XLIII. Druhá cesta Jakubových synov do Egypta. - ¹ Ale hlad ťažko doliehal na krajinu. Keď už strovili všetko obilie, čo priniesli z Egypta, otec im povedal: „Choďte a kúpte nám zasa trochu potravy!“ ³ Júda mu však odvetil: „Ten človek nám dôrazne prikázal: „Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!“ ⁴ Ak pošleš s nami aj nášho brata, tak sa vyberieme nakúpiť pre teba živobytia. ⁵ Ak ho však s nami nepošleš, nepôjdeme dolu, lebo ten muž nám prikázal: „Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!“ ⁶ Vtedy Izrael povedal: „Prečo ste len priviedli na mňa nešťastie a prezradili ste, že máte ešte brata?“ ⁷ Oni odvetili: „Ten muž sa veľmi zaujímal o nás a o našu rodinu. Vypytoval sa: „Žije ešte váš otec? Máte ešte brata?“ My sme mu odpovedali na jeho otázky. Mohli sme m vedieť, že nám povie: „Priveďte svojho brata sem!?“ ⁸ Tu povedal Júda svojmu otcovi Izraelovi: „Pošli chlapca so mnou! Tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a aby sme nepomreli aj my, aj ty, aj naše deti. ⁹ Ja sa zaň zaručujem. Odo mňa ho požaduj! Ak by som ti ho nepriviedol späť a nepostavím ti ho zasa pred oči, celý svoj život budem vinný pred tebou. ¹⁰ Lebo keby sme neboli toľko otáľali, boli by sme sa už dva razy vrátili.“

            ¹¹ Vtedy im povedal otec Izrael: „Keď je to už raz tak, nuž urobte toto: Vezmite do vriec niečo z najlepších plodín krajiny a zaneste to ako dar tomu mužovi; niečo balzamu, medu, mastixovej živice a ladanumu, pistácie a mandlí! ¹² Vezmite so sebou tiež dvojnásobnú čiastku peňazí, lebo tie peniaze, čo ste našli na vrchu vo vašich vreciach musíte zaniesť späť. Možno je to nejaký omyl. ¹³ Zoberte so sebou aj svojho brata! A už choďte, vráťte sa k tomu mužovi! ¹⁴ Všemohúci Boh nech vám dá milosrdenstvo u toho muža a nech dá odísť aj vášmu bratovi, čo zostal, aj Benjamínovi! A ja, ako som bol bez detí, tak bez detí aj ostanem!“

            ¹⁵ Potom mužovia zobrali dary, vzali aj dvojnásobok peňazí a Benjamína, vydali sa na cestu do Egypta a dostavili sa pred Jozefa. ¹⁶ Keď Jozef videl s nimi Benjamína, povedal správcovi domu: „Zaveď týchto mužov do domu, daj zabiť nejaké dobytča a daj to pripraviť, lebo títo mužovia budú obedovať so mnou!“ ¹⁷ Ten človek urobil, ako rozkázal Jozef, a mužov zaviedol do Jozefovho domu. ¹⁸ Ale muži sa preľakli, keď ich voviedli do Jozefovho domu, a vraveli si: „To bude pre peniaze, čo sa minulý raz našli v našich vreciach, že nás vedú dnu, aby nás obžalovali a usvedčili a putom uvrhli nás i naše osly do otroctva.“ ¹⁹ I pristúpili k správcovi Jozefovho domu, prihovorili sa mu pri vchode do domu ²⁰ a vraveli mu: „Prosíme pane! My sme sem raz prišli nakúpiť potravy. ²¹ Keď sme prišli do nocľahárne, otvorili sme svoje vrecia a v každom vreci navrchu ležali i každého jedného peniaze, naše peniaze, ako sme ich vyplatili! Teraz ich prinášame späť. ²² Doniesli sme však aj iné peniaze, aby sme nakúpili potravín. My vôbec nevieme, kto nám naše peniaze vložil do našich vriec.“ ²³ On im odvetil: „Uspokojte sa a nebojte sa. Váš Boh a Boh vášho otca vám tajne dal tie poklady do vašich vriec. Ja som vaše peniaze dostal.“ Potom k nim vyviedol Simeona. ²⁴ A tento človek zaviedol mužov do Jozefovho domu, dal im vody, aby si umyli nohy, a dal tiež krmu ich oslom. ²⁵ Kým však neprišiel napoludnie Jozef, oni vykladali dary, lebo počuli, že tu budú jesť.

            ²⁶ Keď Jozef vošiel do domu, odovzdali mu dary, ktoré mali so sebou v dome, a poklonili sa pred ním až po zem. ²⁷ Jozef sa ich vypytoval, ako sa majú, a vravel: „Má sa dobre váš staručký otec, o ktorom ste mi rozprávali? Žije ešte?“ ²⁸ Oni odpovedali: „Tvoj sluha, náš otec, ešte žije.“ Pritom sa mu hlboko poklonili. ²⁹ Keď zdvihol oči, zbadal svojho brata Benjamína, syna svojej matky, a povedal: „To je ten váš najmladší brat, o ktorom ste mi rozprávali?“ A riekol: „Nech sa nad tebou zmiluje Boh, syn môj!“ ³⁰ Nato sa Jozef rýchlo vytratil, lebo ho veľmi dojala prítomnosť jeho brata a žiadalo sa mu vyplakať. I vošiel do odľahlej komnaty a tam plakal. ³¹ Potom si umyl tvár a opäť vyšiel von a s premáhaním povedal: „Prineste jedlo!“ ³² I doniesli jemu aj im osobitne a Egypťanom, čo s nimi jedli, tiež osobitne. Egypťania totiž nesmeli jesť spolu s Hebrejmi, lebo Egypťania to pokladali za ohavnosť. ³³ Oni však sedeli naproti nemu, a od najstaršieho do najmladšieho, celkom podľa veku. Takže sa nad tým títo mužovia veľmi divili. ³⁴ A on im dal nosiť z jedál, ktoré boli pred ním. Toho však, čo priniesli Benjamínovi, bolo päť ráz toľko, ako toho, čo prinášali ostatným. A pili s ním, až mali dobrú náladu.

 

 

 

XLIV. Jozef posledný raz skúša svojich bratov. - ¹ Hneď nato dal svojmu správcovi takýto rozkaz: „Naplň vrecia mužov potravinami, koľko len budú môcť uniesť, a každému do jeho vreca navrch polož jeho peniaze. ² Môj pohár však, môj strieborný pohár, vlož najmladšiemu do vreca spolu s peniazmi za jeho obilie.“ A on urobil podľa rozkazu, ktorý dal Jozef. ³ Ráno zavčasu potom mužov vypravili aj s ich oslami. ⁴ No len čo vyšli z mesta, ešte neboli ďaleko, povedal Jozef správcovi svojho domu: „Vstaň a pusť sa za tými mužmi a keď ich dostihneš, povedz im: „Prečo ste sa odplatili zlým za dobré? Prečo ste mi ukradli strieborný pohár? ⁵ Vari to nie je ten, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste konali, keď ste to urobili.“

            ⁶ Keď ich dostihol, dohováral im podľa tohoto návodu. ⁷ Oni mu odpovedali: „Prečo hovorí môj pán takou rečou? Je ďaleko od tvojich sluhov, žeby niečo také urobili. ⁸ Pozri, z krajiny Kanaán sme ti priniesli späť peniaze, čo sme našli navrchu vo svojich vreciach. Akože by sme teda mohli kradnúť z domu tvojho pána striebro alebo zlato? ⁹ U koho z tvojich sluhov sa nájde, ten nech zomrie a my ostatní budeme otrokmi môjho pána.“ ¹⁰ On im odpovedal: „Hoci by to malo byť podľa vašich slov, mojím otrokom však bude iba ten, u koho sa to nájde. Vy ostatní môžete voľne odísť. ¹² Tu každý rýchlo zložil na zem svoje vrece a každý svoje vrece otvoril. A on začal hľadať u najstaršieho a skončil pri najmladšom. Pohár sa našiel v Benjamínovom vreci. ¹³ Tu si oni roztrhli odev, každý opäť naložil náklad na svojho osla a vrátili sa do mesta.

            ¹⁴ Keď Júda a jeho bratia vošli opäť do Jozefovho domu - bol ešte stále tam -, padli pred ním na zem. ¹⁵ Jozef im však povedal: „Akého skutku ste sa to dopustili? Nezbadali ste, že muž ako ja sa vyzná aj v hádaní?“ ¹⁶ Vtedy Júda povedal: „Čo my môžeme povedať môjmu pánovi? Čo hovoriť? Čím sa ospravedlniť? Boh navštevuje tvojich sluhov za previnenie! A teraz, pán môj, sme tvoji sluhovia, aj my, aj ten, u koho sa pohár našiel!“ ¹⁷ Ale on odpovedal: „Nech je ďaleko odo mňa niečo také urobiť! Iba ten, u koho sa našiel pohár, bude mojím otrokom. Vy ostatní môžete v pokoji odísť k svojmu otcovi!“ ¹⁸ Tu pristúpil k nemu Júda a vravel: „Pán môj, dovoľ, aby ti tvoj sluha povedal pár slov! Nehnevaj sa preto na svojho sluhu! Veď ty si ako faraón! ¹⁹ Môj pán sa opýtal svojich sluhov: „Máte ešte otca alebo brata?“ ²⁰ My sme vtedy odpovedali môjmu pánovi: „Máme ešte staručkého otca a tiež dosť neskoro narodeného malého brata. Jeho vlastný brat je už mŕtvy, a tak on ostal ako jediné dieťa po svojej matke; a preto je miláčkom svojho otca.“ ²¹ Vtedy si rozkázal svojim sluhom: „Priveďte ho sem ku mne, aby som ho videl na vlastné oči!“ ²² My sme môjmu pánovi odpovedali: „Chlapec nemôže opustiť svojho otca. Ak opustí svojho otca, ten isto zomrie!“ ²³ Na to si ty odpovedal svojim sluhom: „Ak váš najmladší brat nepríde s vami, neukazujte sa mi viac na oči!“ ²⁴ Keď sme potom došli k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, oznámili sme mu slová môjho pána. ²⁵ A keď potom náš otec vravel: „Nože choďte a kúpte nám trochu potravy!“, ²⁶ my sme mu odvrávali: „My nemôžeme ísť. Pôjdeme len vtedy, keď bude s nami aj náš najmladší brat. Veď sa nesmieme ukázať tomu mužovi na oči, ak náš najmladší brat nebude s nami!“ ²⁷ Vtedy nám povedal tvoj sluha, náš otec: „Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch. ²⁸ Jeden odo mňa odišiel tak, že som musel povedať: Istotne je roztrhaný, roztrhaný! - a dodnes som ho nevidel. ²⁹ Ak vezmete spred mojej tváre aj tohoto a ak sa mu prihodí nešťastie, tak od bôľu privediete moje šediny do podsvetia!“ ³⁰ Keby som teraz prišiel k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, a chlapec, na ktorom on lipne celou dušou, by nebol s nami, on by zomrel, keby videl, že chlapec nie je s nami, a tvoji sluhovia by naozaj priviedli šediny tvojho sluhu, nášho otca, od bôľu do podsvetia! ³² A pretože sa tvoj sluha otcovi za chlapca zaručil slovami: „Ak ti ho neprivediem späť, celý svoj život budem vinný pred tebou,“ ³³ tak teraz nech zostane namiesto chlapca tvoj sluha za otroka môjmu pánovi! Chlapec však nech odíde so svojimi bratmi! ³⁴ Veď akože by som mohol prísť k svojmu otcovi bez toho, že by bol chlapec so mnou? Nemohol by som pozerať na trápenie, čo zastihne môjho otca!“

 

 

 

XLV.  Jozef sa dáva poznať svojim bratom. - ¹ Tu sa už Jozef nemohol ovládať pred všetkými, čo ho obkľučovali, a zvolal: „Nech všetci vyjdú odtiaľto von!“ A tak nebol nik pri ňom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. ² Tu sa dal do hlasitého plaču až tak, že ho počuli Egypťania a zvedel o tom aj dom faraónov. ³ Potom Jozef povedal svojim bratom: „Ja som Jozef! Žije ešte môj otec?“ Jeho bratia sa tak naľakali, že nemohli odpovedať bratovi. ⁴ Jozef sa svojim bratom privrával: „No poďte ku mne!“ Keď pristúpili bližšie, povedal: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. ⁵ A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. ⁶ Lebo už dva roky je v krajine hlad a bude ešte päť rokov, čo nebude ani oračky, ani žatvy. ⁷ Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. ⁸ A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. ⁹ Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: „Toto odkazuje tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil vládcom nad celým Egyptom, príď ku mne a neodkladaj! ¹⁰ Budeš bývať v kraji Gesen a budeš mi nablízku ty i tvoje deti a tvoje detné deti spolu s tvojimi ovcami a dobytkom a s celým tvojím majetkom. ¹¹ Ja sa tu budem starať o teba - lebo ešte päť rokov potrvá hlad -, aby si neschudobnel ty i tvoj dom a všetko, čo je tvoje. ¹² Na vlastné oči vidíte, aj môj brat Benjamín vidí na svoje oči, že sú to moje ústa, čo s vami rozprávajú. ¹³ Zvestujte teda môjmu otcovi moju veľkú hodnosť, ktorú mám v Egypte, a všetko, čo ste videli! Nuž poponáhľajte sa a priveďte môjho otca sem!“ ¹⁴ Potom padol okolo krku svojmu bratovi Benjamínovi a plakal. Aj Benjamín plakal na jeho hrudi. ¹⁵ Potom pobozkal všetkých svojich bratov a plakal na ich hrudi. Napokon sa rozprávali s ním aj jeho bratia.

            Faraón povoláva Jakuba do Egypta. - ¹⁶ Aj do faraónovho paláca sa dostala zvesť: „Prišli Jozefovi bratia A faraón sa tomu tešil a so svojimi služobníkmi. A faraón vravel Jozefovi: „Povedz svojim bratom: Urobte toto: Naložte svoje zvieratá a choďte rýchlo do krajiny Kanaán ¹⁸ a zoberte svojho otca a svoje rodiny a príďte ku mne! Ja vám potom dám, čo dobré poskytuje egyptská zem. Budete jesť to najlepšie v krajine! ¹⁹ A prikážeš im aj toto: Aj toto urobte: Vezmite si z egyptskej krajiny vozy pre svoje deti a ženy a naložte svojho otca a príďte sem! ²⁰ Nech vám nie je ľúto vášho domáceho zariadenia, lebo čo je najlepšie v celej krajine, to bude vaše!“ ²¹ A Izraelovi synovia urobili tak. Jozef im dal na faraónov rozkaz vozy a dal im aj potraviny na cestu. ²² A všetkým, každému osve, daroval sviatočný odev. Benjamínovi však daroval tristo strieborniakov a pätoro sviatočných šiat. ²³ Svojmu otcovi poslal desať oslov obťažených najlepšími egyptskými plodinami a desať oslíc obťažených zrnom, chlebom a jedlom pre svojho otca na cestu. ²⁴ Potom prepustil svojich bratov a oni šli. A ešte im pripomenul: „Cestou si nerobte výčitky!“

            ²⁵ Tak odišli z Egypta a prišli k svojmu otcovi do krajiny Kanaán. ²⁶ I oznámili mu: „Jozef ešte žije! Áno, on je vládcom nad celou egyptskou krajinou.“ No jeho srdce ostalo nevšímavé, lebo im neveril. ²⁷ Ale keď mu porozprávali všetko, čo im hovoril Jozef, a keď uvidel vozy, ktoré poslal Jozef, aby ho odviezli, tu sa vrátil život do ich otca Jakuba. ²⁸ A Izrael zvolal: „Stačí mi, že môj syn Jozef ešte žije! Pôjdem, aby som ho uvidel, kým nezomriem!“

Velebnosť Boha a dôstojnosť človeka

 

 

            ¹ Zbormajstrovi. Na nápev piesne „Lis“. Dávidov žalm.

 

            ² Pane, náš Vládca,

            aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!

            Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia.

 

            ³ Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu

            naprotiveň svojim nepriateľom,

            aby si umlčal pomstivého nepriateľa.

 

            ⁴ Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk,

            na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:

            ⁵ čože je človek, že naň pamätáš,

            a syn človeka, že sa ho ujímaš?

 

            ⁶ Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov,

            slávou a cťou si ho ovenčil

            ⁷ a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.

 

            Všetko si mu položil pod nohy:

            ⁸ ovce a všetok domáci statok

            aj všetku poľnú zver,

            ⁹ vtáctvo pod oblohou a ryby v mori

            i všetko, čo sa hýbe po dne morskom.

 

            ¹⁰ Pane, náš Vládca,

            aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!