D. Mesiáš udeľuje milosti hl. 61
Iz61
Potešenie zarmútených
LXI. 1 Duch Pána, Jahveho, je na mne,
pretože ma Pán pomazal,
poslal ma hlásať radosť ubitým,
obviazať zlomených srdcom,
zajatcom ohlásiť slobodu
a spútaným oslobodenie.
2 Ohlásiť rok Pánovej milosti
a deň pomsty nášho Boha
na potešenie všetkých zarmútených,
3 aby som dal zarmúteným Siona,
aby som im dal veniec miesto popola,
olej plesania namiesto smútku,
rúcho radosti miesto sklesnutého ducha.
I budú sa volať Duby spravodlivosti,
Štep Pána na ozdobu.
Obnova a odmena
4 Vybudujú odveké sutiny,
zrúcaniny predkov postavia,
obnovia spustošené mestá,
trosky od pokolenia do pokolenia.
5 I vstanú cudzinci,
budú pásť vaše stáda,
cudzí synovia vám budú
roľníkmi a vinohradníkmi.
6 Vy však sa budete volať kňazmi Pána,
služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať,
bohatstvo národov budete požívať
a ich nádherou sa budete chváliť.
7 Pre vašu dvojnásobnú hanbu a potupu
budú plesať nad svojím údelom,
preto budú dvojnásobne vládnuť vo svojej krajine,
dostane sa im večnej radosti.
8 Lebo ja, Pán, milujem právo,
nenávidím zločinnú lúpež;
dám im verne ich odmenu
a uzavriem s nimi večnú zmluvu.
9 Známy bude ich rod v národe
a ich potomstvo medzi kmeňmi;
všetci, čo ich uvidia, spoznajú ich,
že sú pokolením, ktoré požehnal Pán.
Jasot národa
10 S jasotom sa chcem tešiť v Pánovi,
duša mi zaplesá v mojom Bohu,
pretože ma zaodial rúchom spásy,
plášťom spravodlivosti ma zahalil
ako ženícha, čo chystá veniec,
ako mladuchu, okrášlenú skvostmi.
11 Lebo ako zem plodí svoje rastliny
a ako záhrada dáva vyklíčiť svojmu semenu,
tak Pán, Jahve, dá vyklíčiť spáse
a chvále pred všetkými národmi.
E. Spása sa blíži hl. 62
Iz62
Prijatí na milosť
LXII. 1 Kvôli Sionu neumĺknem
a kvôli Jeruzalemu neutíchnem,
kým nevyjde ako žiara jeho právo
a jeho spása nevzblčí sťa fakľa.
2 Národy uvidia tvoju spravodlivosť
a všetci králi tvoju slávu;
i budeš sa volať novým menom,
ktoré ti určia Pánove ústa.
3 Budeš ozdobnou korunou v Pánovej ruke,
kráľovským vencom v ruke svojho Boha.
4 Už ťa nebudú volať Opustená
a tvoju krajinu nebudú volať Spustošená,
lebo teba budú nazývať Mám v nej záľubu
a tvoju krajinu Vydatá,
veď sa zaľúbilo v tebe Pánovi
a tvoja krajina dostane manžela.
5 Ako si vezme mladík pannu,
tak si ťa vezme tvoj staviteľ,
a ako sa teší ženích neveste,
tešiť sa bude tvoj Boh.
Strážcovia upomínajú
6 Na tvojich múroch, Jeruzalem,
ustanovil som strážcov:
celý deň a celú noc
nikdy nech nemlčia!
Vy, ktorí upomínate Pána,
nesmiete mať pokoja!
7 Nedajte mu pokoja,
kým nepostaví, kým neurobí
Jeruzalem ozdobou na zemi!
8 Pán prisahal na svoju pravicu
a na svoje mocné rameno:
„Iste nedám viac tvoje obilie
tvojim nepriateľom za pokrm,
ani cudzinci nebudú piť tvoj mušt,
pre ktorý si sa ty namáhal.
9 Len tí, čo zbierali, budú ho jesť
a budú chváliť Pána,
len tí, čo ho oberali, budú ho piť
v nádvoriach mojej svätyne.“
Spása prichádza
10 Prejdite, prejdite cez brány,
chystajte cestu pre ľud,
rovnajte, rovnajte chodník,
vyzbierajte skaly,
vztýčte zástavu k národom!
11 Hľa, Pán oznamuje
až do končín zeme:
„Povedzte dcére Siona:
Hľa, prichádza tvoja spása.
Jeho odmena je s ním
a jeho odplata pred ním.
12 A budú ich volať Svätý ľud,
Pánovi vykúpení.
Ty sa však budeš zvať Hľadané,
Mesto neopustené.“
F. Víťaz, Pán, pošliapal národy 63,1-6
Iz63
LXIII. 1 „Kto je to, čo prichádza z Edomu,
z Bozry v odeve červenom,
ten, čo sa skvie vo svojom rúchu,
vykračuje v plnej sile?“
„Ja som, ktorý hlásam pravdu,
mocný na spásu.“
2 „Prečo je tvoja šata červená
a tvoje rúcho ako šliapača v lise?“
3 „Lis som šliapal sám
a z národov nebol nik pri mne.
Pošliapal som ich vo svojom hneve,
zdrvil som ich vo svojej prchlivosti,
nuž striekala ich vlaha na môj šat
a celé rúcho som si poškvrnil.
4 Lebo som mal deň pomsty na mysli,
a prišiel rok môjho vykúpenia.
5 Obzeral som sa, ale pomocníka nebolo,
díval som sa, nebolo však toho, kto by ma podporil;
vtedy mi bolo pomocníkom moje rameno
a podporila ma moja prchlivosť,
6 že som šliapal národy vo svojom hneve,
opojil som ich svojou prchlivosťou
a vylial som na zem ich vlahu.“
G. Modlitba proroka 63, - 64,12
Spomienka na minulosť
7 Milosrdenstvo Pánovo chcem hlásať,
Pánovu chvályhodnosť,
pre všetko, čo nám Pán urobil,
pre veľkú dobrotu k domu Izraela,
čo im preukázal vo svojom zľutovaní
a v množstve svojej milosti.
8 Veď povedal: „Je to predsa môj ľud,
synovia, ktorí nesklamú! -
a stal sa im spasiteľom
9 vo všetkom ich súžení.
Nie posol ani anjel,
ale vyslobodil ich sám.
Vo svojej láske a útrpnosti
ich sám vykúpil,
zdvihol ich a nosil ich
po všetky dávne dni.
10 Ale oni sa búrili a zarmucovali
jeho ducha svätého;
preto sa im zmenil na nepriateľa,
a sám bojoval proti nim.
11 Spomenul si však na dávne dni,
na Mojžiša a jeho ľud:
„Kde je ten, ktorý vyviedol z mora
pastiera svojho stáda?
Kde je, ktorý vložil doň
svojho ducha svätého,
12 čo za pravicu viedol Mojžiša
svojím velebným ramenom,
čo rozdvojil vody pred nimi,
aby si urobil večné meno,
13 čo ich viedol hlbinami
ako koňa púšťou bez potknutia?
14 Ako statok, čo zostupuje dolinou,
tak ho viedol Pánov duch.“
Tak si viedol svoj ľud,
aby si urobil slávnym svoje meno.
Prosba o Božie milosrdenstvo
15 Pozri sa z neba a hľaď
z príbytku svojej svätosti a veleby.
Kde je tvoja horlivosť a tvoja moc?
Hnutie tvojej lásky a tvoje zmilovanie
(sú zdržanlivé ku mne)?
Veď ty si náš otec,
16 lebo Abrahám o nás nevie
a Izrael nás nepozná!
Ty, Pane, si náš otec,
máš meno: vykupiteľ náš pradávny.
17 Prečo nás, Pane, odkláňaš od svojich ciest,
zatvrdzuješ nám srdce na bázeň voči tebe?
Vráť sa kvôli svojim sluhom,
kvôli kmeňom svojho dedičstva.
18 Ako maličkosť zvládli tvoj svätý ľud,
naši nepriatelia ti pošliapali svätyňu.
19 Sme ako tí, nad ktorými dávno nevládneš,
nad ktorými sa nevzýva tvoje meno.
Túžobná prosba
Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil,
vrchy by sa triasli pred tvojou tvárou.