Tob 13-14, Ž 73

III. Tóbiho chválospev, predpovede a posledné napomenutia 13,1 - 14,11

Tob13

 

XIII.   Tóbiho chválospev. - 1 Tóbi napísal tento chválospev a povedal:

 

            2 „Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky

            a jeho kráľovstvo trvá po všetky veky.

 

            On trestá aj sa zmilúva,

            on zvrhuje až na dno podsvetia

            aj vyvádza z veľkej záhuby;

            a niet ničoho, čo by sa mohlo vymknúť z jeho ruky.

 

            3 Oslavujte ho, synovia Izraela, pred všetkými národmi,

            lebo on vás medzi ne roztrúsil

            4 a tam vám ukázal svoju vznešenosť.

 

            Velebte ho pred všetkým, čo žije,

            lebo on je náš Pán, náš Boh!

            On je náš Otec, náš Boh po všetky veky.

 

            5 Bude vás trestať za vaše zločiny,

            ale zmiluje sa nad vami všetkými.

            Zhromaždí vás zo všetkých národov,

            uprostred ktorých ste boli rozptýlení.

 

            6 Keď sa k nemu obrátite

            celým svojím srdcom a celou svojou dušou

            a budete sa držať jeho pravdy,

            vtedy sa obráti k vám

            a už neskryje pred vami svoju tvár.

 

            7 Nuž, pozrite, čo s vami urobil,

            a oslavujte ho z plného hrdla.

            Velebte Pána spravodlivosti

            a chváľte Kráľa vekov.

 

            8 Ja ho oslavujem v krajine môjho vyhnanstva

            a ohlasujem jeho silu a vznešenosť

            hriešnemu národu.

 

            Obráťte sa, hriešnici,

            a konajte pred ním spravodlivosť.

            Možno si vás obľúbi

            a preukáže vám milosrdenstvo.

 

            9 Ja chválim môjho Boha a oslavujem nebeského Kráľa

            a vždy budem jasať nad jeho veľkosťou.

 

            10 Nech všetci o ňom hovoria

            a vzdávajú mu chválu v Jeruzaleme!

 

            Jeruzalem, sväté mesto,

            Boh ťa potrestal za skutky tvojich synov,

            ale opäť sa zmiluje nad synmi spravodlivých.

 

            11 Vzdávaj náležitú chválu Pánovi

            a dobroreč Kráľovi vekov.

 

            Opäť bude vybudovaný jeho stánok v tebe s radosťou,

            12 aby v tebe rozveselil všetkých zajatcov

            a miloval v tebe úbohých

            po všetky veky vekov.

 

            13 Jasné svetlo zažiari vo všetkých končinách zeme.

 

            Prídu k tebe mnohé národy z ďaleka,

            obyvatelia zo samého kraja zeme

            prídu k tebe, k príbytku tvojho svätého mena,

            a v rukách budú mať dary pre Kráľa nebies.

            Nespočetné pokolenia sa v tebe budú radovať

            a meno vyvoleného mesta bude trvať na veky vekov.

 

            14 Prekliati nech sú všetci, čo ťa urážajú.

            Prekliati budú všetci, čo ťa ničia

            a rúcajú tvoje hradby,

            i všetci, čo boria tvoje veže

            a podpaľujú tvoje príbytky.

 

            Ale blahoslavení budú naveky tí, čo sa ťa boja.

 

            15 Nuž, raduj sa a plesaj nad synmi spravodlivých,

            lebo sa všetci zhromaždia

            a dobrorečiť budú večnému Pánovi.

 

            Blažení sú, čo ťa milujú,

            blažení tí, čo sa tešia z tvojho pokoja!

 

            16 Blažení všetci, ktorí sa zarmucujú nad tebou,

            nad všetkým, čo ťa zastihlo,

            lebo sa budú v tebe radovať

            a uvidia všetku tvoju radosť až naveky.

 

            Dobroreč, duša moja, Pánovi, veľkému Kráľovi,

            17 lebo bude postavený Jeruzalem

            a v tomto meste Boží dom po všetky veky.

 

            Šťastný budem, ak ostane niekto z môjho rodu

            a uvidí tvoju slávu

            a bude velebiť nebeského Kráľa!

 

            Brány Jeruzalema budú postavené zo zafíru a smaragdu

            a všetky tvoje múry z drahých kameňov.

            Veže Jeruzalema budú postavené zo zlata

            a jeho hradby z rýdzeho zlata.

            Ulice Jeruzalema budú vydláždené karbunkulom

            a kameňom ofírskym.

 

            18 Brány Jeruzalema sa budú ozývať radostnými piesňami

            a vo všetkých jeho domoch budú volať:

            „Aleluja. Nech je zvelebený Boh Izraela!

            A požehnaní tí, čo budú velebiť jeho sväté meno

            naveky a navždy!“

 

 

Tob14

 

XIV.   Tóbiho predpovede. - 1 Tu končia slová Tóbiho chválospevu.

            Zomrel v pokoji stodvanástich rokov a pochovali ho s poctami v Ninive. 2 Šesťdesiatdva rokov mal, keď stratil zrak. A keď ho opäť nadobudol, žil v hojnosti a konal skutky milosrdenstva. A neprestával zvelebovať Boha a oslavovať Božiu veľkosť.

            3 Keď zomieral, zavolal svojho syna Tobiáša a prikázal mu: „Syn môj, vezmi svojich synov 4 a choď do Médska, lebo ja verím Božiemu výroku, ktorý vyslovil Nahum nad Ninive. To všetko sa stane a príde na Asýrsko a na Ninive tak, ako hovorili proroci Izraela, ktorých poslal Boh. Nič nebude zrušené z ich výrokov, všetko sa splní na svoj čas. V Médsku bude väčšia istota ako v Asýrsku a ako v Babylone. Ja to viem a verím, že všetko, čo povedal Boh, sa splní a uskutoční a nevypadne ani slovíčko z proroctiev. Všetkých našich bratov, čo ešte bývajú v izraelskej krajine, rozptýlia a odvedú ďaleko z ich požehnanej zeme. Celá izraelská krajina bude pustá, aj Samária a Jeruzalem budú pusté, a Boží dom bude v žalostnom stave: vypália ho a istý čas bude spustnutý. 5 Ale Boh sa opäť zmiluje nad nimi a vráti ich do izraelskej krajiny. Zasa vybudujú Boží dom, i keď nie ako ten prvý, kým sa nenaplní určený čas. Potom sa vrátia zo svojho zajatia všetci, postavia nádherný Jeruzalem, a v ňom postavia Boží dom, ako o ňom hovorili proroci Izraela. 6 Všetky národy na celej zemi sa obrátia a budú sa úprimne báť Boha. Všetci zanechajú svoje modly, ktoré ich zvádzali do bludov, a dobrorečiť budú večnému Bohu v spravodlivosti. 7 Všetci synovia Izraela, ktorí sa v tých dňoch vyslobodia a úprimne si spomenú na Boha, zhromaždia sa a prídu do Jeruzalema. Naveky a v bezpečí budú bývať v Abrahámovej krajine a dostanú ju do vlastníctva. Radovať sa budú tí, čo milujú Boha úprimne, tí však, čo páchajú neprávosť a hriech, zmiznú z povrchu zeme.

            Tóbiho posledné napomenutia. - 8 A teraz vám, deti, nariaďujem: Slúžte Bohu úprimne a robte, čo sa mu páči. Aj svoje deti učte, aby žili spravodlivo a preukazovali milosrdenstvo, aby pamätali na Boha a zvelebovali jeho meno úprimne a z celej svojej sily v každom čase. 9 Ty však, syn môj, odíď z Ninive a nezostávaj tu! 10 Odo dňa, keď pochováš svoju matku vedľa mňa, neostávaj na jeho území. Lebo vidím, že je v ňom veľa neprávosti a že sa v ňom pácha veľa podvodov a nik sa za to nehanbí. Pozri, syn môj, čo urobil Nadab Achikarovi, ktorý ho vychoval. Nepriviedol ho zaživa pod zem? Ale Boh obrátil potupu do tváre vinníka: Achikar sa vrátil na svetlo a Nadab vošiel do večnej tmy, lebo sa pokúšal Achikara zabiť. Keďže Achikar preukazoval milosrdenstvo, unikol z osídla smrti, ktoré mu nastavil Nadab, a Nadab padol do osídla smrti, ktoré ho zahubilo. 11 Vidíte teda, deti moje, aký účinok má milosrdenstvo a kam vedie neprávosť: že ona zabíja. A už ma moja duša opúšťa...“ Položili ho na lôžko, zomrel a pochovali ho s poctami.

 

 

Epilóg 14,12- 15

 

            12 Keď zomrela aj matka, Tobiáš ju pochoval vedľa otca. Potom odišiel on aj jeho žena do Médska a býval so svojím tesťom Raguelom v Ekbatanách. 13 V starobe sa s úctou staral o nich a pochoval ich v médskych Ekbatanách a stal sa dedičom Raguelovho majetku tak, ako aj svojho otca Tóbiho. 14 Zomrel vážený vo veku stosedemnásť rokov. 15 Ale prv, ako zomrel, počul o skaze Ninive a videl jeho obyvateľov odvlečených do Médska, keď ich zajal médsky kráľ Kyaxares, a velebil Boha za všetko, čo urobil obyvateľom Ninive a Asýrska. Prv ako zomrel, mohol sa teda radovať nad Ninive, a zveleboval Pána, Boha, po všetky veky vekov.


C. Tretia kniha (73 - 89 \72 - 88\)

Prečo trpí spravodlivý

Ž73 (72)

 

 

 

            1 Asafov žalm.

            Aký dobrý je Boh voči statočným,

            Boh voči tým, čo majú srdce čisté.

            2 No mne sa temer nohy podlomili,

            takmer som sa zapotácal.

            3 Lebo som žiarlil na chvastúňov,

            keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.

 

            4 Neprekáža im zhola nič,

            sú zdraví a vypasení,

            5 nesužujú sa ako iní smrteľníci,

            ani netrpia ako iní ľudia.

 

            6 Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník

            a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.

            7 Akoby z tuku sa liahne ich zloba

            a vybuchuje zlomyseľnosť.

            8 Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,

            povýšenecky sa zastrájajú.

 

            9 Ústa dvíhajú proti nebu

            a jazyk sa im vláči po zemi.

            10 Sedia si na výšinách

            a nezasahuje ich povodeň.

            11 Vravia si: „Vari to vidí Boh?

            A vie o tom Najvyšší?“

            12 Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú

            a hromadia bohatstvo.

            13 Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval

            a v nevinnosti som si ruky umýval;

            14 šľahaný som deň čo deň

            a trestaný už od rána.“

 

            15 Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“

            to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.

            16 Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;

            zrejme to bolo nad moje sily,

            17 kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,

            kde som pochopil, aký bude ich koniec.

            18 Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú

            a vrháš ich do záhuby.

 

            19 Ako vychádzajú navnivoč!

            Náhle je po nich, hynú od hrôzy.

            20 Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,

            tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.

 

            21 Moje srdce je plné trpkosti

            a celé vnútro doráňané.

            22 Hlúpy som bol a nechápavý

            a pred tebou som bol ako dobytča.

            23 Ale ja som stále pri tebe

            a ty mi držíš pravicu.

            24 Vedieš ma podľa svojho zámeru

            a nakoniec ma prijmeš do slávy.

 

            25 Veď kohože mám na nebi?

            A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.

            26 Hynie mi telo i srdce,

            no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

            27 Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,

            zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.

            28 Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti

            a v Pánu Bohu svoju nádej mať

            a ohlasovať všetky jeho diela

            v bránach dcéry sionskej .