Dejiny Jakubove a jeho synov 37 - 50

 

XXXVII.   ¹ Jakub sa osadil v krajine, kde sa zdržiaval jeho otec ako prišelec, v krajine Kanaán.

            Žiarlivosť Jozefových bratov. - ² Toto sú dejiny Jakubovej rodiny:

            Jozef mal sedemnásť rokov a pásaval so svojimi bratmi ovce. Bol ešte chlapec, keď bol so synmi otcových žien Baly a Zelfy. A potom Jozef doniesol o nich otcovi zlé zvesti. ³ Izrael miloval najviac zo všetkých synov Jozefa, lebo sa mu narodil v jeho starobe, a dával mu robiť pestrofarebnú tuniku. ⁴ Keď jeho bratia videli, že ho má otec radšej ako všetkých ostatných synov, začali ho nenávidieť a neboli schopní prívetivo sa s ním rozprávať. ⁵ A keď mal raz Jozef sen a rozpovedal ho svojím bratom, znenávideli ho ešte väčšmi. ⁶ Povedal im: „Počujte, aký som mal sen! ⁷ Boli sme na poli zamestnaní viazaním snopov a tu sa môj snop postavil a ostal stáť. Tu sa vaše snopy postavili dokola a klaňali sa môjmu snopu!“ ⁸ Bratia mu povedali: „Vari chceš nad nami kraľovať alebo panovať?“ A znenávideli ho ešte viac pre jeho sen a pre jeho reči. ⁹ A mal ešte iný sen a prezradil ho svojmu otcovi a svojim bratom. Hovoril: „Opäť som mal sen! Slnko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo.“ ¹⁰ Toto rozprával svojmu otcovi a svojim bratom. A jeho otec mu robil výčitky a vravel mu: „Čo je to za sen, čo si mal? Hádam ja, tvoja matka a tvoji bratia prídeme a budeme sa ti klaňať až po zem?“ ¹¹ A jeho bratia žiarlili, ale otec si to zapamätal.

            ¹² Raz odišli jeho bratia pásť ovce svojho otca k Sichemu. ¹³ Vtedy povedal Izrael Jozefovi: „Tvoji bratia pasú pri Sicheme, chcem ťa poslať za nimi.“ On mu odpovedal: „Dobre, pôjdem.“ ¹⁴ Na to mu povedal: „Len choď a pozri, či sa dobre vodí tvojim bratom a ovciam. A dones mi zvesť!“ Tak ho poslal z hebronského údolia a došiel do Sichemu. ¹⁵ Keď potom blúdil po poli, stretol istého muža, ktorý sa ho opýtal: „Kohože hľadáš?“ ¹⁶ On odvetil: „Hľadám svojich bratov. Povedz mi, prosím, kde pasú?“ ¹⁷ Muž mu povedal: „Odišli odtiaľto ďalej, ale počul som ich hovoriť: „Poďme do Dotainu!“ A Jozef šiel za svojimi bratmi a našiel ich v Dotaine.

            Bratia predávajú Jozefa. - ¹⁸ Keď ho zďaleka zazreli, prv, ako k nim došiel, sa dohodli, že ho zabijú. ¹⁹ Hovorili si medzi sebou: „Tamto ide snár! Poďte, zabijeme ho a hodíme ho do cisterny! A povieme, že ho zožrala divá zver. Potom sa uvidí, čo značia jeho sny!“ ²¹ Keď to počul Ruben, usiloval sa vyslobodiť ho z ich rúk a vravel: „Neberme mu život!“ ²² A Ruben im vravel ďalej: „Neprelievajte nijakú krv! Hoďte ho do tej cisterny, čo je na pustine! Len nevzťahujte naň ruky!“ To preto, že ho chcel vyslobodiť z ich rúk a priviesť k svojmu otcovi. ²³ A len čo došiel Jozef k svojim bratom, zobliekli Jozefovi jeho tuniku, tú pestrofarbistú tuniku, čo mal na sebe, ²⁴ chytili ho a hodili do cisterny. Cisterna bola prázdna, voda v nej nebola. ²⁵ Potom si posadali a jedli a keď zdvihli oči videli, že prichádza karavána Izmaelitov od Galaádu. Ich ťavy boli obťažené balzamom, mastixovou živicou a ladanumom; boli s tým na ceste do Egypta. ²⁶ Tu povedal Júda svojim bratom: „Čo budeme mať z toho, keď nášho brata zahubíme a zatajíme jeho krv? ²⁷ Predajme ho radšej Izmaelitom a nevzťahujme naň svoje ruky! Veď je to náš brat a naše vlastné telo!“ A jeho bratia súhlasili. ²⁸ Keď teda išli madiánski kupci okolo, vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho za dvadsať strieborných Izmaelitom. A oni odviedli Jozefa do Egypta.

            ²⁹ Keď sa Ruben vrátil k cisterne, Jozefa tam už nebolo. Roztrhol si šaty ³⁰ vrátil sa k svojim bratom a povedal: „Chlapca tu už niet! A kde sa ja podejem?“ ³¹ Oni vzali Jozefovu tuniku, zabili kozľa a namočili tuniku do krvi. ³² A po poslovi dali tuniku zaniesť svojmu otcovi s odkazom: „Toto sme našli. Pozri, či to je tunika tvojho syna alebo nie!“ ³³ Keď si to obzrel, povedal: „Tunika môjho syna! Divá zver ho zožrala! Roztrhaný, roztrhaný je Jozef!“ ³⁴ A Jakub si roztrhol šaty, obliekol si smútočný odev a dlhý čas smútil za svojím synom. ³⁵ Hoci sa namáhali všetci jeho synovia a dcéry potešiť ho, nedal sa potešiť a vravel: „V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi.“ Tak ho oplakával jeho otec.

            ³⁶ No Madiánčania ho predali do Egypta faraónovmu dvoranovi veliteľovi telesnej stráže Putifarovi.

 

 

 

XXXVIII.   Júda a Tamar. - ¹ Bolo to asi v tom čase, keď sa Júda odtiahol od svojich bratov a svoj stan rozložil pri mužovi z Odolamy, ktorý sa volal Hiram. ² Tam Júda videl dcéru istého Kanaánčana, ktorý sa volal Sue. Vzal si ju za ženu a obcoval s ňou. ³ Ona počala a porodila syna a nazvala ho Her. ⁴ Potom znova počala a porodila syna a dala mu meno Onan. ⁵ Nato ešte raz počala a zasa porodila syna, ktorého nazvala Sela. Keď ho porodila, bola v Kezibe.

            ⁶ Júda potom vzal svojmu prvorodenému Herovi za manželku Tamaru. ⁷ Ale Her, Júdov prvorodený, sa znepáčil Pánovi a Pán mu dal zomrieť. ⁸ Vtedy Júda povedal Onanovi: „Obcuj so ženou svojho brata, vezmi si ju za ženu a zaisti potomstvo svojmu bratovi!“ ⁹ Keďže Onan vedel, že potomstvo nebude jeho, kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. ¹⁰ Pánovi sa však znepáčilo čo robil, a dal zomrieť aj jemu. ¹¹ Potom Júda povedal svojej neveste Tamare: „Bývaj ako vdova v dome svojho otca, kým nedorastie môj syn Sela!“ Myslel si totiž, že by aj on zomrel ako jeho brat. Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca.

            ¹² Po dlhšom čase Sueho dcéra, Júdova žena zomrela. Keď sa Júdovi skončil smútok, šiel so svojím priateľom Hirom z Odolamy do Tamny k strihačom svojich oviec. ¹³ Tamare oznámili: „Práve prichádza do Tamny tvoj svokor strihať ovce.“ ¹⁴ Ona odložila svoje vdovské šaty, prikryla sa závojom a zahalená si sadla pri vchode do Enaimu, ktorý je na ceste do Tamny, lebo videla, že ju nedali za ženu Selovi, hoci už dorástol. ¹⁵ Keď ju takto Júda zbadal, pokladal ju za pobehlicu, lebo si zahalila tvár, ¹⁶ a z cesty zabočil k nej a povedal: „Počuj, chcel by som s tebou obcovať.“ Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu vravela: „Čo mi dáš, aby si mohol so mnou obcovať?“ ¹⁷ On odvetil: „Pošlem ti z čriedy kozľa.“ Ale ona povedala: „Daj mi záloh, kým ho nepošleš!“ ¹⁸ On povedal: „Aký záloh ti mám dať?“ Ona vravela: „Svoj pečatný prsteň, svoju šnúru a palicu, čo máš v rukách!“ On jej to dal a obcoval s ňou a ona od neho počala. ¹⁹ Potom vstala a odišla odtiaľ; odložila závoj a opäť si obliekla vdovské šaty. ²⁰ Keď potom Júda poslal po svojom priateľovi z Odolamy kozľa, aby od ženy dostal späť záloh, on ju nenašiel. ²¹ Keď sa pýtal miestnych ľudí: „Kde je tá neviestka, čo sedela v Enaime pri ceste?“ Oni vraveli: „Tu nebola nijaká neviestka!“ ²² I vrátil sa k Júdovi a povedal: „Ja som ju nenašiel a miestni ľudia tvrdia: „Tu nebola nijaká neviestka.“ ²³ Júda povedal: „Nech si to má, aby sme nevyšli na posmech! Ja som jej poslal kozľa, ale ty si ju nenašiel!“ ²⁴ Asi o tri mesiace oznámili Júdovi: „Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a následkom svojho smilstva je aj ťarchavá!“ Júda povedal: „Vyveďte ju, nech ju upália!“ ²⁵ Keď ju vyviedli, poslala svojmu svokrovi odkaz: „Počala som od toho muža, ktorému patrí toto“ a dodala: „Pozri, čí je to majetok - tento prsteň, táto šnúra a táto palica!“ ²⁶ Júda sa k veciam priznal a povedal: „Ona je spravodlivejšia ako ja. Veď prečo som ju nedal svojmu synovi Selovi!?“ No viac nemal s ňou nič.

            ²⁷ Keď prišiel čas pôrodu, boli dvojčatá v jej živote. ²⁸ A keď rodila, vystrčil jeden ruku. Babica vzala červenú niť a uviazala mu ju na ruku a pritom povedala: „Tento vyšiel prvý.“ ²⁹ On však ruku stiahol späť a vyšiel jeho brat. Tu povedala ona: „Prečo si urobil pre seba trhlinu?“ A nazvala ho Fáresom. ³⁰ Nato sa zjavil jeho brat, ktorý mal na ruke červenú niť a nazvali ho Zarom.

 

 

 

XXXIX.   Jozef v Putifarovom dome. - ¹ Jozefa odvliekli do Egypta a tam ho kúpil Egypťan Putifar, faraónov dvoran, veliteľ telesnej stráže, od Izmaelitov, ktorí ho ta doviedli. ² S Jozefom však bol Pán, takže sa mu všetko darilo a ostal v dome svojho egyptského pána. ³ Keď jeho pán videl, že je s ním Pán a že Pán vo všetkom, čo robil, požehnával jeho ruky, ⁴ Jozef našiel milosť v jeho očiach. I posluhoval mu a neskôr ho urobil správcom svojho domu a do jeho rúk zveril všetko, čo mal. ⁵ A odkedy ho urobil správcom svojho domu a všetkého svojho majetku, Pán pre Jozefa požehnával Egypťanov dom. Pánovo požehnanie bolo na všetkom, čo mal v dome i na poli. ⁶ A tak zveril do Jozefových rúk všetok majetok a sám sa nestaral o nič inšie ako o chlieb, ktorý jedol. Jozef však mal peknú tvár a krásnu postavu.

            ⁷ Po týchto udalostiach žena jeho pána nechala na Jozefovi oči a povedala mu: „Ľahni si so mnou!“ On však odoprel a povedal žene svojho pána: „Pozri, môj pán sa o nič vo svojom dome nebojí predo mnou a zveril na mňa celý svoj majetok. ⁹ Už ani sám nemá väčšej moci v tomto dome ako ja a nevyhradil si nič predo mnou okrem teba, lebo ty si jeho žena. Ako by som sa mohol dopustiť takej veľkej krivdy a proti Bohu sa prehrešiť.“ ¹⁰ A hoci prehovárala Jozefa deň čo deň, nepočúvol ju aby si s ňou ľahol a bol s ňou. V istý deň sa však stalo, že vošiel do domu, aby vykonal svoje povinnosti a nik z domácich nebol dnu. ¹² Tu ho ona chytila za plášť a vravela mu: „Ľahni si so mnou!“ On jej však nechal plášť v ruke a utiekol; vybehol von.

            Jozef vo väzení. - ¹³ Keď videla, že jej nechal plášť v ruke a utiekol von, ¹⁴ zavolala domácich a vravela im: „Pozrite len, priviedol nám hebrejského muža, aby nás priniesol na posmech! Prišiel ku mne, že si so mnou ľahne, ale ja som hlasne volala. ¹⁵ Keď počul, že kričím, nechal ležať pri mne svoj plášť, dal sa na útek a vybehol von.“ ¹⁶ A nechala plášť ležať pri sebe, kým nedošiel jej pán. ¹⁷ Potom mu rozprávala to isté a vravela: „Hebrejský otrok, ktorého si nám priviedol, prišiel ku mne dnu, aby si zo mňa urobil posmech. ¹⁸ Ale keď som začala kričať, nechal pri mne svoj plášť a utiekol von.“ ¹⁹ Keď jeho pán vypočul ženino rozprávanie, ktoré zakončila: „Ako ti vravím, tak sa ku mne zachoval tvoj sluha,“ veľmi sa rozhneval ²⁰ a dal Jozefa chytiť a uvrhnúť do žalára, kde boli uväznení kráľovskí väzni. A tak tam bol zatvorený. ²¹ Ale Pán bol s Jozefom, zľutoval sa nad ním a zveril ho do priazne správcu žalára, ²² takže správca žalára podriadil Jozefovi všetkých väzňov, čo boli v žalári. Čokoľvek sa tam robilo, robilo sa na jeho rozkaz. ²³ Správca žalára sa nestaral o nič, čo jemu podliehalo, lebo Pán bol s ním; vo všetkom, čo robil Pán mu dožičil úspech.

Modlitba spravodlivého, ktorého potupujú

 

 

            ¹ Dávidov nárek. Zaspieval ho Pánovi pre Benjamínca Kúša.

 

            ² Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam,

            zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma,

            ³ aby ma niekto neschvátil a neroztrhal ako lev,

            a nemal by som záchrancu.

 

            ⁴ Pane, Bože môj, ak som sa čohosi zlého dopustil,

            ak som si ruky poškvrnil zločinom,

            ⁵ ak som sa dobrodincovi odplatil zlom,

            ak som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci,

            ⁶ potom nech ma prenasleduje nepriateľ a nech sa ma zmocní

            a nech ma zašliape až do zeme

            a do prachu zrazí moju česť.

 

            ⁷ Povstaň, Pane, vo svojom hneve,

            postav sa proti zúrivosti mojich nepriateľov.

            Bože môj, vystúp na súde, ktorý si ty nariadil.

            ⁸ I obklopí ťa zhromaždenie národov,

            ale ty si zasadni vysoko nad nimi.

            ⁹ Pán je sudca národov.

            Súď ma, Pane, podľa mojej spravodlivosti

            a podľa mojej nevinnosti.

            ¹⁰ Nech je už koniec zlobe hriešnikov.

            Posilni spravodlivého,

            ty, spravodlivý Bože, čo skúmaš myseľ a srdce.

 

            ¹¹ Boh je moja obrana;

            on zachraňuje tých, čo majú srdce úprimné.

            ¹² Boh je sudca spravodlivý;

            dáva výstrahy každý deň.

            ¹³ Ak sa hriešnik neobráti, naostrí svoj meč,

            napne luk a namieri.

            ¹⁴ Pripraví si smrtonosné zbrane,

            svoje šípy naplní ohňom.

 

            ¹⁵ Hľa, hriešnik počal neprávosť,

            ťarchavý je zlobou a plodí zločin.

            ¹⁶ Jamu vykopal a prehĺbil,

            lež sám padol do pasce, ktorú nastrojil.

            ¹⁷ Jeho zloba zosype sa mu na hlavu,

            temeno mu pritlačí jeho násilie.

            ¹⁸ Ale ja budem velebiť Pána pre jeho spravodlivosť

            a meno najvyššieho Pána budem ospevovať.