VII.     Obliehanie Betulie a úzkosť jej obyvateľov. - ¹ Na druhý deň rozkázal Holofernes celému svojmu vojsku a veľkému množstvu ľudí, ktorí sa k nemu pridali ako spojenci, aby vytiahli proti Betulii, obsadili horské cesty a išli bojovať proti Izraelitom. ² V ten deň sa dali na pochod všetci bojaschopní muži. Vojenská sila bojovníkov bola stosedemdesiattisíc pešiakov a dvanásťtisíc jazdcov okrem tých, čo boli poverení zásobovaním, a mužov, ktorí ich sprevádzali pešo v preveľkom množstve. ³ Utáborili sa pri prameni v údolí neďaleko Betulie a rozložili sa do šírky od Dotainu až po Belmain a do dlžky od Betulie až po Kyamon, ktorý je oproti Ezdrelonu. ⁴ Keď Izraeliti videli ich množstvo, veľmi sa zľakli a hovorili jeden druhému: „Títo teraz spasú celý povrch zeme. Ani vysoké vrchy, ani doliny, ani pahorky neunesú ich ťarchu.“ ⁵ Všetci sa chopili svojich zbraní, zapálili ohne na vežiach na hradbách a zostali celú noc na stráži. ⁶ Na druhý deň vyviedol Holofernes celú svoju jazdu pred očami Izraelitov, čo boli v Betulii, ⁷ preskúmal prístupy k ich mestu, vyhľadal vodné pramene a obsadil ich oddielmi bojovníkov a vrátil sa k svojmu vojsku.

            ⁸ Tu prišli za ním všetky kniežatá Ezauových synov a všetci vodcovia moabského ľudu, aj miestodržitelia prímorských území, a povedali: ⁹ „Nech náš vládca vypočuje naše slová, aby tvoje vojsko neutrpelo ťažké straty. ¹⁰ Tento izraelský ľud sa nespolieha na svoje kopije, ale na výšku vrchov, ktoré obývajú. A určite nie je ľahké dostať sa na hrebene ich hôr. ¹¹ Preto vládca, nebojuj proti nim v otvorenej bitke, ako sa zvyčajne vedie vojna; tak nepadne ani jeden muž z tvojho ľudu. ¹² Zostaň vo svojom tábore a šetri každého muža zo svojho vojska. Len nech tvoji služobníci obsadia prameň, čo vyviera na úpätí vrchu, ¹³ lebo z neho berú vodu všetci obyvatelia Betulie. Zničí ich smäd a oni vydajú svoje mesto. My a náš ľud vystúpime na najbližšie vrchy, utáboríme sa na nich a budeme na stráži, aby nik z mesta nevyšiel. ¹⁴ Zoslabnú od hladu a smädu aj so svojimi ženami a deťmi, takže popadajú skôr, ako by ich zasiahol meč, na uliciach pred svojimi domami. ¹⁵ Tak im tvrdo odplatíš za to, že ti odporovali a nevyšli ti v ústrety v pokoji.“

            ¹⁶ Holofernesovi a všetkým jeho sluhom sa ich slová páčili a rozkázal urobiť, ako navrhovali. ¹⁷ Moabčania pohli tábor a s nimi päťtisíc Asýrčanov, utáborili sa v údolí a obsadili vodné zdroje a pramene Izraelitov. ¹⁸ Ammončania a Ezauovi synovia potom vystúpili a postavili si tábor na vrchoch oproti Dotainu. Časť z nich poslali na juh a na východ k Egrebelu, ktorý je blízko Chusu, ležiaceho pri potoku Mochmur. Ostatné asýrske vojsko sa utáborilo na rovine a pokrylo celý povrch zeme. Veľké množstvo vojenských stanov a zásob utvorilo tábor obrovských rozmerov.

            ¹⁹ Izraeliti volali k Pánovi, svojmu Bohu; zmalomyseľneli na duchu, lebo ich všetci ich nepriatelia obkľúčili tak, že nebolo možné spomedzi nich uniknúť. ²⁰ Tridsaťštyri dní ich obliehal celý asýrsky tábor s ich pešiakmi, vozmi i jazdcami a všetkým obyvateľom Betulie vyšli zásoby vody. ²¹ Aj ich cisterny sa vyprázdnili a nemali už pitnej vody na zahasenie smädu ani na jediný deň, lebo im ju odmeriavali na prídel. ²² Ich deti slabli, ženy a mladíci chradli od smädu a odpadávali na uliciach mesta a v priechodoch brán, lebo už nemali sily.

            ²³ Všetok ľud sa zhromaždil k Oziášovi a k predstaveným mesta; mladíci, ženy i deti hlasito kričali pred všetkými staršími a volali: ²⁴ „Nech súdi Boh medzi nami a vami! Dopustili ste sa na nás veľkej krivdy, keď ste sa pokojne nedohodli s Asýrčanmi. ²⁵ Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli. ²⁶ Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofernesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť. ²⁷ Bude pre nás lepšie, keď sa staneme ich korisťou. Budeme síce ich otrokmi, ale budeme žiť a nebudeme musieť na vlastné oči hľadieť, ako umierajú naše nemluvňatá a ako naše ženy a deti vydychujú dušu. ²⁸ Zaprisahávame vás na nebo a na zem, na nášho Boha a na Pána našich otcov, ktorý nás trestá za naše hriechy a za hriechy našich otcov, aby dnes neurobil s nami, čo sme povedali.“ ²⁹ Tu nastal v zhromaždení bolestný nárek všetkých a všetci hromadne volali veľkým hlasom k Pánu Bohu.

            ³⁰ Oziáš im povedal: „Dôverujte, bratia, a vydržme ešte päť dní, v ktorých Pán, náš Boh, obráti na nás svoje milosrdenstvo; on nás určite neopustí navždy. ³¹ Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov.“ ³² Nato rozpustil ľud, každého do jeho tábora; mužovia odišli na múry a veže mesta, ženy a deti prepustili domov. Ale všetci v meste boli veľmi skľúčení.

VIII.   Juditina viera v Boha a výzva ľudu na odpor. - ¹ V tých dňoch o tom počula Judita, dcéra Merariho, syna Oxa, syna Jozefa, syna Oziela, syna Elchiu, syna Ananiáša, syna Gedeona, syna Rafaina, syna Achitoba, syna Eliaba, syna Natanaela, syna Salamiela, syna Surisaddaia, syna Simeona, syna Izraela. ² Jej manžel Manasses bol z toho istého kmeňa a z toho istého rodu. Zomrel v čase žatvy jačmeňa. ³ Dozeral totiž na ľudí, čo viazali snopy na poli, a dostal úpal na hlavu. Musel si ľahnúť do postele a zomrel vo svojom meste Betulii. Pochovali ho k jeho otcom na poli medzi Dotainom a Balamonom. ⁴ A Judita žila vo svojom dome ako vdova už tri roky a štyri mesiace. ⁵ Na streche svojho domu si dala urobiť stan, okolo bedier nosila kajúci pás a obliekala si vdovské šaty. ⁶ Postievala sa celý čas svojho ovdovenia okrem dňa pred sobotou a soboty, dňa pred novmesiacom a novmesiaca a okrem sviatkov a dní radosti Izraelovho domu. ⁷ Mala peknú postavu a pôvabný výzor. Jej manžel Manasses jej zanechal zlato a striebro, sluhov a slúžky, dobytok a polia a ona všetko spravovala. ⁸ A nik nemohol o nej povedať zlé slovo, lebo bola veľmi bohabojná.

            ⁹ Ona sa dopočula o rozhorčených slovách, ktoré ľud vyslovil proti predstaviteľovi mesta, keď boli skľúčení pre nedostatok vody. Judita sa dopočula aj o všetkom, čo im odpovedal Oziáš, a ako sa im zaprisahal, že po piatich dňoch vydá mesto Asýrčanom. ¹⁰ Preto poslala svoju komornú, ktorá bola správkyňou nad celým jej majetkom, aby zavolala Oziáša a starších svojho mesta, Chabrina a Charmina.

            ¹¹ Keď k nej prišli, povedala im: „Počúvajte ma, predstavitelia obyvateľov Betulie! Nie je správne, čo ste dnes hovorili pred ľudom a že ste sa zaviazali prísahou pred Bohom a vyhlásili ste, že vydáte mesto našim nepriateľom, ak nám za tie dni Pán nepríde na pomoc. ¹² Kto ste vy, že ste dnes pokúšali Boha a staviate sa na Božie miesto pred všetkými ľuďmi?! ¹³ Chcete skúšať všemohúceho Pána, hoci nikdy ničomu nerozumiete. ¹⁴ Ak nie ste schopní preniknúť do hĺbky ľudského srdca, ani pochopiť jeho myšlienky, ako by ste mohli preskúmať Boha, ktorý toto všetko urobil, poznať jeho úmysly a pochopiť jeho plány?! Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. ¹⁵ Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. ¹⁶ Vy sa však neodvažujte predpisovať Pánovi nášmu Bohu, čo má robiť. Veď Boh nie je ako človek, ktorému sa možno vyhrážať, alebo ako syn človeka, na ktorého možno robiť nátlak. ¹⁷ Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa. ¹⁸ Veď v našich pokoleniach nepovstal a ani dnes nie je medzi nami kmeň, ani kraj, ani ľud, ani mesto, kde by sa klaňali bohom zhotoveným rukou, ako sa stávalo v minulých časoch, ¹⁹ za čo bývali naši otcovia vydávaní pod meč a za korisť a utrpeli veľkú porážku pred očami našich nepriateľov. ²⁰ My však nepoznáme iného Boha okrem neho, a preto dúfame, že nami nepohrdne, ani naším pokolením. ²¹ Lebo ak sa im dáme zajať my, zajmú celú Judeu a vydrancujú našu svätyňu. Boh však bude vyžadovať našu krv za jej znesvätenie ²² a smrť našich bratov, zajatie obyvateľstva krajiny a s pustošenie nášho dedičstva obráti na našu hlavu. Kdekoľvek budeme žiť v otroctve uprostred pohanov budeme terčom hanby a posmechu u všetkých, čo sa nás zmocnia, ²³ lebo naše otroctvo sa neobráti na milosť, ale Pán náš Boh, ho položí na našu potupu. ²⁴ Preto, bratia, ukážme svojim bratom, že na nás závisí ich život; i svätyňa, chrám a oltár spočíva na nás. ²⁵ Predovšetkým však vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu ktorý nás skúša ako skúšal našich otcov. ²⁶ Len si spomeňte, čo všetko urobil s Abrahámom, koľkým skúškam podrobil Izáka a čo prežil Jakub v Sýrskej Mezopotámii, keď pásol ovce u brata svojej matky Labana. ²⁷ Ako ich nechal prejsť ohňom, keď skúšal ich srdcia, tak sa ani na nás nechce pomstiť, ale Pán trestom napomína tých, čo sa blížia k nemu.“

            ²⁸ Oziáš jej vravel: „Všetko, čo si predniesla, povedala si s priamym srdcom a nik sa nemôže postaviť proti tvojim slovám. ²⁹ Lebo tvoja múdrosť sa nezjavila až dnes, veď všetok ľud pozná od začiatku tvojho života tvoju rozumnosť, ako aj šľachetnú povahu tvojho srdca. ³⁰ Ľud však hrozne trpel smädom a donútil nás urobiť, čo sme mu sľúbili, a zaviazať sa mu prísahou, ktorú nemôžeme porušiť. ³¹ A teraz sa modli za nás, lebo ty si svätá žena, aby Pán zoslal dážď, ktorým by sa naplnili naše cisterny, a my by sme nezahynuli.“ ³² Judita im odpovedala: „Počúvajte ma! Urobím niečo, čo si budú hovoriť synovia nášho ľudu z pokolenia na pokolenie. ³³ Vy budete túto noc stáť pri bráne mesta a ja vyjdem so svojou slúžkou. A v dňoch, po ktorých ste sľúbili vydať mesto našim nepriateľom, Pán navštívi mojou rukou Izrael. ³⁴ Vy sa však nevyzvedajte, čo chcem urobiť, lebo vám to nepoviem, kým sa neuskutoční, čo mám v úmysle urobiť.“ ³⁵ Oziáš a kniežatá jej povedali: „Choď v pokoji a Pán, Boh, nech je s tebou a nech potrestá našich nepriateľov.“ ³⁶ Tu odišli z jej stanu a vrátili sa na svoje stanovištia.

III. Oslobodenie Božieho ľudu a Betulie 9,1 - 16,25

IX.      Juditina modlitba. - ¹ Judita potom padla na tvár, popolom si posypala hlavu a roztrhla si odev až po vrecovinu, ktorú mala pod ním na sebe. Bolo to práve v chvíli, keď v Božom dome v Jeruzaleme prinášali večernú kadidlovú obetu. Judita volala veľkým hlasom k Pánovi: ² „Pane, Bože môjho otca Simeona, ktorému si dal do ruky meč, aby sa vypomstil na cudzincoch, ktorí rozviazali opasok panne, aby ju poškvrnili, a obnažili je boky, aby ju zhanobili, znásilnili jej lono, aby ju potupili. Hoci si povedal: „Nesmie sa to!“, predsa to urobili. ³ Preto si vydal ich kniežatá na smrť, aby sa ich lôžko, ktoré s hanbou videlo ich klam, stalo svedkom krvi, ktorú za ten klam vyliali. Pobil si otrokov s mocnármi a mocnárov na ich trónoch. ⁴ Ich ženy si dal za korisť a ich dcéry do zajatia a všetok ich majetok si dal na rozdelenie svojim milovaným synom, lebo oni sa rozhorlili za teba, zošklivili si poškvrnenie svojej krvi a vzývali ťa o pomoc. Bože, môj Bože, vyslyš i mňa, vdovu. ⁵ Veď ty si urobil tie veci: čo bolo prv, aj čo bolo potom, i to, čo je teraz, aj čo bude! Čo si mal v úmysle, to sa stalo. ⁶ Veci, pre ktoré si sa rozhodol, predstavili sa a povedali: „Hľa, tu sme!“ Lebo všetky tvoje cesty sú pripravené a tvoj súd je už vopred rozhodnutý.

            ⁷ Len pozri, Asýrčania sa nadúvajú svojou silou, pyšní sú na kone a na jazdcov, honosia sa silou pešiakov, spoliehajú sa na štíty, kopije, luky a praky a nevedia, že ty si Pán, ktorý robí koniec vojnám. ⁸ „Pán“ je tvoje meno. Ty, večný Bože, rozbi svojou mocou ich silu a zlom svojím hnevom ich vládu! Veď chceli zneuctiť tvoju svätyňu, poškvrniť stánok, kde má sídlo tvoje slávne meno, zraziť železom roh tvojho oltára. ⁹ Pozri na ich pýchu a zošli svoj hnev na ich hlavy! Daj mne, vdove, do rúk silu urobiť, čo zamýšľam. ¹⁰ Znič úskočnými slovami mojich úst otroka s pánom a pána s jeho služobníkom; zlom ich povýšenosť rukou ženy. ¹¹ Lebo tvoja sila nie je v množstve, ani tvoja vláda sa nezakladá na silákoch. Ty si Boh ponížených, pomoc maličkých, zástanca slabých, ochranca opustených, spasiteľ zúfalých. ¹² Áno, áno, Bože môjho otca a Bože Izraelovho dedičstva, Panovník neba i zeme, Stvoriteľ vôd, Kráľ všetkého svojho stvorenstva, vypočuj moju modlitbu! ¹³ Daj, aby moje úskočné slovo zasadilo ranu a jazvu tým, čo zamýšľajú ukrutnosti proti tvojej zmluve a tvojmu svätému chrámu, vrchu Sion a domu, v ktorom bývajú tvoji synovia. ¹⁴ Daj, aby celý tvoj národ a každý kmeň poznal a vedel, že ty si pravý Boh, Boh, ktorý má všetku moc a silu, a že Izraelský národ nemá okrem teba iného obrancu.“