie: „Bol som zvedený,
nikdy sa už zlého nedopustím ja.
32 Dokiaľ nepochopím, nože, ty ma poučuj,
ak som spravil chybu, už ju nespácham,“
33 podľa tvojej mienky má ho ihneď odmeniť,
pretože sa rúhaš (Bohu samému)?
Veď si ty sám začal, ja nie, veru, zaiste,
čo si sa dozvedel, porozprávajže!
34 Mužovia mi umní takto budú hovoriť,
každý múdry človek, čo ma počuje:
35 „Jób ver’ nerozpráva, jak sa svedčí na vedu,
jeho slová isto nie sú rozvážne.
36 Lenže Jób tiež bude preskúmaný naskrze
pre tie reči svoje, hodny hriešnikov,
37 bo si on hromadí vinu jednu na druhú,
zo svojich priestupkov smeje sa tu pred nami,
množí svoje slová proti Pánovi.“
D. Tretia Elihuova reč 35,1-16
Job35
XXXV. 1 A Elihu opäť vravel:
Jób si protirečí
2 „Veď či za správne si toto vari pokladal:
„U Pána mám právo,“ tak si hovoril.
3 Teraz zasa tvrdíš: „Čo je ťa do toho,
čože ti tým robím, že hriech pášem ja?“
4 Nuž tak, chcem dať teraz tebe hlavne odpoveď,
zároveň však s tebou tvojim priateľom.
Neprávosť neublíži Bohu
5 Na nebesá pozri, len sa dívaj (pozorne)!
Hľaďže na oblaky: Vyššie než ty sú.
6 Keď hriech teda pášeš, čo urobíš jemu tým?
Ak máš nemálo vín, čo mu spôsobíš?
7 Ak si spravodlivý, čože mu tým daruješ
alebo čo môže prijať z tvojej ruky?!
Neprávosť ubližuje ľuďom
8 Tvoja bezbožnosť týka sa muža; jak si ty,
tvoja spravodlivosť syna človeka.
9 Nariekajú oni pod útlakom velikým,
kvília pod ramenom mocných vladárov.
10 Lenže nepomyslia: „Kde je Boh, čo stvoril nás,
ten, čo dáva v noci piesňam hlaholiť,
11 čo nás poučuje tvorstvom pozemským
a čo nás vzdeláva vtáctvom nebeským?“
12 Bedákajú iba, nik im nedá odpoveď
pred spurným pohľadom tamtých hriešnikov.
13 Všetko to je márne, Boh ich nechce vypočuť,
Všemohúci si to ani nevšimne.
14 čo však, keď ty vravíš, že ho veru nevidíš,
hoci s ním máš súd mať, na to čakáš len?
15 Že hnev jeho teraz teda ešte netresce,
že sa o priestupok zaraz nestará,
16 Jób si už aj ústa naprázdno ver’ otvára,
keďže vedu nemá, tára priveľa.“
E. Štvrtá Elihuova reč 36,1 - 37,24
Job36
XXXVI. 1 Elihu pokračoval a vravel:
Pán trestom napráva
2 „Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!
3 Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.
4 Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.
5 Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.
6 Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,
7 zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.
8 Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,
9 potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.
10 Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.
11 Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.
12 Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.
13 Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,
14 tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.
15 Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.
Nech Jób dúfa v Pána!
16 Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.
17 Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.
18 Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.
19 Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých naháňať sa budeš?
20 Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.
21 K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.
Nesmierna moc Pánova
22 Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?
23 Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: „Krivdu spáchal si!“?
24 Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,
25 na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!
26 Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.
Všemocný Pán prírody
27 Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.
28 Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.
29 Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?
30 Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.
31 Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.
32 Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.
33 Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.
Túžba po Božom chráme
Ž84 (83)
1 Zbormajstrovi. Na nápev „Lisy“.
Žalm Koreho synov.
2 Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov;
3 túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.
Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.
4 Veď aj vrabec si nájde príbytok
a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá:
tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.
5 Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome
a bez prestania ťa velebia.
6 Blažený človek, ktorému ty pomáhaš,
keď sa chystá na svätú púť.
7 Až pôjdu vyprahnutým údolím,
premenia ho na prameň,
lebo ranný dážď ho odeje požehnaním.
8 Stúpajú a síl im stále pribúda,
až na Sione uvidia Boha najvyššieho.
9 Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu,
vypočuj ma, Bože Jakubov.
10 Bože, náš ochranca, pohliadni
a pozri na tvár svojho pomazaného.
11 Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.
Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha
ako prebývať v stanoch hriešnikov.
12 Lebo Pán, Boh, je slnko a štít,
milosť a slávu udeľuje Pán;
neodoprie dobro tým,
čo kráčajú v nevinnosti.
13 Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba.